Základom kapitalizmu je vzťah medzi prácou a kapitálom, teda medzi zamestnancami a majiteľmi kapitálu. Bohatí kapitalisti si najímajú na prácu ľudí, ktorí nie sú dosť bohatí na to, aby žili z renty zdedenej po rodičoch. Časť toho, čo kapitalisti zarobia, spotrebujú na svoj často luxusný životný štýl a časť musia investovať, aby udržali krok s konkurenciou. Tá sa nemazná s nikým.
Medzi prácou a kapitálom existuje permanentný boj o to, kto dostane aký veľký kus koláča – mzdy alebo zisky. Kapitál však prácu potrebuje, pretože bez nakupovania spotrebiteľov by kapitalisti nemali pre koho vyrábať a nemali by ako vytvárať zisk. Bez vidiny zisku majitelia kapitálu zastavujú výrobu a kapitalistický systém upadá do krízy.
Prejavuje sa tak jeho prvé protirečnie – protirečenie medzi (nad)produkciou a (nedostatočnou) spotrebou. Ak majitelia kapitálu príliš tlačia na znižovanie miezd, chudobní zamestnanci nemajú za čo nakupovať ich výrobky. Vtedy obvykle musí zasiahnuť štát a opätovne roztočiť špirálu rastúcej výroby a rastúcej spotreby.
Ekologický marxizmus
Toto protirečenie sa nachádza v srdci kapitalizmu. Avšak kapitalizmus je obmedzovaný aj zvonka tzv. podmienkami produkcie – prírodou. Marxizmus tu je doplnený o svoj ekologický prvok – o druhé protirečenie. Jeho základom je rozpor medzi tendenciou kapitálu bezohľadne využívať životné prostredie a samotnou prírodou.
Základným imperatívom firiem je znižovať si náklady, aby boli schopné konkurovať svojim protivníkom na trhu. Môžu napríklad usilovať o nízke mzdy, nahradzovanie zamestnancov strojmi, alebo sa nezaoberať odpadom, ktorý pri svojej výrobe vytvárajú. Pracujúca sila podľa Marxa nie je jediným zdrojom bohatstva zamestnávateľov. Je ním aj príroda. Kým zamestnancov vykorisťujú, prírodu jednoducho drancujú.
Aj toto drancovanie má svoje limity, ktoré sú fyzickou prekážkou fungovania kapitalizmu. Kapitál si nedokáže povedať dosť, pretože v dôsledku neustálej konkurencie musí usilovať o vlastný rast. Výsledkom tejto snahy je aj konštantný rast celkovej produkcie. Ak dochádza k jej poklesu, dostávame sa naspäť k prvému protirečeniu. Kapitalizmus sa nachádza v kríze spôsobujúcej vážne sociálne problémy.
Prvé protirečenie je tak základom druhého. Bez hospodárskeho rastu kapitalizmus nefunguje, ale tento rast znamená nárast spotreby, teda využívania prírodných zdrojov. Logický dôsledok ekologického marxizmu nie je nijak neprekvapivý: Nato, aby sme zabránili druhému protirečeniu, je nevyhnutné najprv odstrániť to prvé, inými slovami, záchrana planéty si vyžaduje zmenu ekonomického systému.
Príroda a kapitál
Jedným z riešení ekologických problémov sa zdá byť komodifikácia prírody – teda určenie jej ceny. Problémom je, že táto cena býva jednoducho prinízka a to aj v dôsledku snahy konkurujúcich si majiteľov kapitálu o to, aby bola čo najnižšia. Takže potom napríklad cena dreva nezodpovedá hodnote lesa, ktorý bol vyrúbaný.
Komodifikovaná nie je len samotná príroda, ale aj jej znečistenie. Príkladmi ničenia životného prostredia už v 80. rokoch, keď ekologický marxizmus vznikol, bolo otepľovanie atmosféry, toxický odpad, erózia pôdy, či kyslé dažde. Všetky tieto škody majú svoje náklady v podobe zdravotníctva sanujúceho zdravie obyvateľstva narušené zhoršeným prostredím, v podobe odstraňovania samotného znečistenia, či v podobe nahradzovania vyčerpaných zdrojov ich substitútmi.
Podstatné je, že všetky tieto náklady sú privysoké na to, aby ich majitelia kapitálu boli schopní všetky zaplatiť. Cena emisných povoleniek, teda vypusteného oxidu uhličitého je dnes smiešne nízka. Ak by mala byť na úrovni schopnej zaplatiť škodu, ktorú nám emisie tohto skleníkového plynu spôsobujú, firmy by neboli schopné byť naďalej ziskové.
Odboj
Základným rozporom v kapitalizme nie je len boj medzi kapitálom a prácou. Ekologický marxizmus prichádza s druhým protirečením – medzi samotným fungovaním systému a prírodou.
Tak ako má prvé (sociálne) protirečenie svojho revolučného aktéra, tak ho má aj druhé (ekologické) protirečenie. V prvom prípade ide o proletariát, ktorý by sa mal spojiť a zvrhnúť svojich vykorisťovateľov vo svetovej revolúcii. V druhom prípade ide o prírodu reprezentovanú sociálnymi hnutiami obvykle v chudobnejších krajinách. Tam si korporácie dovoľujú voči životnému prostrediu omnoho viac ako v bohatých krajinách so silnejšou reguláciou ekonomiky.
Napríklad iniciatíva Yasuní-ITT protestuje proti pokračujúcej ťažbe ropy v Amazonskom pralese v Ekvádore. Ekvádorčania ničenie prírody – teda druhé protirečenie kapitalizmu – pociťujú na vlastnej koži. Ich boj nie je iba sociálny, je aj ekologický.
Na Slovensku, zatiaľ ekologická kríza nepokročila dostatočne ďaleko na to, aby vygenerovala silné sociálne hnutie schopné stať sa významným hráčom v boji o záchranu prírody. Problémom tiež je, že väčšina ekologických iniciatív, ktoré doteraz vznikli, si, zdá sa, neuvedomuje prepojenie prvého a druhého protirečenia vo fungovaní kapitalizmu.
Tento článok bol odmietnutý Denníkom N na publikáciu. Roman Pataj uviedol nasledovný dôvod: „myslím si, že Vaša ideologická predpojatosť Vám bráni priznať, že nielen kapitalizmus, ale aj „marxizmus“ má na svedomí drancovanie prírody. Vidíme to na príklade Slovenska aj všetkých postsovietskych krajín, Váš článok to veľmi povrchne prehliada.“
Autor je seniorný výskumník na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a vyučuje na FSEV UK v Bratislave.
Tiulný obrázok: Conquistador / CC BY-SA (https://creativecommons.org/licenses/by-sa/4.0)
Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!
Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/
Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.
Ďakujeme za Vašu priazeň.
