Športová slávnosť, ktorá bude držať nasledujúce dni a týždne na nohách celú Erópu, sa nesie v zvláštnej atmosfére sociálnych napätí, štrajkov, zatýkania protestujúcich aktivistov v hostiteľskej krajine šampionátu, neistoty z pretrvávajúcej teroristickej hrozby ale i z výsledku blížiaceho sa britského referenda.
Dusno, ktoré je cítiť na štadiónoch, ale aj v uliciach pri hádzaní zápalných fliaš na seba útočiacich skupín nacionalistických chuligánov, sa nesie Európou už dlhší čas. To však nebráni, aby zúfalí, no ješitní politici dokázali využiť futbalové blúznenie vo svoj prospech. Zakrývanie skutočných problémov športovými udalosťami je v podstate celoeurópskou špecialitou politickej elity.
Futbalová megalománia
359 miliónov eur na obnovu štadiónu v meste Bordeaux, 6 miliónov eur na organizáciu šampionátu v tomto meste z verejných zdrojov, fanúšikovská zóna na Marcových poliach pod Eiffelovou vežou stojí parížsku radnicu 7,5 milióna. Štadión v Nice stál 243 miliónov eur, z toho 69 miliónov išlo z verejných financií. Renovovanie štadiónu Vélodrome v Marseille bude splácať mesto sumou 12 miliónov ročne ďalších 30 rokov. Pred troma rokmi vyšiel štadión Pierre-Mauroy v Lille na 324 miliónov eur. A takto by sme mohli pokračovať.
Prichádza mi na um otázka, či záľubu v putinovskej megalománii, akú mohli zažiť účastníci olympiády v Soči, nemajú aj iní európski štátnici. Pre francúzsku vládu socialistov, ktorá už niekoľko mesiacov zavádza sociálno-liberálnu politiku úsporných opatrení a snaží sa pretlačiť cez barikády verejného odporu reformu zákonníka práce, majú záujmy UEFA prednosť pred záujmami zamestnancov a občanov Francúzska.
Myslí si to aj jedenásť francúzskych vedcov, vedkýň a vysokoškolských pedagógov. Osobnosti z akademickej sféry sa podpísali pod kritický článok v denníku Le Monde, v ktorom podotýkajú, že „nič sa nezdá príliš drahé pre Circus Maximus futbalu, ktorého finančné benefity zozbiera najmä UEFA a jej komerční partneri (takmer 900 miliónov eur čistého zisku). Vláda cynicky vyzvala študentov a pracujúcich k tomu, aby zastavili štrajky a namiesto toho, aby hájili svoje práva a pracovné podmienky, si majú hlavu položiť pred veľké obrazovky, komentovať výsledky zápasov a oslavovať futbal“.
Z futbalového ošiaľu do reality
Sociálna infraštruktúra vo Francúzsku neprežíva práve éru rozkvetu. Pri súčasnom tempe klesania počtu ľudí bez práce bude trvať ešte desať rokov, aby Francúzi dosiahli úroveň nezamestnanosti spred krízy (7,1 % na začiatku roka 2008).
V školstve chýbajú kapacity: nedostatok učiteľov na základných a stredných školách. Jedným z prísľubov Hollanda a socialistov v roku 2012 bolo celkovo počas piatich rokov vytvoriť 54-tisíc miest v štátnom školstve. Do súčasnosti vláda z tohto čísla dosiahla sotva jednu pätinu. Okrem iného sa vo Francúzsku podľa meraní PISA prehlbujú aj nerovnosti vo vzdelávacom procese.
Utrácanie zdrojov v uvedených rozmeroch je pľuvancom do tváre študentom, absolventom, nezamestnaným a ľuďom v neistej životnej situácii. Koľko parížskych bezdomovcov by sa za tieto peniaze mohlo vrátiť späť do života? Komu fandia nešťastníci, ktorým len pred pár dňami mohutná povodeň zničila v regióne Ile-de-France ich príbytky, majetok a úrodu ?
Špinavá politika, čistý futbal?
Zdá sa, že jedinou zbraňou voči futbalovému ošiaľu zostáva práve takýto lacný populizmus. Pretože pri futbale akoby veľakrát neplatili argumenty, kvôli ktorým sa ľudia sťahujú zo svojich pozícií vo verejnom priestore, zostávajú znechutení z politiky, stávajú sa z nich voliči či členovia protestných strán a ich subkultúrneho milieu, v lepšom prípade zostanú „iba“ chronickými nevoličmi.
Napriek korupčným škandálom, praniu špinavých peňazí, mafiánskym praktikám vo vnútri medzinárodných futbalových federácií a často aj nízkemu morálnemu „niveau“ samotných hráčov sa profesionálny futbal teší väčšej dôvere než bruselskí úradníci či taký Róbert Kaliňák. Špinavá je iba politika a fauly súpera. Našim prepáčime.
Profesionálny šport dnes vo veľkom prispieva k nerovnomernému rozdeleniu zdrojov v spoločnosti a jeho inštitúcie sú aktérmi v globálnom systéme finančného kapitálu. Daňové raje lákajú dobre zarábajúcich športovcov, aby cez ne optimalizovali svoje daňové zaťaženie. Je paradoxné, že v tábore fanúšikov profesionálneho futbalu nájdeme tak ľavicových kritikov globálneho kapitalizmu a sociálnej nespravodlivosti (Ľ. Blaha), ako aj konzervatívnych bojovníkov proti korupcii a klientelizmu pranierujúcich hriechy domácich politikov (Š. Hríb).
Verejne sa za fanúšikov futbalu deklaruje aj prezident François Hollande či jeho predchodca Nicolas Sarkozy. Možno sa za tým skrýva potreba kompenzovať svoj verejný obraz vážneho politika a ukázať, že aj oni sú iba ľudia z mäsa a kostí. Najľahšie je preto hrať svoju rodovú rolu, ktorá im ako mužom prináleží. Veď každý správny chlap si predsa rád pozrie dobrý futbal, všakže? Pozitívny vzťah k nízkej kultúre je u ľudí vysoko cenený. Niektorí politici preto občas za týmto účelom, vedome či nevedome, stvrdzujú rodové stereotypy.
Fanúšik je aj občan
Súperenie európskych národov a nacionalistické chvastanie sa za posledné storočie z bitevných polí a zákopov prenieslo na tribúny štadiónov a ich síce zelené, no často umelé trávniky. Napriek tomu, ako je to v prípade vojny, sa stali motorom futbalu (pokojne doplňme iný šport) peniaze. Za to samozrejme nemôže futbal ako taký. Je iba obeťou procesov komercionalizácie a komodifikácie, ktorým podliehajú aj oblasti zohrávajúce v našich životoch oveľa kľúčovejšiu úlohu.
Politika neúmerného nalievania verejných zdrojov do športovej infraštruktúry najmä v prípade zastrešovania veľkých športových podujatí kladúcich neľahké bremená na štátne rozpočty, je často v samotnom rozpore so životnými záujmami športových fanúšikov a fanúšičiek, ktorých potreby ako študentov, pacientov, rodičov, pracujúcich nie sú zďaleka uspokojivo napĺňané. Odvrátená tvár futbalového Francúzska je toho živým príkladom.
Foto: Ilustračné foto. Zdroj: pixabay.com
