Pozoruhodný vydavateľský počin vydavateľstva Suture predstavuje súbor voľne medzi sebou súvisiacich esejí kolektívu autorov, ktorých obsah sa viaže k dvom bodom „osudového“ roku 1968: k neúspešnej revolúcii (či skôr revolte) francúzskych študentov z mája 1968 a k rovnako neúspešnému (avšak z úplne iných dôvodov) komplexu spoločensko-ekonomických zmien v Československu v približne rovnakom období, ktoré dostali súhrnný názov Pražská jar.
Kniha sa obsahovo aj formálne skladá z dvoch častí: prvá časť je viac teoretická a vychádza zo sémantiky udalostí v máji 1968 vo Francúzsku v nadväznosti na koncepty rozličných autorov (Rancière, Lacan, Baudiou, Deleuze). Otvára ju úvaha Jacquesa Rancièra, ktorý ako účastník opisovaných udalostí bráni ich autenticitu a historický význam. Polovica príspevkov v tejto časti sa venuje intelektuálnemu odkazu Alaina Badioua, ktorého dielo bolo silne ovplyvnené májovými udalosťami z r. 1968 a ktorého práce z oblasti matematickej ontológie a teórie subjektu slúžia ako podnet pre príspevky, skúmajúce na danom základe rozličné metódy prístupu k ontologickej realite ako takej, k političnu ako jej sfére a ku charakteru činu (act). Druhá časť je zameraná viac historicky a venuje sa udalostiam Pražskej jari na pomerne širokom základe, kde sa prelínajú filozofické (Hauser), sociologické (Kužel), právne (Kober), technologické (Landa), kultúrne (Mervart) hľadiská s komparatistikou (Bielynska)
Medzi oboma sledmi udalostí môžeme pozorovať rad paralel, rozdielov a najmä filozoficko- sémantických prepojení, ktoré nám v situácii globálneho kapitalizmu na začiatku 21. storočia môžu poslúžiť ako výrazná inšpirácia. Najmarkantnejší (a zdanlivo najpovrchnejší) rozdiel medzi obidvomi udalosťami spočíva v možnosti, respektíve zákaze ich reflexie v ďalších rokoch. Zatiaľ čo osudy francúzskeho študentského hnutia poslúžili viacerým filozofom (Rancière, Badiou) ako podnet na radikálnu rekonceptualizáciu dovtedajších myšlienkových paradigiem a nastolenie nových problémov, či celých polí výskumu, v normalizovanom Československu sa o „krízovom vývoji v strane a spoločnosti“ nemohlo v priebehu dvadsiatich rokov hovoriť. Keď možnosť na diskusiu konečne nastúpila, príbehu Pražskej jari sa veľmi rýchlo zmocnili rôzni predstavitelia pravicového politického spektra a fundamentálne deformovali jej odkaz.
Napriek všetkým rozdielom sa medzi francúzskym májom 68 a Pražskou jarou rysuje rad prepojení, ktoré majú potenciál nielen prehĺbiť súčasný marxistický diskurz per se, no poslúžiť aj ako dialogický most medzi Západom a bývalým sovietizovaným Východom. V prvom rade je to epochálny význam udalostí, ktorí si súčasníci plne uvedomovali aj keď to časť z nich neskôr popierala alebo bola nútená poprieť ( odvrhnutie májových protestov vo Francúzsku ako „imaginárneho aktu“ bez skutočnej politickej relevancie, paušalizovanie Pražskej jari ako „zídenia z pravej cesty“ k socializmu a pod.). Obe môžeme vnímať ako paralelne sa uskutočnené „arché“, prapodstatné udalosti v rámci politickej ontológie. Obe priniesli výraznú ruptúru do predchádzajúcej logiky historického vývoja, hoci ich osudy boli odlišné. V prípade Francúzska predstavoval brzdu vnútorný element, francúzska komunistická strana a robotníctvo, ktoré študentov nepodporili a pôsobili tak, použijúc rancièrovskú terminológiu, ako súčasť policajného systému, namiereného proti autentickej energii „politiky“, vychádzajúcej z ulice a nezaťaženej straníckym byrokratizmom alebo štátnym aparátom buržoáznej spoločnosti. Výsledkom bolo, že francúzska „revolúcia mladých“ sa udusila sama v sebe rozlejúc sa do „amorfného a politicky neúčinného“ anarchizmu.
V úvodnej štúdii Rancière na základe francúzskych študentských nepokojov uvažuje nad charakterom spoločenskej zmeny ako udalosti (act) v kontexte historicko-politického kontinua. Konštatuje, že viaceré Marxove závery sa v o svetle francúzskych májových udalostí prežili, napríklad o vedúcej úlohe robotníckej triedy v revolúcii, ktorá sa, naopak, ukázala ako reakčná. Podnietený týmito udalosťami potom Rancière sformoval opozičné princípy policajného poriadku a politického procesu, ktoré sa mu javili ako dva póly oddelené od seba nepreklenuteľnou priepasťou. Policajný proces vytvára konsolidované miesta v rámci hierarchického systému, zatiaľ čo politický proces toto „rozdelenie rolí“ ničí. Tieto dva protiklady však musia koexistovať: princíp politickej rovnosti nedokáže vytvoriť nový politický systém bez toho, aby sa nezačal sám „hierarchizovať“ a nestal sa tak jeho novou policajnou oporou.. Ako však upozorňuje v prvej štúdii „československej“ časti knihy Michael Hauser, túto dichotómiu v istom zmysle prekonali a vybočili z nej udalosti Pražskej jari, kde popud k zmene vyšiel, naopak, zo špičky štátnych a straníckych štruktúr. Ústredný výbor Komunistickej strany ČSSR, vyzýval v Akčnom programe občanov krajiny, aby sa aktívne zapojili do politiky, teda, aby sa stali (v rancièrovskom slova zmysle) politickým subjektom.
Dané obdobie predstavovalo v Československu výnimočné mesiace, keď sa politika komunistickej strany prvýkrát tešila spontánnej podpore drvivej väčšiny verejnosti. S projektmi tejto „novej politiky“ súvisí aj fenomén „rád pracujúcich“ teda samosprávnych robotníckych orgánov, ktoré vo svojej podstate predstavovali lokálne naplnenie ideálov demokratického socializmu. Tomuto aspektu Pražskej jari sa vo svojom príspevku venuje Petr Kužel. Upozorňuje, že oslobodenie kľúčových sektorov ekonomiky od štátnej byrokratickej exploatácie predstavovalo v očiach mladej generácie jednu z foriem naplnenia skutočného odkazu Februára 48 prekonaním chýb, ktorých sa dopustila „generácia otcov.“ Za kľúčový v tomto kontexte považuje fakt, že daný proces bol plne možný práve v Československu vďaka už existujúcemu socialistickému zriadeniu (i keď autoritatívno-byrokratického typu) a požiadavky tunajších robotníkov mohli dosiahnuť méty, ktoré v kapitalistických krajinách ako Francúzsko v princípe neboli možné. Patrila medzi ne najmä požiadavka participatívneho riadenia kľúčových ekonomických podnikov.
Ďalším významným faktorom, ktorý v Československu pôsobil, bola spolupráca študentov a robotníkov. Nesplnený sen francúzskeho revolučného hnutia sa v krajine uskutočnil v sťažených podmienkach po augustovej invázii formou dohôd o spolupráci medzi predstaviteľmi odborov a študentských zväzov.
Zaujímavý príspevok v knihe predstavuje v tejto súvislosti krátka analýza Katarzyny Bielinskej venovaná robotníckym samosprávam vo svetle poľskej a juhoslovanskej skúsenosti a zásad marxistického humanizmu. Zvlášť skúsenosť juhoslovanskej revolúcie vyjadrená na úrovni nadstavby tzv. filozofiou praxis, ktorá predstavuje de facto obrat k subjektívnemu aktivizmu v intenciách teórie odcudzenia mladého Marxa môže aj v súčasnosti poslúžiť podnetne.
Publikácia reflektuje aj pomerne málo známe stránky Pražskej jari, napríklad otázku právnych reforiem. Ako vo svojej štúdii konštatuje Jan Kober boli to práve legislatíve reformy v Československu od začiatku päťdesiatych do konca šesťdesiatych rokov, ktoré vydláždili cestu k spoločensko-ekonomickým zmenám. Autor upozorňuje na progresívnu úlohu socialistického zákonodarstva v takých oblastiach ako dosahovanie rodovej rovnosti, dekriminalizácia homosexuality a demokratizácia prístupu ku vzdelaniu (zavedením dištančnej formy štúdia).
Pozoruhodným fenoménom v tejto oblasti je taktiež vznik a fungovanie ľudových súdov ako priameho naplnenia jednej z požiadaviek socialistickej demokracie, ktorá spočívala v súčinnosti jurisdikcie s bežnými občanmi natoľko, že sa bude dať hovoriť o „samoriadení spoločnosti.“ Kober rovnako poukazuje na kľúčovú rolu legislatívnych expertov pri vzniku právnych podkladov na realizáciu projektu rád pracujúcich, jedného z najväčších výdobytkov Pražskej jari. Nemenej podstatné boli aj projekty zamerané na rozšírenie občianskych práv (sloboda slova a zhromažďovania) a taktiež dovtedajšieho diapazónu právnych predpisov a noriem v sociálnej oblasti, napr. o právo na bývanie.
Skúsenosť Pražskej jari nám okrem iného ukázala, že socialistické spoločenské podmienky môžu predstavovať inšpiráciu pre rozvoj (nielen) právnej vedy do smerov, ktoré nie sú v kapitalizme a priori možné, rovnako aj prehlbovanie občianskych a sociálnych práv občanov.
Epilóg knihy sa obracia na súčasnú situáciu v Čechách a na Slovensku vo svetle ideového dedičstva Nežnej revolúcie z r. 1989. Americký autor Joseph Grim Feinberg v brilantnej úvahe konštatuje, že napriek predprevratovým heslám disidentov o pluralite názorov, nevzniklo po r. 1989 nijaké „ohnisko diskusie“, kde by jednotlivé skupiny intelektuálov vystúpili so svojimi predstavami o spoločenských zmenách. Práve naopak, zavládlo konformistické ticho súhlasu s ponovembrovým vývojom vo všetkých jeho aspektoch (vrátane divokej privatizácie, ničenia sociálnych výdobytkov a prudkého nárastu majetkovej nerovnosti) a tých niekoľko disidentov s alternatívnymi názormi (Egon Bondy, Karel Kosík) ignorovali alebo zosmiešňovali.
Feinberg poukazuje na zvláštny charakter individualizácie a exkluzivity, ktorú nadobudol československý disent po r. 1968, keď sa niektorí jeho predstavitelia začali vnímať ako takpovediac „klub vyvolených“ a nastolili tvrdé deliace línie medzi „našimi“ a „cudzími.“ Jedným zo sprievodných znakov tohto procesu bolo poľutovaniahodné zúženie intelektuálneho diapazónu: z kritiky spoločnosti sa stala kritika konformizmu s komunistickou stranou v konkrétnej historickej situácii normalizovaného Československa a všeobecná solidarita s vykorisťovanými s zmenila na solidaritu „so svojimi“, teda solidaritu s obeťami perzekúcií komunistických vládnych orgánov v krajinách východného bloku. Skúsenosť iných, napr. latinskoamerických disidentov, ktorí boli v prevažnej väčšine ľavicovo orientovaní a čelili rôznym formám útlaku zo strany tamojších autoritatívne pravicových a fašistických diktatúr sa prakticky ignorovala, resp. zaznávala.
S týmto postojom súvisí aj ponovembrový naratív o „slušných ľuďoch“ a premena pomerne silnej etickej bázy (alebo minimálne potenciálu pre ňu) československého disentu na prázdne morálne floskuly, ktorými je po r. 1989 zahltený verejný priestor a v rámci ktorých sa nikdy neadresuje ako terč kritiky systém s jeho disparitami, ale rôzne formy osobných prehreškov jednotlivcov, od korupcie štátnych predstaviteľov po nevzdelanosť občanov, ktorí naletia „populistickým“ politikom. Sociálny rozmer politiky sa v perspektíve bývalých disidentov prakticky ignoruje, čo opäť predstavuje ostrý kontrast s ich predprevratovými postojmi. V tomto zmysle ide skutočne o „obrátené dedičstvo“ novembra 1989.
Aplikovať na obdobie po r. 1989 badiouovské kategórie znamená v praktickej politike dôraz na intelektuálnu flexibilitu (v zmysle neustrnutí na fixných myšlienkových vzorcoch, reflexie nových problémov meniaceho sa systému a reagovanie na nich), konanie a orientáciu v univerzálnych etických kategóriách ako spravodlivosť, rovnosť a pod. v prostredí prudko sa meniacich trhových podmienok, ktoré spätne ovplyvňujú naše mentálne vzorce. Jednoducho, v adekvátnom a funkčnom reagovaní na výzvy, ktoré nám predkladá „súčasná konjunktúra posthumánneho kapitalizmu.“
Kniha Revolutions of the Future predstavuje vynikajúci analyticko-komparatívny príspevok do spoločenských vied na tému pálčivých a mnohokrát účelovo dezinterpretovaných otázok a problémov, ktoré so sebou priniesli dve spontánne revolučné hnutia na opačných koncoch železnej opony. Prináša svieže perspektívy a otvára nové možnosti bádania na filozofickom, historickom, sociálnom, ekonomickom, ale i technologickom poli. Ukazuje, že posolstvo pozitívnej spoločenskej zmeny, ktorú so sebou priniesli francúzsky máj 68 a Pražská jar je pálčivo aktuálne práve v súčasnosti, keď sa stále viac ľudí presviedča o nezmyselnosti fukuyamovského naratívu o „konci dejín.“
Edited by Jana Ndiaye Berankova, Michael Hauser, and Nick Nesbitt
Contributors: Jacques Rancière, Étienne Balibar, Vincent Jacques, Jana Ndiaye Berankova, Reza Naderi, Nick Nesbitt, Michael Hauser, Petr Kužel, Jan Kober, Ivan Landa, Jan Mervart, Katarzyna Bielińska, Joe Grim Feinberg
Graphic design: Lukáš Kijonka and Michal Krůl, Kolektiv Studio
Autor fotografií: Gregory Copitet.
