Madeleine Albrightová bola vrahyňa

od Liza Featherstone

Madeleine Albrightová zomrela vo veku 84 rokov. Bola priekopníckou imperialistkou, ktorá po studenej vojne vášnivo obhajovala väčšie používanie smrtiaceho násilia v snahe o vytvorenie celosvetového poriadku, ktorému dominovali USA – a zabila pri tom mnoho, mnoho ľudí. Viac o nej v preklade článku magazínu Jacobin.

Madeleine Albrightová, ktorá zomrela v stredu vo veku 84 rokov, bola prvou americkou ministerkou zahraničných vecí. Pri bezpočte titulkov vyzdvihujúcich túto skutočnosť hrozí, že sa jej úspechy zredukujúe iba na jej pohlavie. To by nebolo fér: bola oveľa viac ako len priekopníčkou. Albrightová bola imperialistkou, rovnako nemilosrdnou vo svojom úsilí o americkú globálnu dominanciu ako hociktorý muž. Po konci studenej vojny zohrala ústrednú úlohu pri tvorbe politiky, ktorá spôsobila skazu na viacerých kontinentoch.

V rokoch 1993 až 1997 pôsobila Albrightová ako veľvyslankyňa Organizácie Spojených národov. V tejto funkcii predsedala brutálnym sankciám voči Iraku po vojne v Perzskom zálive s cieľom maximalizovať biedu Iračanov a podporiť tak zvrhnutie Saddáma Husajna. V rozhovore s Lesley Stahlovou v roku 1996 v relácii 60 Minutes Albrightová naznačovala, že že smrť detí iných ľudí bola jednoducho daňou za budovanie impéria. „Počuli sme, že zomrelo pol milióna detí. Čo je viac detí ako zomrelo v Hirošime,“ povedala Stahlová. „Myslíte si, že to stálo za tú cenu?“ Albrightová odpovedala: „Myslím, že je to veľmi ťažká voľba, ale domnievame sa, že tá cena za to stojí.“

Hoci odborníci následne spochybnili odhady úmrtnosti, o ktorých hovorila Stahlová, Albrightová dala jasne najavo, že je celkovo pripravená spôsobiť smrť v takom rozsahu. Je ťažké pochopiť smrť viac ako pol milióna detí a desivé trápenie toľkých rodín len cez jedno číslo. Napriek tomu to bola „cena“, ktorú bola Albrightová ochotná vybrať od obyčajných ľudí v tejto chudobnej krajine, kde sankcie pripravili Iračanov o lieky, čistú pitnú vodu a základnú infraštruktúru.

Powellova doktrína – teda pohľad na zahraničnú politiku po konci studenej vojny, ktorú presadzoval predseda Clintonovho Zboru náčelníkov štábov Colin Powell (tiež tu nedávno vychvaľovaný a nie láskavo) – spočívala v tom, že Spojené štáty by mali obmedziť svoje vojenské zásahy na situácie, v ktorých sú ohrozené ich národné záujmy. Albrightová s tým nesúhlasila a hádala sa s ním o to, aká by mala byť úloha USA v krízach ako bola tá v Bosne. Powell vo svojich pamätiach napísal, že „takmer dostal infarkt“, keď sa ho spýtala: „Aký má zmysel mať takú skvelú armádu, o ktorej stále hovoríme, ak ju nemôžeme použiť?“

Albrightovej sa ako veľvyslankyni pri OSN podarilo po nemilosrdnej kampani dostať od moci generálneho tajomníka OSN Butrusa Butrusa-Gálího, čo je smutná epizóda, vrhajúca svetlo na jej víziu svetového poriadku fin de siècle. Butrus-Gálí, ktorého funkčné obdobie podporili všetky krajiny okrem Spojených štátov, neskôr uviedol ako príčinu svojho zosadenia zverejnenie správy OSN, v ktorej tvrdil, že izraelský útok na utečenecký tábor v Libanone, pri ktorom zahynulo sto ľudí, bol úmyselný, a nie chybou, čo bolo v rozpore s tvrdeniami izraelskej vlády. Americkí predstavitelia popreli, že by to bol dôvod, pričom namiesto toho uviedli spory o Rwandu, Chorvátsko a Bosnu. Vládnucu triedu podráždil tým, keď nazval Bosnu „vojnou bohatých“. Albrightová okrem iných snáh, ako dostať generálneho tajomníka od moci, falošne obvinila Butrusa-Gálího z korupcie. Eric Rouleau v tom čase v Le Monde Diplomatique naznačil skutočný dôvod Albrightovej pomsty proti jej populárnemu kolegovi:

Pád Berlínskeho múru umožnil Spojeným štátom viesť vojnu v Perzskom zálive takmer tak, ako sa im páčilo, čo taktiež predstavovalo určitý model do budúcnosti: OSN z iniciatívy Washingtonu niečo navrhne a USA vybaví. Ale pán Butrus-Gálí takýto pohľad svet po konci studenej vojny nezdieľal.

V rokoch 1997 až 2001 bola Albrightová ministerkou zahraničia za prezidenta Billa Clintona. V tejto veľmi oslavovanej priekopníckej úlohe pokračovala v spôsobovaní nepredstaviteľného utrpenia Iračanom. Asistent generálneho tajomníka OSN Denis Halliday v roku 1999 rezignoval na svoju pozíciu, aby sa mohol vyjadriť proti sankciám; USA „vedome zabíjali tisíce Iračanov každý mesiac,“ povedal vtedy, a nazval takúto politiku „genocídou“. Hoci mnohí Američania boli šokovaní, keď administratíva Georgea W. Busha napadla Irak, realita je taká, že keď Bush nastúpil do úradu, Spojené štáty už bombardovali Irak v priemere asi trikrát týždenne. To je naše dievča! Taký istý vojnový štváč ako muž.

Albrightová tiež podporovala rozširovanie NATO do bývalých sovietskych krajín vo východnej Európe, čo sú bezohľadné kroky, pred ktorými v priebehu rokov varovali mnohí vysokopostavení diplomati a tvrdili, že povedie k znepriateleniu si Ruska. Táto politika výrazne prispela k desivému možnému jadrovému konfliktu, ktorému čelíme teraz, ako aj k hroznému masakru ukrajinských civilistov (odvčera s určitosťou najmenej 977, no vysoký komisár OSN pre ľudské práva sa domnieva, že skutočný počet je oveľa vyšší).

Albrightová nikdy neodišla do dôchodku, čo jej fanúšikovia budú nepochybne vnímať ako sympatické odmietnutie starnutia. Ale pre svet by bolo oveľa lepšie, keby si vzala chvíľu voľna, a mohla si užívať svoje významné úspechy. Jej poradenská spoločnosť pomohla zaistiť, aby spoločnosť Pfizer nemusela zdieľať svoje duševné vlastníctvo, hoci by to počas súčasnej pandémie COVID-19 pomohlo zachrániť životy na celom svete. Patenty na vakcíny zostávajú hlavnou príčinou globálneho očkovacieho apartheidu a masových úmrtí. Je však nepravdepodobné, že by ju to na smrteľnej posteli trápilo: smrť chudobných, tmavých ľudí, ktorí nie sú Američanmi, bola pre Albrightovú vždy „cenou, ktorá za to stojí“.

(krátené)

Zdroj foto: Chatham House, Flickr.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články