Fragmenty tichej beznádeje

od Matej Barč

Olga Hund: Psy malých plemien

Debutová próza mladej poľskej autorky, ktorú slovenskému čitateľovi predstavuje vydavateľstvo Literárna bašta v preklade Kristíny Karabovej, nám v surovej (v zmysle nahej, bezprostrednej) forme poskytuje autentický náhľad do prostredia, ktoré je najmä v našich končinách stále objektom ututlávania a predsudkov: do psychiatrickej liečebne. „Pikantnosť“ danej témy možno ešte podčiarkuje rodová špecifikácia: ide o zápisky zo ženského oddelenia. Slovo zápisky používam v tomto zmysle účelovo: kratučký román má formu stručných záznamov každodenných úvah, pocitov a pozorovaní, ktoré svojou formou aludujú na klasický denníkový záznam, podčiarkujúc intimitu napísaného a prežitého, rovnako však i útržkovitosť a rozhádzanosť vedomia psychicky chorého človeka.

Rýchly spád a razantnosť autorskej dikcie otvárajú už prvé vety knihy: „Najprv napadol sneh a bola som bezradná. Potom sa všetko začalo hrotiť.“ Nasleduje časovo-priestorová špecifikácia: „Šesťkrát som bola na uzavretých oddeleniach niekoľkých psychiatrických nemocníc, najčastejšie v krakovskom Kobierzyne.“ Tento postup sa vyskytuje v románe často: „prozaická“ zdanlivo upokojujúca zameranosť na sériu naoko všedných detailov, po ktorej nasleduje kontextuálne alebo priamo odkrytá nová, väčšinou prekvapivá, či priamo šokujúca informácia. Tak napríklad z porovnávania stavu občianskej vybavenosti nemocnice (toalety, okná, steny, porcie v jedálni…) vtedy a dnes („po európskych dotáciách…“) sa dozvedáme, že psychiatrickou pacientkou bola aj matka hlavnej hrdinky. To je zároveň prvý z nemnohých fragmentárnych dotykov z jej rodinného prostredia, či osobného života pred hospitalizáciou, ktorý nám poskytne alebo dá vytušiť. Minulosť je prítomná len ako tieň a prekážka, podstatné je teraz a tu. Všetky interakcie rozprávačky so svetom, nielen rodinným, no i medzi pacientkami a taktiež svetom pred pobytom v nemocnici a mimo nej charakterizuje nesúrodosť a stručnosť rovnako ako celú knihu.

Suchý, emócií zbavený jazyk výrazne kontrastuje so zúfalým a depresívnym, prevráteným prostredím pacientiek a ich osobných tragédií. Jeden z „denníkových“ zápisov predstavuje dokonca skopírovaný lekársky záznam. Nedostatok intimity, pozitívne prežívaných emócií a neuspokojiteľná túžba po medziľudskom kontakte na jednej a totálny chlad a odcudzenosť nemocničného prostredia a ľudí v ňom (ale aj mimo neho) na druhej strane formuje základný myšlienkovo-tematický kontrast knihy. Táto poloha sa u autorky spája s večne prítomnou a (väčšinou bolestivou) iróniou a sebairóniou. V tejto súvislosti odcitujem dlhšiu ukážku: „Izby sa prideľujú metódou pokus-omyl. Pristávame tam, kde je akurát voľné lôžko. Depresia a poruchy osobnosti preto ležia vedia iných chorôb. A tých je tu kvantum. Napríklad manicko-schizoidné, teda také, v ktorých si nula a skapeš, skapeš rýchlo (a lekári ti s tým pomôžu). Sú tiež úzkostné, keď sa stále bojíš, ale nevieš čoho, takže napokon vyjde najavo, že všetkého.“ Hrdinkinmu pozorovaciemu objektívu však neuniká nikto z jej okolia: „Psychicky zdraví, čiže personál, veria tomu, že ak chorobopis spadne na zem, treba po ňom podupať, aby pacientka dlho neležala.“ Aj posledná veta knihy, zo zápisu, ktorým sa rozprávačka lúči s čitateľmi a ktorá má charakter maličkého vyznania, je v tomto smere príznačná: „No a najviac na svete chcem: lásku, lásku a peniaze.

Ďalším pólom v dosahovaní umeleckého účinku je triviálnosť, ktorá podčiarkuje absurdnosť životnej situácie (možno synekdochicky aj života ?): „Babka mi vravela, že tá psychiatria, že to je nezodpovedné, lebo sa tam dá prísť o všetky doklady. Jeden chalan odpadol a v nemocnici mu zobrali vodičák, stávkové tikety a zákaznícku kartu Beverly Hills Video.

Dramatické a tragické momenty sú podávané v slede viet odcudzene, informatívne a lakonicky (človeku sa okrem vyššie spomínaného štylistického zámeru vynára v mysli obraz pacienta, ktorého vedomie je emočne „otupené“ chorobou a liekmi). V tejto súvislosti vystupuje do popredia jeden z posledných zápisov, kde hlavná hrdinka špecifickým, sebe vlastným spôsobom vyrozpráva akoby nasilu („Celý ten čas som o tom nehovorila, ale dnes to poviem“) variant ľúbostnej minizápletky, ktorá spočíva v niekoľkých stretnutiach s mužským pacientom v nemocničnom parku: „Na začiatku sme mali veľmi spotené dlane a hlasy nezvyknuté na hovor…Neskôr sme si hľadeli do očí a vždy sme videli to isté: Depakine, Symfarex, Hydroxyzín, Tranxene, Relanium. No a Poetru, z názvu ktorej sme sa smiali. Nehovorila som o tom, ale dnes vravím, lebo sa v noci obesil.“ Brutálne prerušenie zdanlivo sotva načrtnutej a zdanlivo harmonizujúcej línie predstavuje jednu z pomyselných „bodiek“ v závere knihy, predchádza zápisu o hrdinkinom (bližšie nešpecifikovanom) úteku a napokon finálnu rozlúčku v poslednom zápise.

Postupné odhaľovanie informácií, za ktorými cítiť isté váhanie na strane rozprávačky (Povedať? Nepovedať? Zveriť sa aj s týmto alebo radšej nie?) prehlbuje dojem autentickosti a zároveň zvyšuje rozmer intimity, keď má čitateľ pocit, že preniká „až do najhlbšieho vnútra“ hrdinky. Každý zápis sa dá chápať ako samostatne pointovaný mikropríbeh. Vlastne všetko je v knihe „stlačené“ do malého priestoru, klaustrofobizované, čo plne korešponduje s hermeneuticky uzavretým svetom psychiatrickej liečebne i s uzavretosťou mysle človeka v silnej depresii. Avšak okolitý svet taktiež nepredstavuje nádej: „tam vonku bolo krvavé peklo“. Vytvára sa tak dvojitý obraz: „psychiatria“ vonku a psychiatria vo vlastnom slova zmysle, v prostredí ktorej sa dej knihy odohráva: „Do každého vzťahu alebo spolubývania som vnášala princíp chorý má vždy pravdu…Rozkazovalo sa preto, aby sa išlo po cigarety do večierky, vypínala sa práve zapnutá hudba, a vôbec, vládla zlomyseľná vrtošivosť. Na psychiatrickom oddelení je to podobné…všetci žiadajú hlúpe veci, čiže dočasné prepustenie, zhasnúť svetlá v celej budove, prestávku v užívaní liekov, súhlas na zbitie druhej pacientky, či poschodovú tortu.“

Rytmus života na psychiatrii určuje všednosť, tiché zúfalstvo, bolesť a cyklickosť: dni sa nerozoznateľne podobajú jeden druhému, prepustení pacienti sa väčšinou po čase znova vracajú. Východiskom z tohto kolobehu je akt rozprávania, zverovania sa so svojimi životnými príbehmi. Pacientky jedna druhej hovoria úryvky zo svojich životov, čím robia atmosféru liečebne trochu znesiteľnejšou práve aktom zdôverovania sa. Ten môžeme chápať v širšom zmysle ako zanechanie svedectva o sebe druhému človeku. Aby sa nezabudlo ani na toľkokrát opomínaných ľudí, ktorí sú práve ľuďmi a nie len súhrnom „dokumentov z decákov, polepšovní a väzníc,“ a či „prepušťákov z nemocníc, modrých kariet a receptov.“ V takomto duchu sa kniha aj končí, keď rozprávačka vyhlasuje: „Vlastne všetko, čo som tu napísala, rozprávam dievčatám. Hovorím práve o nich, ale o sebe tiež.“ Rozpráva preto, lebo „nechce zostať úplne sama.“ Ako nikto z nás.

Zdroj foto: Pixy.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!