Dôležite dátumy asociálneho štátu

od Ján Košč

Milan Krajniak počas schvaľovania novely zákonníka práce konzultuje asociálne zmeny podané Mariánom Viskupičom v druhom čítaní

V sobotu 20. februára sme na Slovensku oslávili Svetový deň sociálnej spravodlivosti, ktorý vyhlásilo valné zhromaždenie OSN v roku 2007. K jeho myšlienkam, ako je boj proti chudobe, podpora plnej zamestnanosti, dôstojnej práce, rovnosti a spravodlivých podmienok zamestnancov sa prihlásila nielen EÚ ale aj SR.

Aj napriek bájkam o silnom sociálnom štáte, ktoré tu produkovali predstavitelia minulého establišmentu, je realita radikálne odlišná, čo potvrdzujú tak medzinárodné komparácie, ako Index sociálnej spravodlivosti, úroveň prerozdeľovania podľa Eurostatu i OECD, náklady na bývanie podľa OECD, najvyššia zadlženosť občanov Slovenska spomedzi strednej a východnej Európy podľa Allianz, najvyššie náklady na bývanie vo V4 podľa Wood&Company. Podľa Eurostatu až 35% Slovákov nemá žiadne úspory a žije od výplaty k výplate a až 30% občanov Slovenska nedokáže čeliť mimoriadnym výdavkom, a podiel výdavkov na sociálne záležitosti z HDP je dlhodobo jeden z najnižších v Európe (Balica a Benedeková, 2019).

O tom, že aj samotní obyvatelia Slovenska vnímajú túto oblasť kriticky sa pravidelne presviedčame z výskumov EU-SILC alebo z aktuálneho výskumu SAV – ISSP.

Protagonisti minulej vlády sa tvárili, že aplikácia sociálnych balíčkov je systematická práca na zlepšovaní a zdokonaľovaní sociálneho systému a väčšina vtedajšej opozície sa naopak búchala o zem tvrdiac, že akékoľvek sociálne opatrenie je populizmus a rozpočtová nezodpovednosť. O tom, že oba tieto prístupy sú hlúpe a nezodpovedné, sa v rámci čierno-bielej verejnej diskusie radšej nerozprávalo.

Medové motúzy

O niekoľko dní zas absolvujeme prvé výročie parlamentných volieb, konaných 29. februára 2020, z ktorých vzišla koalícia. Jej štyria hlavní predstavitelia na spoločnej tlačovke, 3. marca 2020, ústami Borisa Kollára sľúbili, že: „Naša prípadná vláda nebude rušiť zavedené sociálne opatrenia“. O tom, že to nakoniec dopadlo celkom inak sme sa mohli presviedčať za uplynulých 11 mesiacov.

Na deň bláznov, 1. apríla 2020 ohlásil súčasný premiér veľkolepý projekt Fondu vzájomnej pomoci, ktorý mal, podľa vyjadrenia premiéra, pomôcť tým obyvateľom, „na ktorých zákon nemyslí“. Predseda parlamentu dovysvetlil: „fond bude slúžiť pre jednotlivé prípady, ktoré neboli pokryté sieťou zákonov, ktoré prijímame“. Nebolo síce celkom jasné, prečo sa predstavitelia výkonnej a zákonodarnej moci nezaoberajú plátaním dier v sociálnej sieti a namiesto toho idú suplovať činnosť charity. Nevadí, hlavne, že chceli pomáhať.

Krutá realita

Na účet Fondu vzájomnej pomoc prišli posledné peniaze 23. decembra 2020 a hoci Matovič sľuboval, že tam bude posielať celé svoje výplaty až do skončenia korony, tak v skutočnosti na účte pristáli len dve platby od jeho Paulínky, posledná 20. apríla 2020. Nakoniec asi aj dobre, pretože celý projekt sa zvrhol na sociopatický paškvil, akúsi gýčovitú reminiscenciu na reality show Modré z neba. 12. augusta 2020 sa premiér na margo svojho vlastného výmyslu vyjadril jasne: „odpadol mi od chuti“.

Podobne asi celej koalícii odpadol od chuti sľub, že nebudú rušiť zavedené sociálne opatrenia. Pri 13. dôchodkoch a minimálnej mzde sa ešte mohli vyhovoriť na uhol pohľadu, keďže síce novelizáciami 20. a 21. októbra 2020 ponížili dovtedy platným zákonom sľubované, no zvýšili dovtedy vyplácané.

Pri zrušení oslobodenia 13. a 14. platov od daní a odvodov, dňa 2. decembra 2020 už samozrejme išlo o čistý mínus v neprospech pracujúcich. Pri zrušení obedov zadarmo, ktoré nahradili zvýšením daňového bonusu pre bohatších pracujúcich, narazili 11. decembra 2020 na veto prezidentky, kvôli tomu, že táto zmena dostala mimo systém až 47 tisíc detí (IFP). No už 17. decembra. 2020 parlament veto prelomil bez zapracovania pripomienok.

Novela zákonníka práce, prijatá 4. februára 2021, priniesla okrem gastrolístkov aj niekoľko zásadných zmien, ktoré zhoršili sociálne postavenie zamestnancov. Najhorším opatrením bolo zrušenie rozširovania vyšších kolektívnych zmlúv.

Procesia, či povstanie?

A minister Krajniak, namiesto toho, aby napríklad predkladal návrhy na zvýšenie OČR a PN na 100 percent priemeru zamestnanca a predĺženie vyplácania podpory v prípade straty zamestnania, dňa 21. 2. 2021 navrhol otvárať kostoly. Argumentom v jeho prípade je náboženská procesia v Trnave konaná 21. novembra 1710, ktorá „zahnala“ mor. Ak jeho argument použijeme ad absurdum, tak v roku 1831 sa podarilo zničiť choleru po tom, ako počas júla a augusta povstali sedliaci a povraždili šľachticov, úradníkov a lekárov, nepomohlo by to aj nám? Nenavádzam, len sa v rámci absurdných argumentov pýtam.

A rovnako sa môžeme pýtať, či požiadavka otvoriť kostoly aj s uvedeným trnavským argumentom nemá za účel len odpútať pozornosť od zavádzaných zmien v sociálnom systéme krajiny. Od tých, ktoré sú popísané vyššie, alebo od tých, ktorými sa krížený podliak (pardón, posledný križiak) ako minister asociálnych vecí a mágie (pardón, sociálnych veci, rodiny…) chváli na svojom facebooku a v rozhovore pre SME. Zmeny o ktorých hovorí, že sú sociálne spravodlivé, no v skutočností sú asociálne a rasistické.

Zdroj fotografie: FB Mariána Viskupiča

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články