Miera existenciálneho ohrozenia ľudskej civilizácie, predstavovaná nukleárnymi zbraňami a klimatickou zmenou, je dnes ešte väčšia ako pred štyrmi rokmi, takže pravdepodobnosť globálnej katastrofy je veľmi vysoká.
Dve bomby a 220 000 mŕtvych. Dlhých 71 rokov sa nedokázal žiaden americký prezident ospravedlniť za zhodenie atómových bômb na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki. V piatok, pri návšteve tzv. Atómového domu, z ktorého po výbuchu ostal iba skelet, pri predstavách na hrôzu, ktorá tam zasiahla civilistov, si musel Obama dávať veľký pozor, aby mu z úst náhodou nevyšlo jedno banálne ľudské ospravedlnenie. Vláda USA sa totiž bojí, aby také niečo pred svetom nevyznelo ako slabosť, ako priznanie chyby za najväčšie šialenstvo, ktorého sa dopustili za Trumana. Úvahy oficiálnych kruhov o tom, ako by jedno „Prepáčte“ mohlo vyslať zlý signál, že Spojené štáty už túto skazu nie sú schopné zopakovať, napovedajú, že svet v ktorom žijeme je v područí besného militarizmu, vybičovaného strachom a nenávisťou. Obyvatelia Hirošimy, ktorí prišli kvôli bombe o starých rodičov alebo rodičov, či ktorí v dôsledku ožiarenia trpia rakovinou, si prajú jedno – jadrové odzbrojenie.
Súdny deň, v ktorý sa ľudstvo vyhubí samo, tak známy z filmu Terminátor, je dnes reálne možný a bližšie ako by sme si mohli myslieť. Správa jadrových vedcov (Bulletin of the Atomic Scientists), združujúca 18 laureátov Nobelovej ceny, ktorá reflektuje hrozbu jadrovej vojny, tohto roku posunula pomyselné ručičky hodín súdneho dňa k „trom minútam pred polnocou“. Iniciatíva sa okrem hrozby nukleárnych a ďalších zbraní hromadného ničenia zameriava aj na klimatickú zmenu a novoobjavujúce sa choroby. Správa z roku 2012 píše, že pokrok technických riešení zaoberajúcich sa klimatickou zmenou nemusí byť schopný adekvátne odpovedať na rozsah narušenia klímy, k čomu prispieva aj nečinnosť svetových lídrov. Tohoročná správa posunula mieru existenciálneho ohrozenia ľudskej civilizácie, predstavovanú nukleárnymi zbraňami a klimatickou zmenou, ešte ďalej, takže pravdepodobnosť globálnej katastrofy je veľmi vysoká.
Dôvodom je vyostrovanie napätia medzi Spojenými štátmi a Ruskom, pripomínajúce najhoršie obdobia studenej vojny, ktoré prebiehajú na Ukrajine a v Sýrii. Washington a Moskva sa síce držia väčšiny jestvujúcich dohôd o kontrole nukleárnych zbraní, no zároveň sú zapojení do modernizácie svojho nukleárneho arzenálu, a to navzdory dohode o nešírení jadrových zbraní. Pokiaľ ide o globálne otepľovanie, sľubná klimatická dohoda v Paríži prišla koncom najteplejšieho roka zaznamenaného na Zemi, kedy bola prekročená hodnota 1°C od predindustriálnej doby. Okrem toho, že nevieme nakoľko záväzná dohoda bude, sú zistenia vedcov naďalej alarmujúce. V podstate všetky veľké ľadové masy sa topia: topí sa arktický ľad, o ktorom sa predpokladalo, že je dostatočne pevný, topia sa ľadovce v južnej Ázii, čo by mohlo mať vážne dopady na pitnú vodu pre obyvateľov Bangladéša, Indie, Pakistanu a Číny. Naviac sa rozširuje aj Saharská púšť, takže ak sa dnes hovorí o migračnej kríze, toto je len začiatok.
Dokonca aj konzervatívci ako George Schulz či Henry Kissinger varujú pred stále vážnejšou nukleárnou hrozbou. Sú to však Spojené štáty, ktoré najviac prispievajú k napätej atmosfére. Sú zemou, ktorá má najviac vojenských základní (800), viac ako ktokoľvek kedykoľvek v dejinách, a ich výdaje na zbrojenie sa vyrovnajú výdajom zvyšného sveta. Základne, ktoré majú pri hraniciach Číny, Ruska, Iránu a Severnej Kórei zvyšujú politické napätie, čím odrádzajú od diplomatického riešenia konfliktov a tlačia obe strany k ďalšiemu zbrojeniu. Ťažko si predstaviť, že by Spojené štáty dopustili obdobné základne pri svojich hraniciach v Mexiku či Karibiku. Ako upozorňuje David Vine, vytváranie základní majúcich zabrániť budúcim Ruským či Čínskym ohrozeniam sa tak stáva sebanaplňujúcim sa proroctvom, pretože samo vytvára hrozbu, ktorej malo predísť. Krajiny sa tak v dôsledku zbrojenia fakticky stávajú menej bezpečnými a vojna pravdepodobnejšou.
Naposledy boli hodiny Dňa skazy takto blízko k zničeniu druhu v osemdesiatych rokoch. Studená vojna vtedy dospela do bodu maximálneho nebezpečenstva, kedy komunikácia medzi dvoma superveľmocami klesla na bod mrazu. Vyjednávania o kontrole zbraní boli zredukované na inú formu propagandy. Presun vojakov USA a NATO v západnej Európe, ktorý mal byť najväčším testom vojenskej pripravenosti, sa však Sovietom javil ako príprava na útok a mohol sa stať predvojom preventívneho nukleárneho útoku. Podľa historikov to bolo znamenie, že lídri USA sa nepoučili z kubánskej raketovej krízy, aby sa vyhýbali sa náhodným konfliktom. Dnes, keď dochádza k neustálym prípadom možných kolízií lietadiel a približovaniu sa vojenských jednotiek USA k hraniciam Ruska, človeku napadne otázka, či tieto provokácie a vyostrovania napätia slúžia udržiavaniu mieru. Samozrejme, pokiaľ sa nič nedeje, všetko je v poriadku. Ako v tom vtipe o človeku padajúcom z mrakodrapu, ktorý si hovorí: Ešte je to OK, ešte je to OK…
Foto: Tokio po najsmrteľnejšom bombardovaní druhej svetovej vojny. Zdroj: wikipedia.org
