Hauser, Michael: Doba přechodu. Tranzitivní ontologie a dílo Alaina Badioua.

od Peter Takáč

Hauser, Michael: Doba přechodu. Tranzitivní ontologie a dílo Alaina Badioua. Praha: Filosofia 2021.

Fredric Jameson nazval postmodernizmus zabudnutím histórie. Kultúrne výtvory od architektúry k videu, ktoré ho sprevádzajú, sa vymykajú jednoznačnému časovému a pojmovému vymedzeniu a uchopeniu. Ich hodnota, zmysel alebo pôvod nie sú jednoznačné. Z toho dôvodu je postmodernizmus teóriou o hraniciach teórie, resp. koncom Teórie. Svet myslí postmoderne, pretože sa nechce a už ani nemôže nechať zväzovať jedným príbehom alebo koncepciou o tom, ako veci začali, čím sú a kam budú smerovať.

Napriek tomu si podľa Jamesona možno všimnúť, ako postmodernizmu v jeho šírení sa do ľudských myslí otváral dvere nadnárodný kapitalizmus, charakteristický nekonečným obehom tovarov, ktorému sa nedá vzdorovať. Čím je svet vďaka tovarom prepojenejší a ceny dostupnejšie, tým si sú jednotlivé svetové kultúry bližšie a vzájomne otvorenejšie. V dôsledku toho sa stáva jasnejším, že kultúra nemá žiaden substanciálny základ, ale funguje na preberaní a odovzdávaní životných foriem. Nadnárodný kapitalizmus nás priviedol k uvedomeniu, že nie je dôležité, aký je náš pôvod, národná, rasová či triedna príslušnosť, ale to, čo zo seba sami urobíme. Je tento stav konečným stavom spoločnosti – koncom dejín, prípadne návratom k pôvodnej, zabudnutej pravde –, alebo sa dá ísť ešte ďalej?

Uzatvorenie komunistickej idey

Do tejto diskusie sa zapája Michael Hauser so svojou knihou Doba prechodu. Tranzitívna ontológia a dielo Alaina Badioua. Dobou prechodu označuje obdobie, v ktorom vyhasol emancipačný potenciál idey komunizmu, no ešte sa neobjavila myšlienka, ktorá by ju dokázala nahradiť. Komunistická idea neskončila náhle. Politické experimenty z mája 1968 v Paríži či kultúrnej revolúcie v Číne boli jednými z posledných pokusov o jej oživenie. Namiesto nájdenia novej formy organizácie, ktorá by nahradila schému štátostrany, dodali nový impulz kapitalizmu. Rovnostársky potenciál, ktorý bol v týchto udalostiach ukrytý otvoril v ekonomickej oblasti dvere neoliberalizmu a v kultúrnej sfére postmodernizmu. Práve preto v nich podľa Hausera možno badať egalitárne prvky:

1) Vlnu privatizácie a deregulácie sprevádzal étos kapitalistickej rovnosti. Thatcherovej ekonomická reforma zabezpečila prevod mestských bytov do súkromného vlastníctva a vďaka privatizačným programom štátnych podnikov sľúbila občanom stať sa národom akcionárov. Čosi podobné sa opakovalo v Československu s kupónovou privatizáciou, kedy sa ekonomika transformovala na základe princípu rozdelenia akcií predaných štátnych podnikov. Tento projekt stál na počiatku rýchlej akumulácie kapitálu.

2) V kultúrnej oblasti nastúpil postmodernizmus charakteristický optimizmom z nových informačných technológií a podrývaním zavedených inštitucionálnych hierachických štruktúr (štát, organizácie, disciplína). Jeho ambíciou bolo otvoriť širokým masám myšlienkové štruktúry západnej kultúry prostredníctvom kladenia dôrazu na princípy mnohosti, neurčitosti, irónie a narušovania hraníc. Usiloval o narušenie rigidných ideových východísk, ktoré by predpisovali jednoliatu, zväzujúcu formu myslenia.

Michael Hauser.

Rozšírenie sa týchto inciatív delí Hauser do dvoch periód – epicyklickej, začínajúcej víťazstvom liberálnej demokracie a neoliberalizmu v roku 1989 po obdobie roku 2000 až 2008, kedy došlo k ich narušeniu v podobe teroristického útoku na Svetové obchodné centrum a finančnej krízy. Od tohto obdobia sa nachádzame v tzv. eliptickej perióde, kedy sa neoliberalizmus a postmodernizmus transformujú a nadobúdajú nových podôb.

Mutácie neoliberalizmu a postmodernizmu

Od tohto zlomu neoliberalizmus okrem hlásania individuálneho záujmu požaduje tiež kolektívne sebaobetovanie sa pre trh. Počiatočnú túžbu subjektov vyniknúť atakuje potreba prispôsobiť sa a podľahnúť etike konsenzu. Príkladom je etika „best practice“ (najlepšej praxe) kombinujúca izoláciu s masovosťou, teda proces prenosu osvedčených praktík do ďalších organizácií samostatne zameraných na zisk. Neoliberalizmus tak kolíše medzi individuálnym a všeobecným záujmom. Pôvodný prísľub je podmienený nadobudnutím zdravia spoločnosti, v prospech ktorého je nutné obetovať osobné blaho.

Ešte k zaujímavejším mutáciám dochádza k prípade postmodernizmu. Hauser hovorí o jeho promiskuitnej a protetickej povahe, teda potrebe primknúť sa k novým smerom, ktoré podopierajú a dopĺňajú jeho princípy. K tomu dochádza v oblasti umenia (stuckizmus, radikálny realizmus), teológie (radikálna ortodoxia) a, samozrejme, politiky (identitárne hnutie, Islamský štát, metapopulizmus). Kým prvá fáza postmodernizmu si ešte uchovávala odkazy na emancipačné ideály (prítomné napr. u Derridu pri idey spravodlivosti, ktorá je podľa neho nedekonštruovateľná), v druhej fáze sa myšlienky a stratégie postmodernizmu viažu na viaceré východiská.

Vzorce mnohosti, plurality a diverzity už nemusia slúžiť k rozvíjaniu rešpektu k druhému, ale posilňovaniu sebastredných tendencií. Na tomto princípe je založené identitárne hnutie, vytvárajúce obraz druhého s radikálne iným, teda nezlúčiteľným hodnotovým systémom. V tomto hnutí sa kultúrna identita buduje práve na základe potvrdenia kultúrnej odlišnosti. Európu a iné civilizácie má pred nihilistickým hodnotovým miešaním zachrániť očistenie kultúr a etických hodnôt. Ďalším, hybridným príkladom postmodernej politiky je Islamský štát, šíriaci určitú archaickú formu náboženstva prostredníctvom sociálnych sietí. Náborové videá sú zmesou sadistického násilia, hollywoodskych akčných filmov a videohier.

Najrozšírenejším postmoderným politickým útvarom je súčasný populizmus, prepájajúci vzájomne nesúrodé politické praktiky a kultúrne princípy. Môžeme ho pozorovať v schopnosti politikov oslovovať rôzne typy voličov odlišnými diskurzívnymi praktikami. Napríklad, Kremeľ vie apelovať zároveň na pravicových nacionalistov, oceňujúcich odpor Ruska voči EÚ, radikálnu ľavicu, priťahovanú odmietaním americkej hegemónie, či na náboženských konzervatívcov, vítajúcich kampane proti homosexualite. Prípadne, francúzsky prezident Macron komunikuje na jednej strane cez kódy neoliberalizmu a liberálnej demokracie, a zároveň symboly Francúzskej revolúcie, odkazujúce na republikánske Francúzsko. A mohli by sme dodať príklady radikálne konzervatívnych a neofašistických politikov typu Jӧrg Haider či Geert Wilders, rozvíjajúcich postmoderné vzorce v politike.

Koniec univerzalizmu

Prítomnosť týchto zvláštnych mutácií nám núka otázku, či budúcnosť takisto prinesie len ďalšie kombinácie modernistických a postmodernistických prístupov, alebo je súčasná doba len prechodom k niečomu ďalšiemu, napr. novej etape emancipačnej komunistickej politiky. Odpovedať na túto otázku pomáha Michaelovi Hauserovi v druhej časti knihy filozofia Alaina Badioua. Badiou súčasnú dobu označuje aj ako „vek pornografie“, kedy sú všetky sociálne vzťahy obnažené v mene peňazí. Demokracia v podobe parlamentarizmu sa stáva miestom obscenity – okázalého obnažovania sa partikulárnych záujmov strán a ich reprezentantov. Vyšší zmysel a pravdy sú odsúvané nabok a odmietané v prospech osobného uspokojenia.

Badiouov východiskovou tézou je, že epochálne pravdy v oblastiach politiky, umenia a lásky sú v súčasnej dobe uzatvorené. Traja veľkí referenti marxistickej politiky – štát, národno-oslobodenecké hnutie, hnutie pracujúcich – skončili. Revolučný projekt marxizmu historicky stroskotal a posledná sekvencia komunistickej idey 20. storočia sa uzatvorila. Arabská jar rokov 2011-2012 síce priniesla obnovenie dejín, no podľa Badioua šlo o slepú, roztrieštenú vlnu vzdoru bez trvalej organizácie, pripomínajúcu prvé povstanie pracujúcej triedy v 19. storočí. V oblasti umenia došlo k zrovnoprávneniu všetkých formálnych prostriedkov, takže víťazstvo partikularity bráni možnosti vytvorenia akejkoľvek novej univerzality. V oblasti lásky sa lavíruje medzi vzťahmi považujúcimi lásku za formu kapitálovej investície (času, peňazí, citov) do druhého a osobným naplnením, uprednostňujúcim túžbu pred záväzkami a obmedzeniami. Priestor pre univerzálnu pravdu, teda realizovanie určitého vyššieho spoločného cieľa, sa tým pádom vytratil.

Badiouova nová ontológia ako východisko z postmodernizmu

Badiouov osobitý prístup spočíva v matematickom chápaní ontológie. Ako poukazuje Hauser, doterajšia ontológia bola prevažne (až na antických atomistov a Pytagorejcov) založená na lingvistike: filozofické kategórie (podstaty, akcidentu, príčiny, účelu…) boli vyvodené z lingvistických vzťahov. Radikalita Badiouovej ontológie spočíva v tvrdení, že počiatočný stav vecí nemôžeme poznať. Ak berieme za východisko čísla, potom nedokážeme povedať, či je bytie jedno alebo mnohé. To znamená, že nie všetka realita je nami poznateľná, resp. nie všetko, čo existuje, musí byť pre nás pochopiteľné. Na to nás napokon upozorňuje aj veda, ak vidíme, že matematické vzorce síce vyjadrujú pravdu, avšak nie sú zmysluplné („42“ nie je odpoveď na zmysel života).

Alain Badiou.

Takýto filozofický prístup predstavuje podľa Hausera východisko z postmodernizmu a jeho mutácií. Z Badiouovej filozofie totiž vyplýva, že z každého stavu sa dá odvodiť (odrátať, oddeliť) určitá udalosť, ktorá do nej nezapadá a z ktorej sa dajú vydedukovať nové, nedogmatické dôsledky. Spontánnym nasledovaním dôsledkov novej udalosti sa generuje subjekt – aktér zmeny a nového začiatku. To značí, že aj v postmodernom svete bez jednoznačnej východiskovej idey existuje možnosť obnovenia pravdy. Podmienky pre to ustanovujú podľa Badioua matematické teórie Cantora, Gӧdela, a Cohena.

Práve svet matematiky poskytuje človeku možnosť porozumieť nekonečnu. Zaznávanie existencie nekonečna plní podľa Badioua podobnú ideologickú funkciu ako štát, ekonomika alebo filozofia konečnosti. Veda nám však môže ukázať, že absolútno jestvuje, avšak nie vo forme transcendentna, presahujúceho svet, ale vďaka matematike ako súčasť nášho sveta. Nachádza sa v ňom ako nevedomá súčasť nášho sveta, podávajúca sa nám v podobe príbehu. Podľa Hausera možno preto hovoriť o hypotéze materialistického Boha, ktorý je šifrou imanentného nekonečna (opak Jaspersovej šifry transcendencie, pozn. PT) – symbolom vyjadrujúcim nekonečno. Predstavuje podnet pôsobiaci v základe našej činnosti, schopný zničiť staré a započať nové. Preto by sa človek mal tejto idey, ktorá naplní priestor absolútna, otvoriť a stať sa subjektom pravdy.

Hauserova kniha Doba prechodu… nie je ľahkým čítaním. Syntetizuje v nej filozofiu postmodernizmu s civilizačnými zmenami posledných dvadsiatich rokov a kritickou teóriou. Je vlastne tromi knihami v jednej – opisom stavu spoločnosti bez prítomnosti filozofických právd, popisom toho, čo tomuto stavu predchádzalo a zároveň náčrtom možného východiska. Predostiera v nej nástup dominantných smerov nášho myslenia – postmodernizmu a neoliberalizmu, ich vývoj, a zároveň slepú uličku, do ktorej spoločnosti doviedli. Badiouova filozofia, ktorá je vyústením knihy, je vítaným obohatením, pretože sa o nej v našom prostredí píše len málo. Hauser ju prezentuje v kontexte a celistvo, dokonca aj cez jej posledný zásadný diel – prácu Imanencia právd (2018, angl. 2022). Svetové politické a kultúrne dianie sa točí v poslednej dobe v kruhu, z ktorého nevieme vyjsť. Táto kniha ukazuje, že sa to dá.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články