Z najnovšieho filmu o Michaelovi Jacksonovi budete šokovaní, znechutení, ak nie niečo horšie. Takmer unisono vŕtali titulky v denníkoch a informačných platformách do svojich čitateľov.
Budete znechutení, ak sa k filmu dostanete, pretože bol koncom januára 2019 premiérovo uvedený na filmovom festivale Sundance a nie je známe, či sa v rámci distribúcie dostane do kín v našich končinách, alebo či sa do kín vôbec dostane. Zatiaľ vieme len toľko, že ho uvedie jeden americký televízny stream kanál.
Tiež nie je jasné, či sa vám urobí nevoľno z obsahu filmu, alebo z filmu samotného, z bulvarizácie témy alebo s tým súvisiacimi vyhláseniami najhlasnejších kritikov/kritičiek. Domnievajú sa (a niekedy to znie ako keby tie články boli písané systémom copy_paste), že po zhliadnutí filmu/dokumentu vám bude zle aj pri počúvaní Jacksonovej hudby a že ju zrejme už nebudete počúvať vôbec. Nebudete toho viac schopní.
Hneď v úvode treba dodať, že všetky informácie obsiahnuté v tomto texte pochádzajú práve z viac alebo menej krátkych a cielene podávaných článkov v rôznych slovenských médiách, čiže nie zo samotného zhliadnutia filmu/dokumentu (z už uvedených dôvodov). Zdroje informácií v texte nie sú ani uvedené, keďže články vlastne mali takmer identický obsah a sú voľne dostupné na internete. A ak to aj nebudú práve spomínané krátke články, ktoré podnietili úvahy k tomuto textu, som si istý, že môžeme nájsť veľa podobných v iných médiách, nielen zo Slovenska. Tu mi napadá, zúčastnili sa autori a autorky zmienených textov filmového festivalu v americkom Utahu?
Z úvodu je asi zrejmé, že zmienený film sa znova vracia k téme pedofilných škandálov samozvaného kráľa popu, k téme, ktorá vlastne nikdy nebola uzavretá a ktorá sa zrejme navždy stane odvrátenou stranou hviezdnej kariéry amerického speváka. Prichádza však do úvahy aj opačná možnosť, a to, že práve tieto škandály sa v budúcnosti stanú “hviezdnou kariérou” speváka, v závislosti od vývoja budúcej politickej situácie. Alebo žeby, v rámci obchodu s populárnou hudbou a kultúrou, obe spolu súviseli a v istej fáze vývoja sa navzájom aj potrebovali?
Netvrdím, že je tu vzorec alebo primárna nutnosť, ale keď už sa tak stalo a Jackson a jeho manažment stratili kontrolu nad vývojom týchto udalostí, stáva sa z nich dodatočný inštrument. Je to podobné ako s hudbou samotnou. Hudobníci, textári a ľudia od fachu tvrdia to isté – keď je pesnička hotová a pustíš ju von, začne si žiť vlastným životom.
Vlastné životy začali v istom období žiť aj dvaja mladí muži, ktorí sa v detskom veku so spevákom na jeho ranči stretávali, ktorí mali byť spevákom sexuálne zneužívaní, ktorí boli od začiatku prepuknutia škandálov do ostro sledovaných súdnych procesov zapojení, a ktorých podrobné rozprávanie tvorí základ deja a obsahu filmu, pričom priestor dostávajú aj rodinní príslušníci protagonistov. V opisoch filmu nechýba jeden dôležitý moment. Obaja pri súdnych pojednávaniach v minulosti svedčili v prospech speváka, čo vyvoláva “nejasnosť“, ktorú ale film veľmi jasne vysvetľuje, vysvetľuje aj to, ako k nej došlo. Nejasnosť musí byť vysvetlená veľmi rýchlo a jednoznačne v súlade so zámerom filmu, pretože bulvarizácia nejasnosti nestrpí.
Dramaturgia článkov o filme má v podstate jednoduchú štruktúru podobnú popovej pesničke – postupné nabaľovanie intenzity, nástrojov a aranžmánov do veľkého finále. Preto tu za sebou nasledujú vyhlásenia viac a viac rozhorčených kritikov z rôznych filmových portálov a filmových oddelení časopisov, nesmú chýbať fotografie mladých mužov, najznámejších obetí speváka. Nechcelo sa mi gúgliť zmienené mená, to, na aké témy sa vo svojej práci sústreďujú, či nakoniec vôbec existujú. Alebo či to vskutku takto povedali, alebo je to práca infotainmentu.
Dal som si ale námahu a pozrel som sa na stránku Sundance festivalu a na krátky opis filmu a režiséra. Z toho, čo som videl a čítal som nadobudol dojem, že aj samotný festival je najmä mediálnou udalosťou, že odhaľuje, ukazuje, predstavuje, uvádza, zvádza, objavuje, diskutuje a tak ďalej. Jednoducho robí a predvádza všetko, čo každý dobrý americký filmový festival, aby odôvodnil svoj význam, demokraciu a nutnosť prežiť.
Krátky opis režiséra a jeho tvorby ponúkal obraz nepokojného investigatívneho filmára, ktorý skáče od jednej katastrofy k druhej, od jedného škandálu k ďalšiemu aj s príznačnými názvami, bez hlavy a päty, hlavne, že je teda o čom točiť, že sme v kolotoči udalostí a na správnej strane, a tým je zaistená viditeľnosť, existencia a práca celých kolektívov ľudí. Nepamätám si, či festival založený niekedy koncom 70-tych rokov a v začiatočných fázach podporovaný Robertom Redfordom ako festival nezávislého amerického filmu, vo svojom opise ešte stále nesie prívlastok independent, ale už sa mi akosi nežiadalo vracať sa späť na stránku.
Pri opise podstaty tohto filmového festivalu cez prizmu tvrdého amerického kapitalizmu a trhu sa nám vlastne vynára samotná podstata amerického sna, ktorý zrejme už dávno ovládol politické zmýšľanie a mentality naprieč všetkými kontinentmi. Predstavuje jeden z jeho základných pilierov – indivíduum a individualizmus v ich fundamentálnej podstate, a to v kolektivizácii samoty a osamelosti, v princípe, ktorý sa tak pekne nazýva spoliehať sa na seba samého/samú (alebo byť zodpovedný za seba samého/samú), vo vytváraní dichotómie dobra a zla, ktorého súčasťou je potom aj princíp brutálneho budovania si kariér a parazitovania na osude jedinca, respektíve na úkor iných.
Americký sen a väčšinová mentalita v jedincovi sugerujú masochistické sebaobviňovanie sa, ale tiež istú formu sadistického parazitovania na inom sebaobviňujúcom sa jedincovi, utvrdzujúcu vo vlastné šťastie. Tento model spolužitia potom zásadne musí obsahovať aj isté formy solidarity, zrejme v zmysle prežitia/záchrany tých nešťastníkov a nešťastníčok, pretože nakoniec, aj ich systém potrebuje na vlastné prežitie. Tak ako potrebuje v tomto zmysle kapitalizmus kultúru a umenie, filmové festivaly či bienále umenia. Moja bývalá profesorka počas štúdií na umeleckej akadémii raz prehodila, že kapitalizmus ničí životy a produkuje katastrofy, aby o tom umenie vytvorilo svoje diela.
Všetci vieme, čo je pedofília a ako asi vyzerá, čo sa pri nej odohráva, aké ťažko napraviteľné traumy a škody dokáže napáchať. Ale načo tá do najposlednejšieho detailu vyťažená vyrozprávaná pornografia na detských telách? Pornografia verbalizovaná, bez pornografického obrazu. To mám v kine vracať len pre vracanie samotné? Aby som zabil nudu, aby som ostal ešte vyprázdnenejší ako ma systém chce? Aby som to vyprázdnené vnútro naplnil ilúziou vlastného dobra a vlastnej nadradenosti?
Pedofilný škandál speváka trvá už roky a rovnako všetci vieme (teda aspoň tí, ktorí sa ako tak dostanú k bulváru), čo bolo v jeho začiatočných fázach. Dnes dospelý, vtedy doslovne vyhorená detská hviezda Macaulay Culkin a nenažratosť jeho otca, ktorý chcel z Jacksona vydierať ďalšie a ďalšie milióny k tým premrhaným svojho syna, vytvárajúc dobre fungujúci obchodný model. A aký bol ďalší osud otca? Neviem, nedostal sa do umeleckých dokumentov a bulvárnych médií. Zato tie si zgustli na neskoršej heroínovej troske M.C., ktorý mal to šťastie, že sa z toho akosi dostal, ale drogová minulosť na ňom visí a bude zrejme navždy visieť viac ako odvrátená strana amerického sna.
A ako to teda, ešte raz, bolo s tým malým zlatučkým Michaelom Jacksonom a jeho bratmi, ďalšími detskými hviezdami? Že ich otec mlátil a terorizoval, že od útleho detstva to jednoducho boli objekty a stroje, ktoré mali jednu jedinú životnú úlohu, a to priblíženie sa k tomu povestnému americkému snu, závideniahodnému obrazu šťastia, uznania? A žeby to násilie malo do činenia s tým, že boli černosi, že to bola černošská rodina žijúca v černošskom predmestí kdesi ani neviem kde? Áno, úplne náhodou to bolo preto, lebo jednoducho v 50-tych a 60-tych rokoch 20.storočia to bola jediná možnosť, ako sa dostať z mizérie rasizmu, chudoby a opovrhnutia samými sebou. Hudba a šport. Viac tam toho pre černochov nebolo, a vzájomná konkurencia bola brutálna.
Kapitalistický systém potreboval a potrebuje vzory, potrebuje ukázať a dokázať, že úspech a úcta sú možné, treba sa iba snažiť a makať a ešte viac a ešte viac a ešte viac. Vyprázdnenosť a samota potrebujú vonkajší obal. To bolo potom chichotu a čudovania sa, keď sa spevák všetkými možnými spôsobmi operačne snažil o zmenu farby pleti. Mimochodom, takisto nebude náhoda, že sa medzi jeho údajnými obeťami nikdy nenachádzali černošskí chlapci. A na akej úrovni sexuálneho vývoja musí byť človek, muž-dieťa, ktorý nikdy dieťaťom nebol, ale predsa ním ostal?
Z filmu nám, divákom a diváčkam jednoducho musí ostať zle, musíme z premietania odísť znechutení, šokovaní. Ale nie zo systému, ktorého sme súčasťou, ale z individuí okresaných na telá, pohlavia, farbu pokožky a monštrózne činy. Ešte predtým ale štyri hodiny (!) vydržať sedieť v kinosále, respektíve doma pri televízore a sledovať a počúvať do najmenších detailov vyrozprávaný thriller sexuálneho zneužívania “dvoch najznámejších spevákových obetí”, o tom, “ako im prejavoval lásku odpornými spôsobmi sexuálneho aktu”.
Michael Jackson, samozvaný kráľ popu a nesmrteľná ikona bol takisto produktom tohto systému. Dopracoval sa tam kam chcel, alebo kam si myslel, že chcel – na samý vrchol jedinečnosti, kde sám dlhé roky neohrozene žiaril ako nedosiahnuteľná a nedotknuteľná modla a méta. Ľudia, ktorí sa okolo neho pohybovali tvrdili, že v akomsi panickom strachu pred ostatnými, pred zvyškom sveta. A tá zlopovestná odvrátená strana trblietavej mince funguje na tom istom princípe samoty a osamotenosti.
V tomto zmysle sa málokedy naskytá možnosť pochopiť komplexný obraz fenoménu M. J., speváka, superhviezdy a údajného pedofila. A v tomto zmysle jeho údajných obetí, obdivovateľov, žalobcov, novinárov a autorov dokumentov. Reťazec právd, súdnych pojednávaní a tragédií určite bude mať svoje pokračovanie – Jacksonove deti si infotainment nenechajú len tak ujsť.
Autor je vizuálny umelec.
Titulný obrázok je kresba ilustrátora Poľa – Melkora.