Každý máme svoje frustrácie a konflikt na Ukrajine necháva málokoho chladným. Ale existuje malá, no o to hlučnejšia skupinka ľudí, ktorí potrebujú vo svojom rozhorčení zaútočiť na každého Rusa, či človeka, ktorý má na situáciu čo i len o milimeter odlišný názor ako oni.
Každý z nich reaguje podľa svojich možností. Niektorí majú v arzenáli hanlivé komentáre. Tí s väčšou mocou nepúšťajú Rusov do svojich podnikov, prípadne ich rovno vyhadzujú zo zamestnania. Čím väčšiu moc takíto ľudia majú, tým deštruktívnejšie ju vedia uplatniť. Keby mali tanky a rakety, možno by použili aj tie.
Čerešničkou na torte je vylučovanie ruských (a bieloruských) športovcov zo súťaží. Internetom už beží mém ako postihnutí na duchu zvíťazili nad postihnutými na tele.
Alebo keď zakázali ruskému juniorskému dievčenskému tímu štartovať na majstrovstvách sveta v hokeji. Samozrejme, treba podporovať dievčatá, aby sa presadili i v tradične chlapčenských športoch. Ale len ak to nie sú Rusky.
Keď sa zlejú dokopy pud stádovitosti s pudom agresivity, je z toho omamný koktejl. Možnosť môcť si do niekoho (beztrestne) kopnúť, a byť pri tom podporovaný ostatnými, dobre poznáme z histórie. Kolektívna nenávisť je stavebným kameňom rasizmu.
Kolektívne predsudky na svojej koži zažívajú i Slováci pracujúci v zahraničí, zažívajú ju ,iné‘ deti v triedach, ženy na pracoviskách a mnohí ďalší. Tí, ktorí sú v pohodlnej väčšine, si často nevedia predstaviť ako sa cítia tí ostrakizovaní.
Našťastie, ako som už spomínal, ide o relatívne malú skupinu ľudí. Bude o nej počuť iba vtedy, ak tí ostatní budú mlčať. Výskum hovorí, že tí, ktorí potrebujú kolektívnu nenávisť, väčšinou majú v zmysle života prázdno, ktoré potrebujú niečím zaplniť. Nenávisť motivuje a energizuje. Na rozdiel od bežnej nenávisti je kolektívna nenávisť bezpečnejšia, človek sa nemusí obávať reakcie konkrétneho jedinca.
Súčasná krízová situácia je smutnou, no dôležitou príležitosťou spoznať charakter človeka. Nestačí, že sa niekto označuje za ľavičiara, progresívca či liberála. Jeho skutky určujú to, čím skutočne je.
Čo robiť? Mali by sme sa poučiť, že nie je dobré dávať moc do rúk tým, ktorí nevedia zvládať svoje obavy a neistoty. Mnohí poznajú zo zamestnania či zo školy, ako sa ľudia, ktorí prišli k moci, zmenili z normálnych ľudí na nepoznanie. Ak sa ich budeme báť a nebudeme im dávať spätnú väzbu, budú svojimi činmi vytvárať nové ohrozenia ako keď vietor rozfúka dozreté padáčiky z púpavy.
Zdroj foto: Piqsels.
