Koronavírus a problém prežitia ľudstva ako biologického druhu

od Peter Daubner

Rok 2020 sa zapíše do dejín čiernymi písmenami. To, čomu dnes čelíme, je totiž bezprecedentná globálna katastrofa v podobe smrtiacej vírusovej pandémie, dôsledky ktorej si dnes ako ľudstvo ani len nedokážeme predstaviť. To, čo však s istotou vieme, je, že budú hrôzostrašné. Pandémia nového koronavírusu (ochorenie Covid-19) odhalila krehkosť a zraniteľnosť globálneho ekonomického systému a globálneho politického usporiadania a stala hlavnou civilizačnou hrozbou súčasnosti. S rozširovaním pandémie koronavírusu prakticky do všetkých kontinentov vzniká úplne nová planéta – planéta, ktorá sa už nedá porovnať so Zemou, ktorú sme poznali ešte pred niekoľkými dňami.

Dôsledky pandémie koronavírusu

Táto bezprecedentná kríza sa môže ľahko vymknúť akejkoľvek ľudskej predstavivosti a prekročiť hranice našej imaginácie. Tvárou v tvár čelíme najväčšej globálnej výzve, akej kedy ľudstvo čelilo. Dôsledok tejto pandémie bude, veľmi pravdepodobne, vážnejší než nedávna finančná kríza, ktorá nami stále otriasa. Nebudeme potrebovať ani vreckovú kalkulačku, aby sme pochopili, že globálna ekonomická stagnácia bude dlho pôsobiť ako dych vyrážajúca a trvalá recesia, z ktorej sa budeme, veľmi pravdepodobne, zotavovať nadchádzajúcich 20 či 30 rokov. A ako to už býva zvykom, potrestá chudobných oveľa dramatickejšie ako bohatých – tak globálne, ako aj v rámci konkrétnych politických útvarov, spoločenských skupín a tried. Skúsenosti tvrdia, že chudobní budú tradične postihnutí ako prví.

V súčasnom globalizovanom svete nie je v súčasnosti k dispozícii vôbec nič, čo by mohlo túto pandémiu v nadchádzajúcich mesiacoch zastaviť. Počty nakazených a mŕtvych rastú raketovým, exponenciálnym tempom takmer na celej planéte. A toto je len začiatok. Táto pandémia je v súčasnosti, podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, prítomná už v 176 krajinách sveta. To, čo taliansky filozof Giorgio Agamben nazýva „výnimočný stav“ (state of exception) sa môže stať našou každodenne prežívanou skúsenosťou, normou, na ktorú si budeme musieť zvyknúť.

Dnes je na čase úprimne priznať si, že táto globálna pandémia je nateraz, aspoň v dohľadnej dobe a napriek všetkým prognózam a modelom, neodvrátiteľná. Skutočná Zem odpovedá na naše aktivity totiž veľmi odlišným spôsobom než to predpovedajú naše vedecké prognózy a matematické modely.

Spomeňme si na to, že akou tragickou chybou vedeckého poznania v 20. storočí bolo spoliehať sa na to, že všetko to, čo potrebujeme vedieť o globálnom klimatickom systéme, môžeme zistiť prostredníctvom modelovania fyzikálnych a chemických procesov v atmosfére na stále výkonnejších počítačoch. Je zrejmé, že o budúcnosti môžeme hovoriť len veľmi neurčito. Tá je totiž nepredvídateľná. Známy bonmot hovorí, že pokiaľ nedokážeme predpovedať to, čo sa už stalo, ako môžeme dôverovať predpovediam týkajúcich sa najbližších mesiacov, rokov či desaťročí? Jedinou istotou ľudstva je naša neistota ohľadom budúcnosti.

Každopádne, vyhliadky prežitia ľudstva alebo jej ohrozenejšej časti budú v dohľadnej dobe stále neistejšie. V súčasnosti je epicentrom tejto pandémie bohatá, vyspelá a na podobné fenomény relatívne dobre pripravená Európa, ktorá situáciu očividne nezvláda, v dôsledku čoho umierajú ľudia, o ktorých sa dozvedáme z televízneho spravodajstva, každý deň v stovkách. Keď sa však tento vírus rozšíri v krajinách tzv. tretieho sveta, resp. tzv. globálneho juhu, dôsledky môžu byť pre ľudstvo skutočne katastrofálne. Dnes už nemá žiadny zmysel nechať sa, vďaka predplatnému na Netflixe, zabávať nejakou fiktívnou apokalypsou; v čase, keď hľadíme zoči-voči tej skutočnej.

Pandémia je pre rozvojový svet časovanou bombou

Pre ľudí na planéte, ktorí doteraz balansovali na hranici prežitia, môžeme výsledok súčasnej krízy zhrnúť jedným slovom: smrť. Táto pandémia bude hrať v nasledujúcich mesiacoch kľúčovú rolu v rozvojových krajinách (subsaharská Afrika, Latinská Amerika a zvyšok južnej Ázie vrátane preľudnenej Indie). V dohľadnej budúcnosti sa stane záležitosťou života a smrti pre státisíce, možno milióny ľudí.

Prežiť v chudobnom a znečistenom prostredí bez technológií a hygienických štandardov v období šíriacej sa pandémie a kolabujúcich systémov poddimenzovaného verejného zdravotníctva bude pre značnú časť populácie v rozvojom svete predstavovať stále náročnejšiu úlohu. Najskôr státisíce, potom milióny ľudí budú musieť čeliť stále komplikovanejšiemu súboju prežitie. Už čoskoro sa môže ukázať, že táto pandémia je pre rozvojový svet neriadenou časovanou bombou. A ak sa pandémia dostane v rozvojových regiónoch sveta mimo akejkoľvek kontroly, bude čoraz náročnejšie zabrániť masovému vymieraniu.

Situácia môže byť najkritickejšia najmä v Afrike. Africký kontinent je totiž historicky, ale aj v dôsledku nie veľmi priaznivých existenčných podmienok, vysokých teplôt, nedostatku potravín a pitnej vody, veľmi náchylný na epidémie. Už v súčasnosti až 250 miliónov Afričanov čelí nedostatku vody v dôsledku zmien globálnej klímy. (Voda na tejto planéte už dávno nie je len plážová atrakcia pre bohatých turistov.) Zdravotnícky systém v Afrike a inde bude pod enormným tlakom. A tak tam, kde v podstate vznikol ľudský život (pred asi miliónom rokov), môže paradoxne ľudský život aj zaniknúť (už v dohľadnej budúcnosti v dôsledku stále rýchlejšieho globálneho otepľovania a šíriacej sa pandémie).

Kolaps spoločenských systémov môže v rozvojovom svete spôsobiť potravinovú krízu, nevyhnutne vypuknú sociálne konflikty a nepokoje, ktorých dôsledkom bude chaos a politická nestabilita. Afrika už dnes musí uživiť približne miliardu ľudí. Pri štrukturálnom hladomore, s ktorým má Afrika bohaté historické skúsenosti, zostane miliónom ľudí len jedna voľba, iná ako smrť pre seba a svoje rodiny v dôsledku ozbrojených konfliktov – budú musieť zbaliť svoj skromný majetok a odísť, čím sa bude len ďalej eskalovať migračný tlak na vonkajšie hranice Európskej únie.

Už dnes je migrácia na historickom maxime, keď v tomto momente po planéte putuje až 70 miliónov migrantov. A podľa nedávnej štúdie Medzinárodnej organizácie pre migráciu môže zmena globálnej klímy – a to aj bez akéhokoľvek šírenia súčasnej pandémie – vyprodukovať do roku 2050 až jednu miliardu migrantov, čo je približne toľko ľudí, ako dnes žije v Severnej a Južnej Amerike dokopy.

Bohatý verzus chudobný svet

Na základe doterajších skúseností môžeme len sotva očakávať, že sa v tejto krízovej situácii hordy hladujúcich a vyčerpaných Afričanov (a ľudí z chudobných regiónov Blízkeho východu) dočkajú vrúcneho prijatia od európskych národov a ich politických elít. Naopak, očakávať môžeme nové volebné zisky pre radikálne pravicovo-populistické politické subjekty a ich sľuby, že udržia tieto hordy migrantov mimo štátnych hraníc a nášho „horizontu viditeľného“.

Títo ľudia budú pred bránami Európy umierať, ale mnohí z nich, tí, ktorí prežijú, sa však neuspokoja s tým, že sú len pasívnymi obeťami spoločenského poriadku a globálnej dynamiky určovanej západnými štátmi. V tomto kontexte bola predchádzajúca migračná kríza len – metaforicky povedané – „prechádzkou ružovou záhradou“. Nové formy politického a náboženského nihilizmu a záchvaty teologického násilia nám čoskoro zaklopú na dvere.

A v tejto situácii – ako bude globálny spoločenský kolaps eskalovať – budú vznikať nové politické filozofie, ktoré sa budú pokúšať, a to v dôsledku absencie modelu globálnej sociálnej spravodlivosti, pripísať vinu za stav planéty a globálneho poriadku tým, komu naozaj patrí – bohatým, vyspelým krajinám západného civilizačného okruhu; a ich obyvateľom. Pripomeňme si, že nárast príjmov v najrozvinutejších kapitalistických krajín už desaťročia ide takmer výlučne na konto tých najbohatších. Rastúce rozdiely v príjmoch už v súčasnosti majú nepriaznivý vplyv na zdravie ľudí a priemernú dĺžku ich života.

Spomeňme si v tomto kontexte na veľkú hospodársku krízu z 20. a 30. rokov predchádzajúceho storočia, kedy ekonomický a sociálny kolaps vytvoril ideálne podmienky pre vznik nových ideológií a celá spoločnosť nedokázala štrukturálnymi opatreniami čeliť vzniknutej situácii a v tomto čase neistoty a krízy vzostup zaznamenali také totalitárne politické filozofie, ktoré svet uvrhli to katastrofy v podobe druhej svetovej vojny. Toto je budúcnosť, ktorá sa dnes javí ako čoraz pravdepodobnejšia.

Extrémne rýchle a masové vymieranie druhov

Pripomeňme si, že už teraz, a to nezávisle od toho, že dochádza ku globálnemu šíreniu pandémie s jej brutálnymi dôsledkami na ľudský život a zmenami globálnej sociálnej dynamiky, prežívame to, čo v súčasnosti renomovaní biológovia označujú ako šieste masové vymieranie druhov. (Vo fosílnych záznamoch vystupujú masové vymierania tak jasne, že sa od nich odvodzuje samotný jazyk, ktorým popisujeme históriu Zeme.)

Piatym masovým vymieraním druhov v dejinách Zeme bolo vyhynutie dinosaurov (a takmer polovice ostatného života) na rozhraní kriedy a treťohôr. Pri všetkých masových vymieraniach, okrem práve toho, ktoré vymazalo z mapy dinosaury (a takmer všetky suchozemské stavovce), bola v hre zmena klimatických podmienok Zeme.

Jeden paleontológ v tejto súvislosti kedysi skonštatoval, že história zemského života je zostavená z dlhých období nudy čas od času príležitostne prerušovaných panikou. Tieto „okamžiky paniky“, ktoré aj my dnes prežívame, sú síce riedke, ale disproporčne významné; určujú totiž vzorce vymierania a to v konečnom dôsledku znamená, že aj vzorce života, konštatuje Elizabeth Kolbert v knihe The Sixth Extinction.

David Wallace-Wells v knihe Neobývateľná Zem v tejto súvislosti konštatuje, že: „Hromadné vymieranie, ktoré zažívame teraz, sa len začalo, takže oveľa viac vymierania bude ešte len nasledovať.“ Vymieranie druhov je, pochopiteľne, ireverzibilný proces, s ktorým, z hľadiska nášho vedeckého poznania, máme len minimálne skúsenosti. (Mimochodom, je zaujímavé, že Aristoteles napísal o zvieratách desaťdielnu knihu do latinčiny preloženú ako Historia Animalium, a to bez toho, aby si uvedomoval, že zvieratá vôbec majú nejakú históriu.)

V dôsledku ľudských aktivít (znečisťovanie životného prostredia, antropogénne globálne klimatické zmeny, exploatácia prírodných zdrojov, acidifikácia oceánov, urbanizácia, monokultúrne poľnohospodárstvo, neregulovaný lov, odlesňovanie či zavádzanie invazívnych druhov do nových oblastí) a imperatívov globálneho kapitalizmu založeného na ideológii neoliberalizmu dnes hynú prírodné druhy sto až tisíckrát rýchlejšie ako je prirodzená úroveň strát počas evolúcie.

Z tejto skutočnosti nevyplýva, že súčasné biologické druhy (ako napríklad aj my) sú nejak lepšie prispôsobení. V dobe mimoriadnych okolností („okamžiky paniky“), ako sú tie súčasné, celá koncepcia prežitia schopnejšieho, prinajmenšom v darwinovskom zmysle, úplne stráca význam – ako by sa mohol nejaký biologický druh prispôsobiť existenčným podmienkam, s ktorými sa v celej svojej evolučnej histórii nikdy nestretol?

Ľudstvo v súčasnosti existenčne ohrozuje nie len seba, ale množstvo žijúcich druhov, ktoré sa vyvíjali na tejto planéte milióny rokov. Tie však môžu byť nenávratne zničené len za dobu niekoľkých dekád, počas jednej ľudskej generácie, pričom strata druhovej rozmanitosti (biodiverzity) nie je výlučne estetickým problém, pretože ľudská spoločnosť je priamo závislá od prírodných ekosystémov.

Tie, okrem iného, vo svojom prirodzenom stave, hrajú kľúčovú rolu v regulácii podnebia Zeme, čím udržujú našu planétu v stave, aby na nej mohol pretrvávať život. A našou povinnosťou ako inteligentného biologického druhu je predovšetkým prežiť. Navyše, ako hovorí James Lovelock, musíme v tomto kontexte zostať civilizovaní a nezdegenerovať na lúzu.

Globálne otepľovanie a antropocén – znamenie ľudskej moci a beznádeje

Už nejaké obdobie sa nachádzame hlboko v novej geologickej epoche, antropocéne, v ktorej ľudské aktivity sú prevládajúcom činiteľom, a ľudstvo geologickou silou, ktorá drasticky ovplyvňuje pozemské ekosystémy, snáď na škodu takmer každého z nich. Jedným z nich je, samozrejme, klimatický systém Zeme.

Globálne otepľovanie, najrýchlejšie otepľovanie globálneho podnebia, aké svet kedy zažil (podľa odhadov je toto tempo asi stokrát vyššie než v ktoromkoľvek okamihu ľudských dejín pred začiatkom industrializácie), v tomto storočí, je výsledkom nahromadených skleníkových plynov vypustených od začiatku priemyselnej revolúcie. (Hlavná lekcia antropocénu je v zásade v tom, že sme ako ľudstvo svet prírody pretvorili dostatočne na to, aby sme počas extrémne krátkeho obdobia uzavreli jednu celú geologickú éru, a to klimaticky stabilnejšiu než je tá dnešná.)

Každopádne, ak by sme i zajtra zastavili všetky emisie, trvalo by Zemi niekoľko storočí, kým by opätovne dosiahla teplotnú rovnováhu v novom, dramaticky horúcejšom svete. V skutočnosti sme viac než polovicu uhlíkových plynov vypustili do ovzdušia v uplynulých troch desaťročiach. Globálne otepľovanie je takmer výlučne ľudský vynález. Bez ohľadu na to, ako klimatický systém v súčasnosti vyzerá, aj s jeho dôsledkami ako tajfúny, bezprecedentné hladomory, vlny horúčav, utečenecké krízy a klimatické konflikty, sme jeho autormi, resp. spolupáchateľmi.

V tomto kontexte, aj napriek súčasnému zníženiu globálnej ekonomickej aktivity a teda aj zníženiu emisií skleníkových plynov vypustených do atmosféry, neexistuje dôvod na optimizmus. Ako konštatuje Andreas Malm v knihe The Progress of This Storm: „Globálne otepľovanie je výsledkom činnosti v minulosti.“ Hoci globálna klimatická kríza bola vytvorená v minulosti, bola to však relatívne nedávna minulosť.

Navyše, globálna zmena klímy nie je jedinou ekologickou výzvou, ktorej musí ľudstvo bezodkladne čeliť. Hoci je nepochybne najvážnejšia. Avšak, najväčšou hrozbou pre ľudstvo nie sú globálne klimatické zmeny, ale jej dôsledky, sprostredkovane hladomor, súperenie o obývateľný priestor a prírodné zdroje a konflikty a vojny. To, koľko skleníkových plynov sa ešte spoločne rozhodneme vypustiť do atmosféry je otázkou nie pre prírodné vedy, ale spoločenské. Budúcnosť ľudstva a možnosti jeho prežitia budú v tomto zmysle určované výlučne politickými rozhodnutiami. A zákaz plastových slamiek na tom nič nezmení.

Šírenie pandémií a globálne klimatické zmeny

Naše intervencie do planetárneho systému sú enormné a pre Zem neznesiteľné a v konečnom dôsledku deštruktívne a pre ľudstvo sebazničujúce. Spôsob nášho života, naša životná stratégia, aby som použil pojem zo slovníka kritickej environmentálnej filozofie, je neudržateľná, a to po environmentálnej, politickej, ekonomickej a aj sociálnej stránke.

Ak máte pocit, že súčasné globálne klimatické zmeny nemajú s globálnym šírením pandémií nič spoločné, dovoľte, aby som vás vyviedol z hlbokého omylu. Súčasťou hydrosféry Zeme je kryosféra, ktorú tvorí sneh, ľad na riekach a jazerách, morský ľad, ľadovce a permafrost, teda trvalo zamrznutá pôda. Kryosféra má úzku väzbu na klimatický systém. V skratke, kľúčovú úlohu pre stabilitu klimatického systému Zeme hrá najmä arktická kryosféra.

Arktída sa už v súčasnosti zohrieva dvakrát rýchlejšie ako zvyšok sveta. Predpokladá sa, že v dôsledku globálneho otepľovania sa za posledných približne 50 rokov roztopili ľadovce a snehové pokrývky v objeme 400 km kubických. Zmenšovanie rozlohy morského ľadu a permafrostu nie je len zlou správou pre ľadové medvede, mrože či tulene.

Po prvé, hranica trvalo zamrznutej pôdy každoročne ustupuje (čoraz bližšie k pólu) a každoročné skoršie topenie ľadu a snehu spôsobuje, že viac tepla smeruje do ovzdušia ako do topenia snehu, čo ešte viac zvyšuje teploty, keďže sa menej slnečného svetla bude odrážať naspäť k Slnku. Tento proces sa v klimatológii nazýva „kladná spätná väzba“ a znamená, že globálne otepľovanie sa samo zosilňuje v stúpavej špirále. Tento fenomén je tiež známy ako „spätná väzba albeda ľadu“ a v jej dôsledku sa predpokladá, že môže v klimatickom systéme Zeme uviaznúť viac tepla než si aj tí najpesimistickejší klimatológovia dokážu pripustiť.

Po druhé, otepľovanie severného pólu Zeme vyvoláva oprávnený strach z uvoľňovania arktického metánu, ďalšieho skleníkového plynu. Okrem toho, otepľujúca sa planéta roztopí arktický permafrost, ktorý môže obsahovať až 1,8 bilióna ton uhlíka, čo je asi dvojnásobok uhlíka, ktorý sa v súčasnosti nachádza v zemskej atmosfére.

Oveľa hrozivejšie je však uvoľňovanie metánu, ktorý je niekoľkonásobne silnejším skleníkovým plynom než oxid uhličitý. (Pripomeňme, že predchádzajúce uvoľnenie arktického metánu a následné oteplenie planéty spôsobilo masové vymieranie na prelome Permu a Triasu.) Zem sa bude v dôsledku oteplenia, roztopeného ľadu a rozmrazeného permafrostu otepľovať ešte rýchlejšie.

Ak rozmrazíme, v dôsledku ľudskej činnosti, túto zamrznutú históriu vo forme arktického permafrostu, v ktorom sú uväznené choroby, ktoré sa vzduchom nešírili aj niekoľko miliónov rokov a v niekoľkých prípadoch sú, pravdepodobne, také staré, že s nimi homo sapiens nemá žiadnu skúsenosť, môže to mať katastrofálne dôsledky na náš imunitný systém, resp. kolektívnu imunitu.

Nejde len o milióny rokov staré baktérie či mikróby, ktoré sa uvoľnia z roztopeného ľadu a zamrznutej pôdy, nedávno vedci oživili dokonca červíka zamrznutého v permafroste niekoľko desaťtisíc rokov, ale aj zvyšky smrteľnej pandémie španielskej chrípky z roku 1918 (chrípkový vírus H1N1), ktorá začiatkom minulého storočia usmrtila asi 50 miliónov ľudí.

Podľa epidemiológov sa budú v dôsledku globálneho otepľovania tieto šialené hrozby z minulosti objavovať stále častejšie. V dôsledku vyšších globálnych teplôt sa bude, veľmi pravdepodobne, lepšie dariť aj komárom z rodov Haemagogus a Sabethes, prenášačom ďalších pandemických ochorení. V horúcejších regiónoch sa rovnako lepšie darí aj šíreniu život ohrozujúcej malárie.

Navyše, všeobecne sa predpokladá, že na Zemi môže žiť viac ako jeden milión ešte neobjavených a pre nás neviditeľných vírusov. Hoci v súčasnosti neexistuje žiadny relevantný vedecký dôkaz, že nový koronavírus sa objavil ako dôsledok globálnych klimatických zmien, je však veľmi pravdepodobné, že zmeny klímy nás budú v dohľadnej dobe konfrontovať s úplne novými ochoreniami, ktoré ľudia doteraz nepoznali a s ktorými naša medicína nemá žiadnu empirickú skúsenosť.

Krehkosť zemských ekosystémov v dôsledku klimatických zmien v súčasnosti dokladá príklad z nedávnej minulosti, keď iba priebehu niekoľkých dní zostala vyhubená takmer celá populácia ázijskej sajgy stepnej (zviera podobné známejšej antilope). Príčinou hromadného vymierania tohto párnokopytníka bola jediná baktéria – Pasteurella multocida.

Možnosť, že jedného dňa podobná baktéria, z nejakého dôvodu, spôsobí smrť aj ľudskej populácií, nemožno nikdy vylúčiť. Ako konštatuje David Wallace-Wells: „Z priateľských, symbiotických baktérií, s ktorými spolunažívame milióny rokov, sa náhle stane zdroj nákazy, čo už nosíme v sebe. Zostáva to záhadou. Ale nevedomosť nie je útechou.

Ku globálnemu otepľovaniu planéty a šíriacej sa pandémii, ktorá v týchto chvíľach hrozivo zabíja ľudí na všetkých kontinentoch, sa pripájajú mnohé ďalšie rastúce globálne hrozby. Okrem globálnej ekonomickej a sociálnej krízy v dôsledku šírenia pandémie koronavírusu a prijatých opatrení s cieľom znemožniť jeho šírenie (karanténne opatrenia, zrušené kultúrne a športové podujatia, útlm dopravných spojení a služieb, zastavenie výroby, zatvorené štátne hranice, obchody atď.), sú to strata biodiverzity, úrodnej pôdy, znečisťovanie atmosféry a oceánov, vyčerpávanie neobnoviteľných prírodných zdrojov a rovnako aj hromadné ničenie ekosystémov atď.

Každá táto hrozba má v globálnom rozsahu potenciál prerásť do závažnej krízy ohrozujúcej existenciu modernej ľudskej civilizácie. Kríza globálnej priemyselnej civilizácie je už tak či tak niekoľko desaťročí imanentná nášmu ekonomicko-politickému systému globálneho kapitalizmu. Otázkou je, že či mu bude aj osudová.

Nové a staré globálne existenčné hrozby pre ľudstvo

Pokiaľ nebudeme všetci intuitívne cítiť, že Zem je živý systém, neuvedomíme si, že sme jej súčasťou, nedokážeme automaticky reagovať v jej záujme a v dôsledku toho ani našej vlastnej ochrany a bezpečnosti. Táto kríza je dôsledkom postavenia ľudských práv nad ľudské povinnosti voči Zemi a ostatným formám života, s ktorými túto planétu zdieľame. Ako konštatuje filozof Richard Sťahel: „Už len z perspektívy globálnej sociálnej nerovnosti, resp. globálnej chudoby, sa ukazuje, že bude potrebné, rozpracovať nielen koncept ľudských práv, ale aj povinností s nimi spojených.“ Zem, stará takmer 4,5 miliárd rokov, nevznikla výlučne k nášmu úžitku. Či sa nám to páči alebo nie, my sami predstavujeme problém, a to ako imanentná súčasť zemského systému.

Dnes sa staré globálne výzvy a hrozby pretínajú s tými novými. Staré a nové sa však teraz navzájom dopĺňajú, ovplyvňujú, podmieňujú a umocňujú. Keď ekonomické a sociálne šoky, spôsobené priamymi finančnými stratami, anómiou, chaosom, sociálnou nestabilitou, znižujúcou sa dôverou vystrašenej a zneistenej verejnosti a výdavkami z poistenia postupne preniknú finančným systémom, prostriedky na podporu najzraniteľnejích skupín obyvateľstva budú stále skromnejšie. Tlak na národné vlády bude nesmierny. Systémy sociálneho zabezpečenia môžu začať kolabovať.

Banková kríza z roku 2008 nám ukazuje, že systémy, ktoré sa zdajú byť stabilné, môžu mať oveľa nižšiu schopnosť sa adaptovať alebo zotaviť než si myslíme. Inými slovami, schopnosť adaptovať sa na nové podmienky je limitovaná. Kľúčovú úlohu zohráva čas. Analogicky k systému Zeme, rýchlosť akou pridávame uhlíkové plyny do ovzdušia, neposkytuje tomuto systému dostatočný čas na adaptáciu a autoreguláciu Zeme, v dôsledku čoho sa globálne teploty, napriek prijatým opatreniam a medzinárodným dohodám, z roka na rok rapídne zvyšujú.

Celosvetovo sa využívanie energie z uhlia od roku 2000 takmer zdvojnásobilo. (Od začiatku tohto roka sme do tohto momentu do ovzdušia, podľa štatistík, vypustili asi 7 770 000 000 ton emisií CO2.) Graeme Maxton v tejto súvislosti správne konštatuje, že: „Škody, ktoré vznikli za posledných 50 rokov, sú omnoho väčšie ako kedykoľvek v histórií.

Globalizácia ako existenčná hrozba ako ľudstvo

Celoplanetárny rozsah súčasnej civilizačnej krízy je do signifikantnej miery priamym dôsledkom procesu neoliberálnej globalizácie, ktorý v predchádzajúcich dekádach vytvoril prepojenú globálnu civilizáciu. Ekonomická globalizácia, nech už sú jej nedostatky akékoľvek, bola doposiaľ považovaná za dominantný model pre globálnu priemyselnú civilizáciu; víziu, ktorá má v sebe vštepený neoliberálny étos, že ľudský život na Zemi je hra, v ktorej môžu vyhrať všetci. Dnes si musíme uvedomiť, že je to hlboký omyl.

Naše spoločenské formácie sa budú musieť v dohľadnej dobe radikálne transformovať. Túto pandémiu nemôžeme vnímať len ako jednu z mnohých epizód ľudskej civilizácie, nech jej dôsledky budú akokoľvek dramatické. Ekonómovia si musia konečne uvedomiť, že slepá viera v samoúčelný ekonomický rast, viera vo voľný trh, politika laissez faire s naivným heslom „menej štátu, nízke dane“ a insitná viera v efekt „trickle-down“ (presakovanie bohatstva od bohatých k chudobným), spolu s predstavou, že bezprecedentné využívanie fosílnych zdrojov je v podstate neškodné a užitočné, sú nebezpečné, deštruktívne a v súčasnom stave planéty neudržateľné.

Dramatické ekologické a sociálne problémy ľudstva ako celku sú dnes na planéte prítomné preto, že globálna populácia uverila tomu, že štátne intervencie a regulácie je potrebné odstrániť všade tam, kde sa to len dá. Šírenie pandémie nového koronavírusu, okrem iného, odhalilo aj to, aké krátkozraké bolo privatizovanie zdravotníckych zariadení a presadzovanie súkromných záujmov v zdravotníctve, ale aj to, aké deštruktívne bolo fiškálne škrtanie výdavkov (politika austerity) v systéme verejnej zdravotnej starostlivosti a rovnako outsourcing produkcie liečiv a zdravotníckych potrieb, vrátane ochranných pomôcok (pre prípad epidémie či pandémie).

Z hľadiska normatívnej teórie, je absurdné, že v 21. storočí moc nadnárodných korporácií narástla do takých extrémnych rozmerov, že je v podstate takmer nemožné zistiť, že kto vlastne v skutočnosti riadi osud ľudského spoločenstva v globálnom meradle. Národné vlády odovzdali moc súkromným spoločnostiam, ktoré nemajú žiadnu legitimitu a nepodliehajú žiadnej demokratickej kontrole. Tento fenomén sa v odbornej literatúre označuje ako „globálne vládnutie bez globálnej vlády“.

Ekonomická globalizácia priniesla, okrem iného, aj globálne dodávateľské siete, prepojenie planéty, ktoré má však aj extrémne negatívny efekt v tom, že globálne kanály vytvárajú ideálne podmienky pre šírenie epidémií (v konečnom dôsledku aj globálnych pandémií) či transkontinentálne šírenie ekonomických a finančných problémov vo forme rôznych bublín a defektov z kontinentu na kontinent.

Pre podporu ekonomickej a sociálnej stability našich spoločenských formácií je preto lepšie vytvárať menšie a kompaktnejšie ekonomické subjekty. Navyše, nie je možné podporovať medzinárodný či transkontinentálny obchod a zároveň podporovať znižovanie emisií skleníkových plynov. Ide kontradiktórne ciele.

Deglobalizácia a začiatok konca neoliberálnej éry

Pred ľudstvom pravdepodobne stojí nová epocha vnúteného lokalizmu a decentralizácie (výroby a spotreby), kedy sa ekonomická globalizácia vráti späť (deglobalizácia). Ekonomika, v súčasnosti globálne prepojená, kde sa ohromné množstvo obchodov realizuje medzi ďaleko ležiacimi regiónmi, nie je udržateľná, nie len v dôsledku uhlíkovej stopy (a následného otepľovania planéty) a rýchleho premiešania ľudskej populácie, ale aj v dôsledku reálnej možnosti šírenia pandémií naprieč celou planétou.

Environmentalista David Wallace-Wells v tejto súvislosti správne konštatuje: „Pred úsvitom modernej éry bola provinčnosť ľudí ochranou pred pandémiami – nákaza mohla vyhubiť mesto, kráľovstvo a v extrémnom prípade zdevastovať celý kontinent – ale vo väčšine prípadov sa nedostala ďalej ako jej obete, čiže nie veľmi ďaleko.“ Napríklad, počas 14. storočia zabila obrovská pandémia pľúcneho moru, tzv. čierna smrť, takmer 60 percent všetkých Európanov. Predstavme si, aký veľký dosah by mala táto smrtiaca pandémia dnes, v skutočne globalizovanom svete.

Nech je pre nás táto pandémia aj poučením. Je čas priznať si, že neoliberalizmus ako ideológia etablovaného ekonomického modelu na planéte zlyhal. Globálny voľný trh problémy nerieši, ale naopak – vytvára. Navyše, trh slúži iba záujmom enormne bohatej menšiny a nie je schopný vyriešiť sociálne a environmentálne problémy ľudstva.

Súčasné systémy viery a etablované ideologické rámce, horizonty myslenia a koncepty nás zbavujú nevyhnutnosti myslieť v situácii, keď je bezprostredné ohrozenie života aktuálnou otázkou. To, čo dnes potrebujeme, sú nové politické filozofie adekvátne globálnym výzvam a hrozbám 21. storočia a radikálna transformácia ľudskej racionality. Náš svet sa totiž zmenil a my sa musíme zmeniť spolu s ním.

Autor je filozof, politológ a ekonóm. V súčasnosti pôsobí v Kancelárii Národnej rady SR a na Filozofickom ústave SAV v Bratislave.

Titulný obrázok CC licencia od  typographyimage

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články