Bernie Sanders: Vyhnúť sa vojne s Ruskom o Ukrajinu nie je slabosť – je to správna vec

od Bernie Sanders

Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme našli diplomatické riešenie a zabránili nesmierne deštruktívnej vojne na Ukrajine. Prinášame preklad príhovoru senátora Bernieho Sandersa, ktorý predniesol 10. februára 2022 v americkom Senáte a ktorý vyšiel na stránkach Common Dreams.

Pán prezident, oslovujem Vás, aby som sa vyjadril k hroziacej kríze na Ukrajine.

Dnes, keď k Vám prehováram, Európa po prvý raz za takmer 80 rokov čelí hrozbe veľkej invázie. Veľký národ ohrozuje menšieho, menej silného suseda, ktorého z troch strán obklopujú desaťtisíce vojakov, tankov a delostrelectva.

Priatelia, ako sme mali možnosť s bolesťou zistiť, vojny majú nezamýšľané následky. Málokedy dopadnú tak, ako nám plánovači a odborníci hovoria, že dopadnú. Stačí sa opýtať predstaviteľov, ktorí nám predostierali ružové scenáre pre vojny vo Vietname, Afganistane a Iraku, aby sa ukázalo, ako hrozne sa mýlili. Len sa spýtajte matiek vojakov, ktorí boli zabití alebo zranení v akcii počas týchto vojen. Stačí sa pozrieť na milióny civilistov, ktorí sa stali „vedľajšími škodami“.

Vojna vo Vietname nás stála 59 000 amerických životov a mnoho ďalších, ktorí sa vrátili domov zranení na tele i na duchu. V skutočnosti bola touto vojnou zničená celá generácia. Obete vo Vietname, Laose a Kambodži sú takmer nevyčísliteľné.

V Afganistane to, čo začalo ako reakcia na tých, ktorí na nás zaútočili 11. septembra 2001, sa nakoniec zmenilo na dvadsaťročnú vojnu za 2 bilióny dolárov, v ktorej bolo zabitých viac ako 3 500 Američanov spolu s desiatkami tisíc afganských civilistov. George W. Bush v roku 2003 tvrdil, že Spojené štáty „navždy vyradili Taliban z prevádzky“. Žiaľ, ako všetci vieme, Taliban je v tejto chvíli pri moci.

Vojna v Iraku – ktorá sa americkému ľudu predala cez vyvolanie strachu z „mračien“ irackých neexistujúcich zbraní hromadného ničenia – viedla k smrti približne 4 500 amerických vojakov a k zraneniam – fyzickým a emocionálnym – desaťtisícov ďalších. Viedlo to k smrti stoviek tisícov Iračanov, vysídleniu viac ako 5 miliónov ľudí a regionálnej destabilizácii, s dôsledkami ktorej sa svet potýka dodnes.

Vojenská intervencia vo Vietname sa začala pomaly, vojny v Afganistane a Iraku začali zas omnoho rýchlejšie, ale všetky mali spoločné to, že zahraničnopolitické inštitúcie trvali na tom, že sú nevyhnutné. Že neexistovala žiadna alternatíva k eskalácii a vojne.

No ukázalo sa, že sa mýlili. A doplatili na to milióny nevinných ľudí.

Preto musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme našli diplomatické riešenie, aby sme predišli nesmierne deštruktívnej vojne na Ukrajine.

Nikto presne nevie, aké by boli dopady takejto vojny. Existujú však odhady, že na Ukrajine môže dôjsť k viac ako 50 000 civilným obetiam a miliónom utečencov, ktorí by zaplavili susedné krajiny pri úteku pred tým, čo by mohlo byť najhorším európskym konfliktom od druhej svetovej vojny.

Okrem toho by v rámci ukrajinskej a ruskej armády pochopiteľne došlo k tisíckam mŕtvych. Existuje aj možnosť, že by táto „regionálna“ vojna mohla eskalovať aj do iných častí Európy. To, čo sa môže stať potom, je ešte hrozivejšie.

To však nie je všetko. Sankcie proti Rusku, ktoré by boli uvalené v dôsledku jeho činov, a ruská reakcia na tieto sankcie by mohli mať za následok masívne ekonomické otrasy s dopadmi na energetiku, bankovníctvo, potraviny a každodenné potreby obyčajných ľudí po celom svete. Je pravdepodobné, že by Rusi neboli jediní, kto by bol postihnutý sankciami. Bolo by ich cítiť v Európe. Bolo by ich cítiť tu v Spojených štátoch a na celom svete.

A mimochodom, akákoľvek nádej na medzinárodnú spoluprácu pri riešení existenčnej hrozby globálnej zmeny klímy a budúcich pandémií by utrpela silnú ranu.

Pán prezident, mali by sme celkom jasne povedať, kto je najviac zodpovedný za túto hroziacu krízu: ruský prezident Vladimir Putin. Putin sa už v roku 2014 zmocnil časti Ukrajiny a teraz sa vyhráža, že ovládne celú krajinu a zničí ukrajinskú demokraciu. Nemali by existovať žiadne pochybnosti o tom, že to je neprijateľné. Podľa môjho názoru musíme jednoznačne podporiť suverenitu Ukrajiny a dať jasne najavo, že ak nezmení smer, medzinárodné spoločenstvo vyvodí voči Putinovi a jeho kolegom oligarchom tvrdé dôsledky.

Popritom, čo som povedal, som, pán prezident, mimoriadne znepokojený, keď vo Washingtone počujem stupňovať vojnové napätie, bojovnú rétoriku, ktorá sa zosilňuje pred každou vojnou, požadujúcu, aby sme „ukázali silu“, „pritvrdili“ a nezapájali sa do „upokojovania situácie“. Zjednodušujúce odmietania uznať komplexné príčiny napätia v regióne podkopáva schopnosť vyjednávačov dosiahnuť mierové riešenie.

Viem, že vo Washingtone nie je veľmi populárne zvažovať perspektívy našich protivníkov, ale myslím si, že je to dôležité pri formulovaní dobrej politiky.

Myslím si, že je užitočné zvážiť toto: Jedným z faktorov, ktorý podnecujú túto krízu, aspoň z pohľadu Ruska, je posilňovanie bezpečnostných vzťahov medzi Ukrajinou a Spojenými štátmi a západnou Európou, vrátane toho, čo Rusko považuje za hrozbu, teda pripojenia Ukrajiny k Severoatlantickej aliancii (NATO), vojenskému združeniu pôvodne vytvorenému v roku 1949 s cieľom čeliť Sovietskemu zväzu.

Je dobré poznať trochu histórie. Keď sa Ukrajina po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 stala nezávislou, ruskí lídri jasne vyjadrili svoje obavy z perspektívy, že sa bývalé sovietske štáty stanú súčasťou NATO a rozmiestnia nepriateľské vojenské sily pozdĺž ruských hraníc. Americkí predstavitelia v tom čase uznali tieto obavy za legitímne.

Jedným z týchto úradníkov bol William Perry, ktorý pôsobil ako minister obrany za prezidenta Billa Clintona. V rozhovore z roku 2017 Perry povedal: „V posledných rokoch možno väčšiu časť viny pripísať krokom, ktoré podnikol Putin. Ale musím povedať, že úplne na začiatku nesú veľký podiel viny Spojené štáty… Našim prvým činom, ktorý nás naozaj viedol zlým smerom, bolo, keď sa NATO začalo rozširovať a začlenilo štáty východnej Európy, z ktorých niektoré susedili s Ruskom.“

Ďalším americkým predstaviteľom, ktorý uznal tieto obavy, je bývalý americký diplomat Bill Burns, ktorý je teraz šéfom CIA v Bidenovej administratíve. Burns vo svojich memoároch cituje poznámku, ktorú napísal, keď pôsobil ako poradca pre politické záležitosti na americkom veľvyslanectve v Moskve v roku 1995: „Nepriateľstvo k počiatočnému rozširovaniu NATO je tu takmer všeobecne pociťované naprieč celým domácim politickým spektrom.“

O viac ako desať rokov neskôr, v roku 2008, Burns v poznámke ministerke zahraničných vecí Condoleezze Riceovej napísal: „Vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu (nielen Putina) najväčšou červenou čiarou… Za viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi… som ešte nenašiel nikoho, kto by Ukrajinu v NATO považoval za niečo iné ako priamu provokáciu ruských záujmov.“

Takže znova: tieto obavy si z ničoho nič nevymyslel Putin.

Je zrejmé, že riešením nie je invázia Ruska; ani neústupčivosť NATO. Je dôležité si napríklad uvedomiť, že Fínsko, jedna z najrozvinutejších a najdemokratickejších krajín sveta, hraničí s Ruskom a rozhodlo sa nebyť členom NATO. Švédsko a Rakúsko sú ďalšími príkladmi mimoriadne prosperujúcich a demokratických krajín, ktoré sa rozhodli rovnako.

Pán prezident, Vladimir Putin je možno klamár a demagóg, ale pre Spojené štáty je pokrytecké trvať na tom, že neuznávame princíp „sfér vplyvu“. Posledných 200 rokov naša krajina fungovala podľa Monroeovej doktríny, ktorá vychádzala z predpokladu, že ako dominantná mocnosť na západnej pologuli majú Spojené štáty americké právo zasiahnuť proti akejkoľvek krajine, ktorá by mohla ohroziť naše údajné záujmy. Podľa tejto doktríny sme podkopali a zvrhli najmenej tucet vlád. V roku 1962 sme sa dostali na pokraj jadrovej vojny so Sovietskym zväzom v reakcii na umiestnenie sovietskych rakiet na Kube, 90 míľ od nášho pobrežia, čo Kennedyho administratíva považovala za neprijateľnú hrozbu pre našu národnú bezpečnosť.

A Monroeova doktrína nie je dávnou históriou. Ešte v roku 2018 minister zahraničných vecí Donalda Trumpa Rex Tillerson nazval Monroeovu doktrínu „tak relevantnou dnes, ako bola v deň, keď bola napísaná“. V roku 2019 bývalý Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton vyhlásil, že „Monroeova doktrína je živá a zdravá“.

Zjednodušene povedané, aj keby Rusku nevládol skorumpovaný autoritársky vodca ako Vladimir Putin, Rusko, podobne ako Spojené štáty, by sa stále zaujímalo o bezpečnostnú politiku svojich susedov. Naozaj niekto verí, že by Spojené štáty nezareagovali, ak by napríklad Mexiko vytvorilo vojenskú alianciu s americkým protivníkom?

Krajiny by mali mať možnosť slobodne sa rozhodovať o svojej zahraničnej politike, ale múdre rozhodovanie si vyžaduje vážne zhodnotenie rizík a prínosov. Faktom je, že vstup USA a Ukrajiny do hlbšieho bezpečnostného vzťahu bude mať pravdepodobne veľmi vážny vplyv – pre obe krajiny.

Vážený pán predsedajúci, domnievam sa, že musíme dôrazne podporovať prebiehajúce diplomatické snahy o zmiernenie krízy. Som presvedčený, že musíme znovu potvrdiť ukrajinskú nezávislosť a suverenitu. A Putinovi a jeho bande oligarchov musíme jasne povedať, že ak bude pokračovať v súčasnej ceste, budú čeliť značným dôsledkom.

Priatelia, nikdy nesmieme zabudnúť na hrôzy, ktoré by vojna v regióne spôsobila, a musíme tvrdo pracovať, aby sme dosiahli realistické a vzájomne prijateľné riešenie – také, ktoré je prijateľné pre Ukrajinu, Rusko, Spojené štáty a našich európskych spojencov – a ktoré zabráni tomu, čo by mohla byť najhoršia európska vojna za posledných 75 rokov.

To nie je slabosť. To nie je upokojenie situácie. Spájať ľudí, aby konflikty riešili nenásilnou cestou, nie je slabosťou a je to správne.

Zdroj foto: Wikimedia.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články