Pravidelne sa vo verejnej debate objavuje tvrdenie, že ak niekto vybudoval úspešný biznis, tak bude úspešný aj v politike. Podobne sa verejná debata zvykne opierať o tvrdenia ekonómov, pretože tí predsa rozumejú všetkému a na všetko majú odpoveď založenú na trhových pravidlách (a predpoklade ľudskej racionality).

Dávno vyvrátené

Mýtus o zázračných schopnostiach manažérov na riadenie štátnych inštitúcií rozporoval už v roku 1996 Paul Krugman, držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2008. Aj napriek tomu, že tieto jeho tvrdenia potvrdzujú nielen následné výskumy, ale aj empíria, stále sa nájdu politici, ktorí tento naratív pretláčajú.

Dlhoročným propagátorom tejto myšlienky na Slovensku je napríklad Richard Sulík a jeho strana. Ale aj pri vymenovaní Eduarda Hegera sa objavovali chvály na jeho adresu v štýle „je to úspešný manažér a preto bude dobrý premiér“.

Mýtus o skvelých technokratoch a odborníkoch, ktorí nie sú zviazaní politikou, ideami a keďže sú úspešní a bohatí, tak nie sú ani nikomu zaviazaní, je vo svojej podstate veľmi nebezpečný.

Počúvajme ich, sú to minority

Podobným mýtom je aj všemocnosť a všeznalosť ekonómov, ktorých schopnosť rozumieť trhu a ekonómii býva vynášaná do nebies a ak si niekto dovolí nesúhlasiť, tak je uzemnený konštatovaním o tom, ako „nerozumie ani základom ekonómie“.

Aj tento pohľad dlhodobo vyvracajú mnohí rešpektovaní odborníci, napríklad český makroekonóm Tomáš Sedláček, kanadský matematik a ekonóm David Orrell či holandský antropológ Joris Lujendijk, ktorí sa zhodli v tom, že ekonómovia, prevažne tí (neo)liberálni, majú priveľký vplyv na verejné politiky. Zabúda sa však aj na iné ako radikálne pravicové ekonomické smery a samozrejme aj na iné vedné odbory. Pri verejných politikách, by nemali mať hlavné slovo len ekonómovia, ale aj psychológovia, antropológovia a ďalší odborníci z rôznych humanitných odborov.

Podľa týchto odborníkov, ale aj mnohých výskumov je problémom pohľadu ekonómov racionalita ekonomických teórií. Tie totiž nedokážu doplniť do svojich vzorcov a výpočtov neracionálne správanie jednotlivcov a skupín obyvateľov.

„Beda národu, ktorý bez výhrad počúva ekonómov. Podľa mňa by sa k ekonómom a ďalším expertným skupinám malo pristupovať ako k náboženským minoritám. Mali by sa ochraňovať, mali by mať právo na slobodné vyjadrenie svojho názoru, ale vždy, keď hovoria, treba brať ich názory a návrhy s istým odstupom, počítať s istou rezervou,“ tvrdí ekonóm (sic!) Tomáš Sedláček.

Homo economicus neexistuje

Ekonomické školy, ktoré hrajú v súčasných politikách prím, sú založené na teórii Homo economicus, ktorá tvrdí, že všetci ľudia sú motivovaní osobným ziskom. O tom, že to tak nie je sa už veľmi dlho vie a dokázali to mnohé výskumy/experimenty a presvedčujeme sa o tom aj v našich reálnych životoch. No libertariánske a neoliberálne ekonomické teórie s Homo economicus stále operujú.

Odporúčame prečítať k téme:
Sedláček, Tomáš: Economics of Good and Evil. The Quest for Economic Meaning from Gilgamesh to Wall Street. Oxford University Press, 2011.
Sedláček, Tomáš; Orrell, David; Chlupatý, Roman: Soumrak Homo Economicus. 65. pole, 2012.
Sedláček, Tomáš; Graeber, David; Chlupatý, Roman: Revoluční ekonomie: O systému a lidech. 65. pole, 2013.
Sedláček, Tomáš; Luyendijk, Joris; Chlupatý, Roman: Kafkonomie: Z boží vůle bankéř. 65. pole, 2018.

Berme ich s rezervou

Mýty o všemocnosti úspešných manažérov a schopnostiach ekonómov sa aj napriek faktom ďalej šíria, hoci sa doslova denne presviedčame o tom, že takéto tvrdenia nemajú všeobecnú platnosť.

Tak, ako dokážeme nájsť v politike úspešných a schopných bývalých manažérov, vieme uviesť aj príklady presne opačné.

Prípadne, ak sa pozrieme na tvrdenia mnohých ekonómov, tak zistíme, že čím jednoduchšie odpovede poskytujú, tým častejšie sa mýlia. A predsa títo ekonómovia získali na politiku obrovský vplyv, ktorý však nemá rozumné zdôvodnenie. Tento vplyv opisuje vo svojich prácach napríklad aj Ronen Mandelkern z Tel Avivskej Univerzity.

K téme odporúčame tiež:
KOŠČ, J.: Slovenské skúsenosti s neoliberalizmom alebo ako sa deformuje obraz socioekonomickej reality na Slovensku. Bratislava: FES, 2020. (link)

Popočúvajte tiež:
Väčšina Slovákov sa bude mať lepšie, štvrtina zle, hovorí ekonóm Martin Šuster (podcast)/aktuality.sk (odporúčame vypočuť si názor odborníka na ekonomické think-tanky – od 18. minúty)

Psychopati medzi manažérmi

Medzi vysokými politikmi a manažérmi je omnoho väčšie percento nebezpečných psychopatov, než medzi väzňami vo federálnych väzniciach v USA. (Snakes in Suits: When Psychopaths Go to Work, 2006)

Problémom adorácie manažérov, ale aj ekonómov ako najschopnejších kandidátov na prácu v politike narúšajú zistenia, že medzi manažérmi sa presadzuje nezvyčajne vysoké percento psychopatov a taktiež fakt, že firmy vo veľkej väčšine nie sú demokratické inštitúcie, a tak sa manažérske zručnosti získané pri riadení firmy nedajú jednoducho preniesť do politiky, ktorá má a musí byť demokratická.

Text v skrátenej verzii vyšiel pôvodne v denníku SME.

Obrázky: od Etienne Marais z Pixabay a od OZ Pracujúca chudoba