Keď Miloš Zeman radil pred rokmi Robertovi Ficovi ako treba pri budovaní úspešnej strany pohlcovať všetko naľavo od stredu, celá táto stratégia bola postavená na jednom základnom predpoklade: že bude zjednocovať rôznorodé ľavicové prúdy. Napokon, presne takto to funguje vo všetkých úspešných stranách v Európe i Amerike. Lenže Smer sa postupne začal ponášať čoraz viac skôr na maďarský Fidesz než na českú ČSSD. Nie je to klasický sociálnodemokratický subjekt, ale mocenský monolit, ktorý sa usiluje rozbíjať (prípadne korumpovať) opozíciu a účelovo sa posúvať tam, kde je prameň moci. Táto taktika doteraz vychádzala, blíži sa však čas, keď sa jej možnosti vyčerpajú.
Kuloárne informácie, že nové programové tézy Smeru by mali byť orientované ešte viac nacionalisticky ako škandalózny septembrový pokus, svedčia o tom, že v strane vymrela intelektuálna tvorivosť a politická predvídavosť. Vedenie Smeru tak zareagovalo na rastúce preferencie SNS úplne naopak ako malo a tento odkaz absolútne zle prečítalo. Malo to byť varovanie, že pytliačiť v nacionalistických a konzervatívnych vodách sa vypláca len po určitú hranicu, že volič si v konečnom dôsledku radšej vyberie originál (zdanlivo) nezaťažený škandálmi ako obra na hlinených nohách, ktorého „národný a kresťanský“ profil vyznieva účelovo a nepresvedčivo.
Zdalo sa, že v tomto smere sa najsilnejšia vládna strana poučila z posledných volieb, ale nestalo sa tak. Naopak, Smer sa úplne vzdal liberálnych voličov, ktorí síce nevyhrávajú voľby, vždy však pôsobia ako „mienkotvorná záloha“ a do značnej miery rozhodujú o celkovom imidži politického subjektu. Dalo sa ako-tak zdôvodniť, keď bol tento klasický pilier sociálnej demokracie potlačený do úzadia, nedá sa však pochopiť, že bol vedome zničený.
Zalova kritika sprava
To, že Smer sa nacionalizuje, nie je, samozrejme, žiadna novinka. Vo svojom pochode do konzervatívneho priestoru zašiel však už tak ďaleko, že to ohrozuje samotné základy strany, na ktorých bol úspech tohto projektu postavený. Inak sa to však skončiť ani nemohlo. Boris Zala dnes správne kritizuje odklon od progresívnych trendov európskej ľavice, zabúda však dodať, že ideovým otcom príklonu k nacionalistickým a konzervatívnym prúdom je on sám. Ak mal Boris Zala v Smere niekedy vplyv, tak to bolo pri jeho budovaní, na začiatku, keď sám zadefinoval jeho silný národný pilier. Dnes je však všetkými opustený, lebo zdivočená šovinistická masa už jeho kultivované národniarstvo nepotrebuje a zvolili si priamočiarejšiu cestu, kým autentická ľavica jeho ideologickému prerodu neverí.
Preto jeho vzbura nemôže spôsobiť rozkol v strane. Boris Zala totiž nie je svedomím ľavice. Neprekážali mu doterajšie škandály, mlčal pri korupčných kauzách a ešte počas leta v rozhovore pre časopis .týždeň tvrdil: „Keď sa hovorilo o tom, že v pozadí Smeru sú nejakí podnikatelia, ja som tento problém nevnímal.“ Obhajoval aj koalíciu so Slotom a Mečiarom, podporoval protirómske výpady svojho predsedu a úzke vzťahy vedenia Smeru s hodnostármi katolíckej cirkvi. Preto ten veľavravný úsmev ministra kultúry Mareka Maďariča, že doteraz to progresívne ľavičiarstvo u neho nebadal.
Zalova kritika je do značnej miery kritikou sprava. Je to jasné predovšetkým z jeho zaujímavej knihy Slovo ľavičiarom súcim na slovo, v ktorej vyčíta súčasnej ľavici jej protestný charakter a vadí mu slabá podpora USA, Izraela, NATO a TTIP.
Je dobré uvedomiť si (hlavne pre tých, ktorí sa len samoúčelne tešia, že niekto vystúpil proti Ficovi), že Zalova kritika je do značnej miery kritikou sprava. Je to jasné predovšetkým z jeho zaujímavej knihy Slovo ľavičiarom súcim na slovo, v ktorej vyčíta súčasnej ľavici jej protestný charakter a vadí mu slabá podpora USA, Izraela, NATO a TTIP. Spojené štáty dokonca považuje za „kľúčový faktor, pole a vektor socialistického pohybu“, čo je už takmer úsmevné. A keď označuje posledný prejav Baracka Obamu o stave Únie za „sociálnodemokratický manifest“, hovorí o nepriateľoch Západu a antiimperializmus považuje za schému pre idiotov, nemôžete to vnímať inak ako ideologické blúdenie. To však neznamená, že Zalova kritika politiky Smeru je vo všetkých bodoch nekonštruktívna: len je nepresvedčivá vzhľadom na nositeľa myšlienok, ktorý volá po zmene niečoho, čo sám pomáhal spoluvytvárať – a nemôže osloviť voličov, ktorí hľadajú ľavicovú alternatívu voči Smeru.
Smer je ideologicky bezradný
Vráťme sa však k pôvodným východiskám nových programových téz zo septembra. V prvom rade, od začiatku nebolo jasné (ani odborníkom, ani členom strany), čo je to vlastne za dokument. Predsedníctvo Smeru ho rozposlalo na vnútrostranícku diskusiu s upozornením, že nejde o návrh programu, ale o „ideové tézy, ktoré sú začiatkom prípravy nového politického programu“. V inštrukciách sa niekoľkokrát zdôrazňuje, že tento text nebude na programovej konferencii schvaľovaný, že nejde ani len o základy dokumentu, ktorý bude schvaľovať programová konferencia, že sú to len námety pre otvorenie diskusie. Je to čudná formulácia, lebo potom vzniká otázka, čo mala vlastne programová konferencia schvaľovať a prečo o tom pár dní pred konferenciou nič nevedeli ani poslanci a funkcionári strany. Predložené tézy však naozaj nemožno nazvať inak ako pamfletom. Spôsob prípravy programovej konferencie Smeru je veľavravným dôkazom ideologickej bezradnosti vo vnútri najsilnejšej vládnej strany.
Zadefinovať dnes programovú líniu Smeru je tak zložité ako vymyslieť ideológiu HZDS. Nejde totiž o hodnotový subjekt, ale o kartel záujmových skupín s úplne protichodnými cieľmi. Je síce pravdou, že Robert Fico urobil v posledných rokoch niekoľko dôležitých krokov najmä v ekonomickej oblasti, aby stranu zakotvil jasnejšie vľavo, ale cesta k štandardnej sociálnej demokracii je týmto spôsobom ešte poriadne dlhá, zložitá a vôbec nie istá svojím výsledkom. Preto treba pripomenúť, že najväčší nedostatok tohto dokumentu nespočíva v tom, že nepredstavil konkrétne politické ciele, ale v tom, že nedokázal zadefinovať konzistentnú a čitateľnú ideologickú orientáciu strany.
Nemôžete spojiť ideu konzervativizmu s progresivizmom, katolicizmus so svetonázorovo neutrálnym sekulárnym štátom a odmietanie práv menšín s ideou rovnosti.
Ideové tézy totiž nemajú ponúknuť sľuby o vytvorení nových pracovných miest či dokončení diaľnice do Košíc. Ideové tézy majú poskytnúť hodnotové východiská, z ktorých sa odvíja pôsobenie strany na politickej scéne. A toto celkom dobre nie je možné v prostredí, v ktorom na seba narážajú nie príbuzné, ale protichodné a navzájom sa vylučujúce politické hodnoty. Nemôžete spojiť ideu konzervativizmu s progresivizmom, katolicizmus so svetonázorovo neutrálnym sekulárnym štátom a odmietanie práv menšín s ideou rovnosti. V tomto smere je návrh ideových téz najsilnejšej vládnej strany až komicky nedôveryhodný. Čím častejšie opakuje floskuly o sociálnej demokracii, tým častejšie sa dostáva do rozporu s realitou. Napríklad téze o tom, že Smer bude na rozdiel od pravice aj naďalej zužovať priestor pre korupciu, už nemôže veriť ani väčšina členov, a predstava, ako Pavol Paška diktuje Ľubošovi Blahovi túto myšlienku, nenechala chladného ani Shootyho.
Demokratický socializmus je dovŕšením liberalizmu
Už menej úsmevný je fakt, že tón dokumentu je tak silno propagandistický, že miestami nadobúda extrémistické prvky a oveľa viac ako ideológiu sociálnej demokracie pripomína ideológiu národného socializmu. Z tézy o silnom štáte a silnom vodcovi až mrazí, záverečné heslo („Smer-sociálna demokracia – niet inej alternatívy!“) znie fanaticky a výkrik „Staviame sa proti politike nenávisti!“ absolútne nedôveryhodne. Nedôveryhodne preto, lebo som nečítal nijaký programový dokument s výnimkou Kotlebovej Ľudovej strany-Naše Slovensko, ktorý by tak žlčovito útočil na iné názory a s penou na ústach vykričal svojich nepriateľov. A práve v tomto sa politika Smeru začína na nerozoznanie ponášať na praktiky HZDS: keď sa z kritikov vyrábajú nepriatelia, keď vecnú diskusiu nahrádzajú osobné útoky, keď sa nepremýšľa o lepších riešeniach, ale vyžaduje sa disciplína, vtedy je každá strana na ceste k vlastnému zániku. Nech si berú príklad z Jeremyho Corbyna, ako elegantne sa dajú využiť rôzne názorové prúdy na posilnenie jednoty labouristov.
Navrhované ideové tézy Smeru sú ideologickou zlátaninou, ktorú by neobhájil ani študent politológie. Dokument si napríklad na viacerých miestach mýli konzervativizmus s fašizmom a neoliberalizmus s liberalizmom. Napísať, že sociálna demokracia po celé svoje dejiny bojovala proti liberálom (a nazvať ich extrémistami) je obludná demagógia. Karl Marx (obľúbený autor Ľuboša Blahu) vítal liberálne revolúcie ako prejav historického pokroku a porážky despotizmu. Socialisti nikdy neboli antiliberálni, nepopierali liberalizmus, ale usilovali sa ho prekonať a rozvinúť. To je to, čo by mala demokratická ľavica chápať: sociálna demokracia má legitimitu len a len tam, kde je schopná vybojovať a zaručiť väčší rozsah práv a slobôd ako liberálna demokracia. Platí to aj pre radikálnu ľavicu.
Socialisti nikdy neboli antiliberálni, nepopierali liberalizmus, ale usilovali sa ho prekonať a rozvinúť. Sociálna demokracia má legitimitu len a len tam, kde je schopná vybojovať a zaručiť väčší rozsah práv a slobôd ako liberálna demokracia. Platí to aj pre radikálnu ľavicu.
Tam, kde sa práva a slobody odstraňujú, nemôže byť o skutočnom socializme ani reči – ja viem, že túto tézu budú politologicky negramotní ľudia zosmiešňovať poukazovaním na skúsenosti tzv. reálneho socializmu, ale teoreticky tento pojem vždy zahŕňal emancipáciu jednotlivca. Historicky i filozoficky je socializmus možný len ako dovŕšenie liberalizmu. Práve antiliberálne prúdy sú pre ľavicu nebezpečné, lebo ju strhávajú do totalitárnych vôd. Ak mali autori na niektorých miestach pod pojmom liberalizmus na mysli neoliberalizmus, tak robia presne to, čo kritizovaní neoliberáli – snažia sa vyvolať falošný dojem, že neoliberalizmus je dovŕšením liberalizmu a že teda ide o to isté.
Asi najstrašnejšie je heslo „ani fašisti, ani liberáli“. Znie to tak absurdne, ako keby niekto zvolal: „Ani teror, ani slobodu!“ Sociálna demokracia, ktorá stráca väzby na liberalizmus, môže skĺznuť v tom lepšom prípade do etatizmu, v tom horšom do tých foriem konzervatívneho nacionalizmu, ktorý autori tohto dokumentu formálne odmietajú, no ktorý preniká celou politikou Smeru. S Ľubošom Blahom síce možno súhlasiť v tom, že jadro voličskej základne ľavicovej strany musí predstavovať jednoduchý pracujúci človek a jeho sociálno-ekonomické problémy, nerozumiem však, ako sa to bije s agendou ľudských práv, ochranou životného prostredia a s kozmopolitizmom, do ktorého sa naváža.
Ľudské práva predsa rozširujú rozsah slobôd jednotlivca, riešenie environmentálnych problémov zvyšuje kvalitu života a kozmopolitizmus dáva rovnosti univerzálny charakter pre všetkých. A ľavica môže byť presvedčivejšia iba tak, že bude v uplatňovaní ľudských práv dôslednejšia ako pravica, nie tak, že bude spochybňovať ich význam. Namiesto pochopenia pre tieto otázky, ktoré nepopierajú potrebu riešenia bežných problémov ľudí, ale rozširujú chápanie dôstojného života, namiesto jasného vytýčenia boja proti militarizmu, neoliberalizmu a korporativizmu, označil tento dokument za nepriateľov liberálov a kozmopolitov, odmietol európsku identitu a velebí národný štát.
Útoky na progresívne jadro ľavice
Kde hľadať za týmito slovami povestný radikálno-ľavicový prístup Ľuboša Blahu? Niet ho. Rozplynul sa v záplave stuchnutých nacionalistických fráz, aké sme roky počúvali od čelných pohlavárov Smeru. Aj preto dnes Ľuboš Blaha nepredstavuje socialistickú alternatívu, ale rozpráva navlas rovnako ako nacionalistický ideológ Smeru Marek Maďarič, ktorý v rozhovore pre konzervatívny portál Postoj povedal veľmi jasne a navlas rovnako ako to čítame u Blahu: podstatou našej politiky sú sociálno-ekonomické otázky, ale nemôžeme stratiť zo zreteľa ani národný rozmer, lebo keby sme sa stali kozmopolitnými a internacionalistickými, uškodili by sme si.
Keď sledujete vývoj názorov Ľuboša Blahu, tak viete, že tento silnejúci nacionálny prvok tam predtým nebol. A keď čítate tento dokument, tak viete, že nie je výsledkom marxizmu, ale kariérizmu. Nie preto, že pre Marxa bola národnosť len „znakom vyrazeným na minci“, ale preto, že Ľuboš Blaha sa celkom účelovo pokúša spojiť nespojiteľné a sype soľ do čaju. A nerobí to z nevzdelanosti, ale z oportunizmu. Keby sa takéhoto myšlienkového gulášu dopúšťal Paška alebo Kaliňák, mávnem nad tým rukou. Ale ak sa takto prezentuje človek, ktorý chcel zmeniť Smer a zatiaľ Smer zmenil jeho, ak ten, kto mal byť nádejou ľavice v parlamente najviac bojuje nie proti oligarchom vo vlastnej strane, ale proti liberálnej ľavici, žiada si to adekvátnu odpoveď.
Keby bol Ľuboš Blaha skutočný marxista, nikdy by nehľadal oporu v konzervatívnych kruhoch a nacionalistickej ideológii, neorientoval by sa na lumpenproletariát a drobných podvodníčkov, ktorí len závidia podvodníkom veľkým a chránia si svoju almužnu rasistickými útokmi na ešte slabších.
Zatiaľ najhrubším spôsobom urazil Blaha sociálnych demokratov na komunistickom Litoměřickom odbornom seminári pred niekoľkými týždňami. V plamennom prejave nazval liberálnych ľavičiarov „užitočnými idiotmi nadnárodného kapitálu“ a prezentoval sa niekoľkými trápnymi výpadmi, ktoré ho podľa môjho názoru definitívne diskvalifikovali ako radikálneho socialistu a ideologicky preradili do národného socializmu. Niektoré jeho výkriky naozaj stoja za to: „Je urážkou pracujúcej chudoby, keď sa bavíme o gejoch a lesbičkách! – Ľudia sa ma pýtajú: Ty si ten, kto víta migrantov? Nie, ja som marxista! – Kto dokáže zabrániť nadnárodnému kapitálu, aby vykorisťoval ľudí? To dnes dokáže už iba národný štát! – Oni hovoria z pohľadu internacionalistickej kozmopolitnej ľavice, ja hovorím z pohľadu národnej ľavice! – Ja sa nikdy nepostavím proti svojmu predsedovi, Robert Fico robí maximum, je to ten najľavicovejší predseda Smeru!“ Tieto slová medzi ľuďmi, ktorí sa vedia ideologicky orientovať, už nepotrebujú ďalší komentár, ale pár poznámok predsa len utrúsim. Nie je užitočným idiotom skôr ten, kto robí kariéru v jednej gigantickej politickej eseročke, zbabelo kryje oligarchov a podvodníkov vo vlastnej strane a záujmy veľkokapitálu označuje za „skutočnú sociálnodemokratickú politiku“? Nie je užitočným idiotom človek, ktorý napriek svojim schopnostiam neslúži na nič iné ako na zmätenie ľavicového voliča?
Ľuboš Blaha nie je nevzdelaný hlupák, aby nevedel, že „celoživotný migrant Marx“ by takto nikdy nerozprával a primitívnej téze, že národný štát zabráni nadnárodnému kapitálu, aby vykorisťoval ľudí, nemôže veriť ani on sám. Je to vedomé zavádzanie, ktorým sa hrubo spreneveruje svojmu pôvodnému povolaniu. Mňa môže len mrzieť, ak sa ľavicový politik takto diskredituje a ani si nevšimne, že jadro jeho voličskej základne sa vysunulo mimo jeho pôvodného zázemia. Keby bol Ľuboš Blaha skutočný marxista, nikdy by nehľadal oporu v konzervatívnych kruhoch a nacionalistickej ideológii, neorientoval by sa na lumpenproletariát a drobných podvodníčkov, ktorí len závidia podvodníkom veľkým a chránia si svoju almužnu rasistickými útokmi na ešte slabších.
Táto zúrivá a zatrpknutá luza, skrachovaní gambleri, dlžníci, opustení ľudia, žobráci a stratené existencie prehrabávajúce sa v odpadkoch, ktorí vedia, že už nikdy nič nedostanú, nemôžu tvoriť základ ľavicového zázemia. Nie preto, že by im nebolo nevyhnutné pomôcť, ale iba a len preto, lebo hodnotovo založený politik sa môže spoliehať len na racionálne uvažujúcich ľudí (alebo na tých, ktorí sa aspoň usilujú o nejakú racionalitu vo svojich ekonomických a právnych rozhodnutiach), ktorí vyznávajú určité emancipačné a vôbec humanistické myšlienky, lebo jedine tí ho podržia v ťažkých zápasoch proti systému – ak dokáže kultivovať ich myslenie. A takéto skupiny nenájde vo frustrovanej spodine, ale v tej preklínanej liberálnej ľavici zhýčkanej meštiackym prostredím, ale ešte stále schopnej zaútočiť na podstatu problému.
Skupinové záujmy sú rôznorodejšie
Už takmer večnou témou ponovembrovej ľavice sa u nás stala otázka, či má politika ľavicovej strany klásť dôraz aj na problematiku ľudských práv či zelenú agendu.Ale ľavica dnes už nestačí. Nie preto, že by sociálno-ekonomické rozdelenie na ľavicové a pravicové riešenia už neexistovalo. Existuje a hlbšie ako v posledných desaťročiach. Dnešná realita je však už príliš rozvrstvená a rôznorodá na to, aby sme sa mohli opierať len o tento rozmer skupinových záujmov. Je však dôležité, aby pri ich kombináciách nevznikali hodnotovo nezlučiteľné veci, aby neboli pochodom do temnej minulosti. Tí, ktorí obhajovali neštandardný príklon Smeru k nacionalisticky a katolícky orientovanému prostrediu, argumentovali tým, že to musia robiť preto, aby získali moc a mohli meniť spoločnosť.
Pre pracujúcich ľudí Smer nič podstatné nevybojoval, iba kompenzáciu doterajších strát, trestuhodne premrhal svoje štvorročné samostatné vládnutie, keď nedokázal presadiť žiadne zásadné a nezvratné zmeny posilňujúce sociálny štát a za najväčších nepriateľov nepovažuje reakčnú konzervatívnu pravicu (s ktorou koketuje), ale liberálnu ľavicu.
Keď získali výkonnú moc (a to dokonca absolútnu), tvrdili, že to musia robiť preto, aby si ju udržali. Keď po ďalších voľbách stratili tretinu voličov, tvrdili, že to musia robiť preto, aby im nekradol voličov Kotleba. Lenže to je mýtus. Voliči neodchádzajú od smerákov preto, že by boli málo národní, kresťanskí či dokonca rasistickí, ale preto, lebo KRADNÚ. Korupcia je najvážnejším problémom Smeru, no predložené ideové tézy ukazujú, že si tento problém v strane ani len nepripúšťajú. Napriek nudnej propagande o „dôslednej sociálnodemokratickej politike“
Smer tak šokujúco ustupuje pravici v ekonomických otázkach, až mu tlieska aj komentátor Peter Schutz z denníka Sme. Pre pracujúcich ľudí Smer nič podstatné nevybojoval, iba kompenzáciu doterajších strát, trestuhodne premrhal svoje štvorročné samostatné vládnutie, keď nedokázal presadiť žiadne zásadné a nezvratné zmeny posilňujúce sociálny štát a za najväčších nepriateľov nepovažuje reakčnú konzervatívnu pravicu (s ktorou koketuje), ale liberálnu ľavicu.
Útokmi na autentické jadro ľavice Smer prichádza o prameň svojej životodarnej obnovy a stability. Tým, že preceňuje konzervativizmus slovenskej spoločnosti, ničí základy svojej budúcnosti a vkladá tak svoj osud do rúk reakčných síl, ktoré bude musieť nasledovať čoraz intenzívnejšie, a to dovtedy, kým ho nezničia. V momente, ako „ľavicová“ strana stráca kontakt s progresívnymi prúdmi, nemá sa čím obohacovať, inšpirovať ani obnovovať a môže siahať len po vlastných zdrojoch (vrátane tých personálnych), ktoré sa rýchlo vyčerpajú. Tak končia strany, ktoré nepriťahovali ľudí stabilitou a konzistentnosťou hodnôt či svojou vášňou pre spoločenské zmeny, ale svojou mocou ako Sauronovo oko.
Autori ilustrácie: HogWash
