Kryptomeny sľubujú oslobodenie menového systému z pazúrov mocných. Namiesto toho väčšinou fungujú tak, že robia bohatých špekulantov ešte bohatšími. Viac v preklade článku z magazínu Jacobin.
Na rozdiel od mnohých kryptofanatikov, ktorí zjednodušene chápu tvorbu peňazí ako kompetenciu vlády, tvorba peňazí závisí väčšmi od uváženia komerčných bánk. Tieto banky vytvárajú pôžičky prostredníctvom úverov a hypoték v nepomerne vyššej miere ako majú naakumulovanú hotovosť alebo aké sú rezervy centrálnych bánk, čím prispievajú k rýchlo sa rozširujúcej širokej ponuke peňazí a následne k inflácii finančných aktív a cien nehnuteľností tým, že na týchto trhoch vytvárajú príliš veľa peňazí. Tento motív zameriavania sa proti tvorbe peňazí je jadrom ideológie kryptomien.
Kryptomena ako politický projekt má svoje ideologické korene v rakúskej škole ekonomického myslenia. Je zaobalená do myšlienok Miltona Friedmana s jeho neslávne známou a nadužívanou tézou, že „inflácia je vždy a všade peňažným javom“. Ekonomické myslenie rakúskej školy vníma zásahy vlády ako príčinu všetkých ekonomických neduhov a javov, typu inflácie, ako dôsledok deformácií trhu spôsobených zásahom štátu do úrokových sadzieb, daní a výdavkov.
Ich učenie tvrdí, že finančný systém, ponechaný napospas svojim vlastným schopnostiam a oprostený od prognóz byrokratov centrálnych bánk a politikov zasahujúcich do fiškálnych a menových politík, si nájde rovnováhu a poskytne stabilnejšiu ekonomiku. Preto navrhujú návrat k niečomu ako bol zlatý štandard, ktorý by obmedzil vládnu politiku a tvorbu peňazí.
Na tomto príbehu, že infláciu cien aktív v posledných desaťročiach poháňali trvalo nízke úrokové sadzby, je časť pravdy. Avšak, obmedzenie schopnosti štátu využívať proticyklické opatrenia menovej politiky presadzovaním zlatého štandardu je často spojené s častejšími a vážnejšími recesiami. Ako poukazuje bývalý guvernér Bank of England Mervyn King vo svojej knihe Koniec alchýmie,
„Príťažlivosť zlata – konkrétne to, že vlády jeho zásoby nedokážu ľahko rozšíriť – je v skutočnosti jeho vážnou slabinou. V časoch finančnej krízy, keď je dopyt po likvidite vysoký, možno papierové peniaze vytvárať rýchlo a jednoducho; to neplatí pre ponuku zlata. Zlatý štandard bol počas finančnej paniky takmer vždy pozastavený.“
Prvým nedostatkom v myslení kryptofanatikov je, že si neuvedomujú, že mimo obdobia kríz tvorbu peňazí z veľkej časti nevykonávajú centrálne banky, ale komerčné banky prostredníctvom úverov, ako zdôrazňoval Dixon. Vytváranie úverov v komerčných bankách spája budúcnosť so súčasnosťou a prináša hodnotu, ktorá ešte nebola vytvorená, aby v tomto čase investovala do kapitálu, čo pomáha uskutočňovať budúce hodnoty – napríklad prostredníctvom podnikateľských pôžičiek.
Na druhej strane banky môžu tiež konať tak, aby urýchlili výdavky bez primeraného vytvárania hodnoty alebo kapitálu – napríklad vydaním kreditných kariet. To slúži na umelé vytváranie dopytu v krátkodobom horizonte, ktorý, pokiaľ sa neskôr nestretne s rastúcimi príjmami, bude znamenať pokles budúcej spotreby, pokles úverov a následne recesiu.
Podľa Kinga je problém v tom, že „zameranie veľkej časti bankovníctva sa zmenilo z poskytovania pôžičiek, ktoré si vyžaduje starostlivé lokálne posúdenie potenciálnych dlžníkov, na obchodovanie s cennými papiermi“. Vytváranie úverov nie je samo o sebe dobré ani zlé. Má potenciál nasmerovať zdroje na projekty, ktoré zlepšujú živobytie miliónov ľudí, no namiesto toho sú zamerané na špekulatívne činnosti, ktoré slúžia iba na koncentráciu bohatstva v rukách tých, ktorí ho už vlastnia. Otázkou teda nie je množstvo vytvorených peňazí, ale na základe koho uváženia a za akým účelom sa tak robí.
Aké presne teda kryptomeny so svojou protiinflačnou agendou poskytujú riešenie tohto problému? Odpoveď je, že nijaké. Inflácia môže byť v skutočnosti užitočným nástrojom na prerozdelenie bohatstva. Ak sa mzdy a náklady na tovar zvýšia, ale cena majetku zostane statická alebo sa zvýši pomalšie, umožní to prevod bohatstva od tých, ktorí majú príjem z úspor, majetku a prenájmu, k tým, ktorí majú príjem z práce. Naopak, ak je miera návratnosti investícií vyššia ako priemerný nárast miezd a rastu, bohatstvo sa bude hromadiť u tých, ktorí už sú bohatí na aktíva, ako to načrtol Thomas Piketty vo svojej knihe Kapitál v dvadsiatom prvom storočí.
Piketty poukazuje na to, ako bohatí míňajú oveľa nižší podiel svojho príjmu ako obyčajní ľudia a ako ich úspory stále viac smerujú k neproduktívnym finančným špekuláciám a ťažbe renty, teda nie do investícií do produktívneho kapitálu, ktorý vytvára pracovné miesta, dopyt po práci a rast miezd. Rast je tým pádom pomalý a nerovnosť bohatstva sa zvyšuje.
Napriek tomu, že kritika uvoľnenej menovej politiky a jej negatívny vplyv na nerovnosť bohatstva má určitú váhu, nie je jasné, ako kryptomena napomáha tento problém riešiť tým, že sa nejasne zasadzuje za nejaký druh digitálneho zlatého štandardu. Problémy, s ktorými sa stretávame (zmena klímy, nerovnosť, nezamestnanosť a podobne), nemožno vyriešiť obmedzením tvorby peňazí. Problém je politický: ako demokratizovať tvorbu peňazí.
King navrhuje, že spôsob, ako to dosiahnuť, je vrátiť tvorbu peňazí späť do výlučnej právomoci centrálnych bánk, ktoré sú zodpovedné vláde. Diskusie okolo vytvárania digitálnych mien centrálnych bánk ťahajú diskusiu týmto smerom. Radikálnejších návrhov je však viac. Čo ak by banky namiesto toho, aby vytvárali úvery pre účely vytvárania zisku pre akcionárov, poskytovali pôžičky udržateľným spôsobom na účely regenerácie miestnych ekonomík v prospech miestnych obyvateľov, ktorí by sami boli kľúčovými zainteresovanými stranami v týchto bankách?
Na tento účel sa zakladajú komunitné investičné fondy, ako napríklad Avon Mutual. Regionálne komunitné banky sú viac v kontakte so svojimi miestnymi ekonomikami a sú v kontinentálnej Európe bežné. Štúdie ukázali, že model komunitného bankovníctva má potenciál priniesť lepšie ekonomické, environmentálne a sociálne výsledky pre regióny, v ktorých pôsobí. Tieto banky sa pokúšajú demokratizovať financie tým, že fungujú na princípe „jeden člen, jeden hlas“, pričom každý vkladateľ má vplyv na to, ako je banka vedená a kde alokuje úver.
Bývalý tieňový kancelár labouristov John McDonnell navrhol v podobnom duchu v roku 2019 radikálnu zmenu britského bankového systému. Táto politika obhajovala dlhodobú stratégiu financovania projektov zelenej infraštruktúry a podporu malých a stredných podnikov, ktorá bola sústredená okolo národnej investičnej banky s regionálnymi dcérskymi spoločnosťami. Práve takéto nápady majú potenciál napraviť pokrivený a autoritársky bankový systém, v ktorom dominuje niekoľko oligopolných inštitúcií.
Ideál „apolitických“ peňazí obhajovaných kryptofanatikmi je fantázia: koľko, kde a na základe vlastného uváženia sa peniaze vytvoria, je vo svojej podstate politické rozhodnutie. Potrebný je mechanizmus rozšírenia monetárneho orgánu na bežných ľudí, aby mohli využívať vytváranie úverov v prospech svojich komunít a spoločnosti ako celku.
(krátené)
Zdroj obrázka: https://jacobinmag.com/
