Po nedávnom článku o tom ako funguje štrajkový poker sa v denníku N podporuje etatizmus. Tentokrát prostredníctvom členky správnej rady Progresívneho Slovenska, Zory Jaurovej. Vo svojom komentári sa vymedzila voči tvrdeniu „kohosi“ z Menej štátu, kto „zosmutnel, že sme ešte stále nezvíťazili nad socializmom v našej ekonomike, čo je oveľa horšie ako fašizmus.“ Komentár obsahuje niekoľko vyjadrení, ktoré zaujmú ľudí dlhé roky sa hlásiacich k ľavici, dôležitejší však je problematický postoj autorky k demokracii a trhu.
Jaurová prepisuje slovenskú históriu spôsobom, na ktorý si asi budeme v niektorých médiách musieť zvyknúť. Hoci sa sprvu zdá, že sa nám snaží naznačiť, že denník, pre ktorý píše má na svedomí vzostup fašizmu, vzápätí periodizuje najnovšie dejiny tak, že opomínajú negatívnu úlohu denníka SME v týchto dejinách.
Najprv si kladie otázku, „či práve obsedantné libertariánske očierňovanie štátu ako pôvodcu všetkého zla nie je jednou z príčin vzostupu frustrácie, vedúcej k extrémnym postojom v spoločnosti.“ Spomeňme si, ktorý denník tu v minulosti obsedantne libertariánsky očierňoval štát ako pôvodcu všetkého zla. Okrem mnohých iných to bol aj predchodca denníka N – denník SME.
Podľa Jaurovej však udomácnenie myšlienky, že štát robí všetko horšie ako trh, na Slovensku po roku 1989 nie je v prvom rade dôsledkom toho, že tu konkrétni aktéri produkovali neoliberálnu ideológiu, ale najmä skutočnosti, že sa nám „dodnes nepodarilo vybudovať silné a fungujúce verejné inštitúcie.“ Pretože „skúsenosti s reformami na Slovensku ukazujú aj to, že ak štát prestane poskytovať všetky pozitívne služby svojim občanom a zredukuje sa len na dozerajúcu a trestajúcu autoritu, vynucujúcu si poslušnosť, stratí sa jeho morálna autorita a ostane len narastajúca frustrácia.“ Zjednodušene povedané, neoliberálne reformy pravicových vlád môžu za to, že na Slovensku narastá frustrácia. Na skutočnosť, že tieto reformy potrebovali silnú podporu médií vrátane denníka SME, aby ich (nielen) Dzurindove vlády mohli presadiť, bývalá členka redakčnej rady denníka N akosi zabúda.
Toto až prekvapivo priehľadné prepisovanie histórie, ktorú máme ešte všetci v živej pamäti, je doplnené o úplné otočenie donedávna dominantnej ideológie. Zatiaľ čo v 90. rokoch minulého storočia ste mohli v novinách, pre ktoré Jaurová píše, čítať skôr o tom, ako je štát priestorom korupcie a útlaku a zaberá miesto pre demokratickú organizáciu občianskej spoločnosti a pre praktizovanie slobody na voľnom trhu, dnes pre Jaurovú menej toho, čo Foucault nazýva „studeným monštrom“, môže znamenať aj menej demokracie.
Foucault mal v sedemdesiatych rokoch mnoho dobrý dôvodov pre ktoré kritizovať byrokratický štát tej doby a ak by malo dôjsť k opätovnému obratu k štátu, nemali by sme na jeho kritiku zabúdať. Najproblematickejšia však je na Jaurovej texte akceptácia skutočnosti, že „trh si nevolíme“. Demokraciu vníma iba prostredníctvom volieb a štátu. Ekonomika jednoducho nepodlieha demokracii. Myšlienka, že by sme mohli priamo rozhodovať aj o ekonomickej sfére a tá by nepodliehala rozhodovaniu akcionárov, ale zamestnancov sa nezmestí do Jaurovej predstavy o demokracii. Trh je aký je, volíme si iba štát.
V závere si Jaurová neodpustí invektívu a debatu o tom, či štátu má byť menej alebo viac označuje za škôlkársku. Skutočne platí, že diskusia o veľkosti štátu je problematická, pretože štát vytvára trh a ten by bez štátu nebol schopný fungovať. Naozaj zásadná debata by sa však mala zamerať práve na to, o čo ide aj Jaurovej – rozširovanie priestoru demokracie – avšak do tejto úlohy by musela zahrnúť aj trh. Jaurová by tak zrejme urobila v sociálno-demokratickom zmysle možnosti štátu zasahovať do ekonomiky, tým by ale naďalej upierala demokracii jej ekonomickú, participatívnu vetvu. Až takáto silná demokracia, je totižto vládou ľudu hodnou svojho mena.
Uvidíme, či nová, ľavicovejšia, tvár denníka N posunie diskusiu aj smerom k spochybňovaniu legitímnosti súkromného vlastníctva, ktoré omnoho viac ako malý štát obmedzuje demokraciu v slovenskej spoločnosti, alebo či trh bude naďalej miestom, ktoré si nevolíme. Jedno je však isté už dnes, súčasnosť nám v budúcnosti prepíšu mienkotvorné médiá. Slovami Georga Orwella, kto ovláda prítomnosť ovláda minulosť, kto ovláda minulosť ovláda budúcnosť.
Tento článok bol ponúknutý denníku N na publikáciu, kde bol odmietnutý.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: Martin Pettitt.
