Manifest za nezávislé revolučné umenie

od André Breton

André Breton, autor Manifestu surrealizmu, je podpísaný aj pod inými, menej známymi, nie však menej významnými manifestami. Jeden z nich je Manifest za nezávislé revolučné umenie, ktorý v Mexiku v r. 1938 napísal v spolupráci s maliarom Diegom Riverom a exulantom Levom Trockým (ten ale pod manifestom podpísaný nie je). Manifest vznikol ako vyjadrenie politického a kultúrneho odmietnutia Komunistickej internacionály (3.). Dodnes ostáva jedným z najpôsobivejších vyjadrení vzdoru voči dvom dominantným autoritatívnym predvojnovým režimom – fašizmu a stalinizmu – a zároveň volaním po umeleckej slobode, ktorá musí revolúciu nevyhnutne sprevádzať. Z Marxistického internetového archívu preložil Martin Makara. 

Bez preháňania môžeme povedať, že ľudstvo nikdy nečelilo väčšiemu ohrozeniu než dnes. Už antická kultúra celej jednej časti Európy svojho času podľahla neefektívnym, zato brutálnym zbraniam Vandalov [1]. Súčasná celosvetová civilizácia, zjednotená vo svojom historickom osude, sa opäť tacká pod náporom reakčných síl ozbrojených celým arzenálom moderných technológií. Nemyslíme tým však len blížiacu sa svetovú vojnu. Situáciu, v akej sa ocitli umenia a vedy dokonca aj v „mierových“ časoch, považujeme za absolútne neprijateľnú.

Dokým sa akékoľvek filozofické, sociologické, vedecké či umelecké dielo rodí prostredníctvom jednotlivca, dokým sa napája zo subjektívneho talentu za účelom objektívneho obohatenia kultúry, je toto dielo plodom vzácnej historickej zhody okolností. Povedané inak: je viac či menej spontánnym vyjadrením nevyhnutnosti. Takéto diela nemôžeme prehliadať, či už z perspektívy všeobecného (ktorým interpretujeme existujúci svet) alebo revolučného poznania (ktoré si za účelom zmeny sveta vyžaduje presnú analýzu zákonitostí jeho fungovania). Voči intelektuálnym podmienkam, v ktorých prebieha tvorivá činnosť, nemôžeme ostávať ľahostajní. Všetky zákonitosti, ktoré riadia intelektuálnu tvorivosť, si zaslúžia našu pozornosť.

V súčasnom svete musíme byť vnímaví k postupujúcej deštrukcii podmienok, vďaka ktorým je intelektuálnu tvorivosť vôbec možná. Z toho vyplýva nevyhnutnosť upozorňovať na úpadok nielen umeleckej tvorby, ale osobitne aj „umeleckej“ osobnosti. Hitlerov režim sa už stihol zbaviť všetkých umelcov, ktorí (hoci aj povrchne) prejavili čo i len najmenšie sympatie k slobode. Tých umelcov, ktorí si svoje pero či štetec uchránili, režim ponížil na svojich služobníkov. Na rozkaz ho musia oslavovať – a to podľa najhorších estetických zvyklostí. Ak môžeme veriť správam zo Sovietskeho zväzu, čosi obdobné sa deje aj tam: v krajine, kde vrcholí thermidorský prevrat [2].

V nijakom prípade sa nestotožňujeme s módnou frázou: „Ani fašizmus, ani komunizmus!“ Prenechávame ju našim ignorantským, konzervatívnym a vydeseným priateľom, ktorí majú slabosť pre čmudiace trosky „demokratickej“ minulosti. Skutočné umenie sa nespolieha na kozmetické úpravy prefabrikátov, ale trvá na vyjadrovaní najvnútornejších potrieb človeka a ľudstva svojej doby. Skutočné umenie nemôže nebyť revolučné, nemôže sa neusilovať o úplnú a radikálnu prestavbu spoločnosti. Intelektuálna tvorba sa musí zbaviť svojich okovov a celé ľudstvo sa musí povzniesť do výšok, ktoré boli v minulosti vyhradené len pre jednotlivých géniov. Máme za to, že jedine sociálna revolúcia môže dočista vymiesť chodník pre novú kultúru. Ak aj napriek tomu odmietame akúkoľvek solidaritu s byrokratickou vládou Sovietskeho zväzu, je to preto, že podľa nás nereprezentuje komunizmus, ale jeho podlého a nebezpečného nepriateľa.

Prostredníctvom tzv. kultúrnych organizácii, ktoré má pod svojou kontrolou, rozťahuje totalitný režim ZSSR svoje chápadlá po celom svete. Sú to chápadlá hlbokého nepriateľstva k akýmkoľvek duchovným hodnotám, sú to chápadlá špiny a krvi, v ktorých sú chytení karieristi prezlečení za intelektuálov a umelcov. Šírenie lží za peniaze im je denným chlebíkom a ospravedlňovanie zločinov pôžitkom. Oficiálne stalinistické umenie s historicky bezprecedentnou nehanebnosťou odzrkadľuje ich úsilie dať tejto predajnej profesii ľudskú tvár.

Odpor, ktorý táto negácia umeleckých princípov vzbudzuje v umeleckom svete (a na takúto negáciu si netrúfli ani otrokárske štáty), by nás mal pomknúť k aktívnemu a nekompromisnému odsúdeniu takýchto praktík. Kritika zo strany spisovateľov a umelcov je jednou zo síl, ktoré môžu užitočne pôsobiť na diskreditáciu a zvrhnutie režimov, ktoré likvidujú nielen akúkoľvek stopu ušľachtilosti či ľudskej dôstojnosti, ale aj právo proletariátu na lepší svet.

Komunistická revolúcia sa umenia nebojí. Uvedomuje si totiž, že úloha umelca je v úpadkovej kapitalistickej spoločnosti podmienená konfliktom medzi jednotlivcom a sociálnymi silami, ktoré mu sú nepriateľské. Samotný tento fakt, ak je vedome spracovaný, robí z umelca prirodzeného spojenca revolúcie. Sublimačný proces [3], ktorý tu zohráva svoju úlohu a zaoberala sa ním aj psychoanalýza, smeruje k obnoveniu narušenej rovnováhy medzi vnútorným „egom“ a ním odmietanými vonkajšími prvkami. Táto obnova slúži k prospechu „ideálneho ja“, ktoré proti neznesiteľnej súčasnej realite mobilizuje všetku silu vnútorného sveta („id“). Tá je spoločná všetkým ľuďom a neustále rastie a rozvíja sa. Túžba pozdvihnúť sa, ktorá je jednotlivému duchu vlastná, tak musí len naplniť svoj prirodzený údel splynúť s touto pravekou nevyhnutnosťou – nevyhnutnosťou pozdvihnutia človeka.

Koncepcia poslania spisovateľa, ako ju vypracoval mladý Marx, si zaslúži pripomenutie. „Spisovateľ,“ píše Marx, „si na prežitie a písanie, prirodzene, musí zarobiť, ale za žiadnych okolností by nemal žiť a písať pre peniaze… Spisovateľ v nijakom prípade nesmie vnímať svoje dielo ako prostriedok. Dielo je cieľom samo o sebe a prostriedkom len tak nepatrným, že ak je to nevyhnutné, spisovateľ obetuje svoj život životu svojho diela. Prvým predpokladom slobody tlače je to, že sa nesmie stať prostriedkom podnikania.“

Viac než kedykoľvek predtým sa hodí použiť tento citát proti tým, ktorí intelektuálnu činnosť riadia smerom jej samej cudzím a umeniu v maske služby štátu predpisujú témy. Slobodná voľba tém a sloboda od akýchkoľvek obmedzení sú práva, ktoré sú umelcovi nescudziteľné. V oblasti umeleckej tvorby sa predstavivosť musí vymaniť spod všetkých limitov a pod nijakou zámienkou sa nesmie nechať voviesť do reťazí. Tým, ktorí nás nútia – dnes či zajtra – súhlasiť, že umenie by sa malo podriadiť disciplinovanosti, ktorú považujeme za radikálne nekompatibilnú s ním, odkazujeme svoj rozhodný nesúhlas a opakujeme naše pevné rozhodnutie stáť za princípom úplnej slobody umenia.

Prirodzene uznávame právo revolučného štátu brániť sa protiútoku buržoázie, dokonca aj pod rúškom vedy či umenia. Zíva však priepasť medzi nutnými a dočasnými prostriedkami revolučnej sebaobrany a vyžívaní sa v porúčaní intelektuálnej tvorbe. Ak za účelom rozvoja materiálnej produkcie musí revolúcia ustanoviť socialistický režim s centralizovanou mocou, za účelom intelektuálnej tvorby musí revolúcia od samotného počiatku ustanoviť anarchistický režim individuálnej slobody. Umeniu sa nesmie dostať nijakej nadvlády, nijakého diktátu, ani najmenšej stopy rozkazu! Len na základe priateľskej spolupráce bez akýchkoľvek vonkajších obmedzení môžu akademici a umelci plniť svoje poslanie. Toto poslanie bude dôležitejšie než kedykoľvek v histórii.

Malo by byť jasné, že so slobodou myslenia nekupčíme. Nebudeme ospravedlňovať politickú ľahostajnosť. Sú nám cudzie túžby oživiť tzv. čisté umenie, ktoré vo všeobecnosti slúži extrémne nečistým zámerom reakcie. Nie, naša koncepcia úlohy umenia je príliš komplexná na to, aby sme umeniu upreli vplyv na osud spoločnosti. Veríme, že najvyššie poslanie umenia našej doby je aktívna a vedomá účasť na príprave revolúcie. Umelec však nemôže slúžiť boju za slobodu, dokým sa sám nestotožní s jeho sociálnym obsahom, dokým celým jeho telom neprenikne význam a dramatickosť tohto boja, dokým sa slobodne nerozhodne spredmetniť svoj vnútorný svet v umení.

V súčasnom období smrteľnej agónie kapitalizmu, ako demokratického, tak aj fašistického, si umelci uvedomujú riziko straty práva na život a prácu. Všetky komunikačné bulváre sú upchaté troskami z kolapsu kapitalizmu. Je prirodzené, že umelci sa obracajú na stalinistické organizácie, ktoré ponúkajú možnosť úniku z izolácie. Ak sa však umelci chcú vyhnúť úplnej demoralizácii, v týchto organizáciách nesmú zotrvávať. Nedostanú tam totiž príležitosť sprostredkovať svoje osobné posolstvo a vystavia sa hrozbe ubíjajúceho služobníctva výmenou za isté materiálne výhody. Umelci musia porozumieť, že patria inam – nie medzi tých, ktorí zradili myšlienku revolúcie a ľudskosti, ale medzi tých, ktorí sú neochvejne verní revolúcii; medzi tých, ktorí sú práve z tohto dôvodu ako jediní schopní priviesť revolúciu k plodom aj v podobe konečne slobodného vyjadrenia všetkých podôb ľudského ducha.

Cieľom tejto výzvy je nájsť spoločný základ, na ktorom sa môžu znovuzjednotiť všetci revoluční spisovatelia a umelci za účelom pomoci revolúcii umením a obrany slobody samotného umenia pred uzurpátormi revolúcie. Veríme, že estetické, filozofické a politické smery najrôznejších druhov tu nájdu spoločnú pôdu. Marxisti bok po boku anarchistov, dokým obe strany nekompromisne odmietajú reakcionárskeho ducha policajnej vlády reprezentovaného Josifom Stalinom a jeho spojencom Garcíom Oliverom.

Dobre vieme, že po svete sú roztrúsené tisícky a tisícky izolovaných intelektuálov a umelcov. Ich hlasy sú utopené v burácavých choráloch klamárov so železnou disciplínou. Stovky malých časopisov sa snažia sústrediť okolo seba sily mládeže, hľadajúc nové cesty boja namiesto materiálneho zastrešenia. Fašizmus označuje každý pokrokový vývoj v umení za „degeneráciu“. Stalinizmus označuje každú slobodnú tvorbu „fašistickou“. Nezávislé revolučné umenie musí zmobilizovať všetky svoje sily pre boj proti prenasledovaniu reakciou. Jasne musí deklarovať svoje právo na existenciu. Takáto mobilizácia síl je cieľom Medzinárodnej federácie nezávislého revolučného umenia, ktorej vznik považujeme za nevyhnutný [4].

V žiadnom prípade dogmaticky netrváme na každej myšlienke vyjadrenej v tomto manifeste. Ide o dokument, ktorý považujeme len za prvý krok dlhšej cesty. Pobádame všetkých priateľov a obrancov umenia, ktorí si uvedomujú nevyhnutnosť našej výzvy, aby sa nechali počuť. Zároveň oslovujeme všetky ľavicové tlačoviny, aby sa zapojili do vytvárania Medzinárodnej federácie a aby si stanovili vlastné úlohy a spôsoby ich napĺňania.

Akonáhle sa nám tlačou a korešpondenciou podarí nadviazať predbežné medzinárodné spojenie, postúpime k striedmej organizácii miestnych a národných kongresov. Posledným krokom bude zvolanie svetového kongresu, ktorým sa do života uvedie Medzinárodná federácia.

Naše ciele:

Nezávislosť umenia – v mene revolúcie.

Revolúcia – v mene úplného oslobodenia umenia!

André Breton – Diego Rivera

***

[1] Východogermánsky kmeň, ktorý v priebehu 5. storočia zaútočil na Hispániu, vylúpil rímsku Gáliu, dobyl Sicíliu a Korziku a vyplienil Rím (pozn. prekl.).

[2] Štátny prevrat počas Veľkej francúzskej revolúcie, ktorý sa odohral 27. júla 1794. Názov získal podľa mesiaca thermidoru, v ktorom sa prevrat podľa revolučného kalendára odohral. Prevrat ukončil jakobínsku vládu Maximiliana Robespierra a k moci priviedol buržoáziu. V tomto použití ide o narážku na kontrarevolučný charakter Stalinovej predvojnovej vlády (pozn. prekl.).

[3] V psychológii ide o obranný mechanizmus psychiky transformujúci nižšie pudy (napr. sexuálny) na vyššiu, ušľachtilejšiu činnosť (napr. umeleckú tvorbu). Procesom sa výrazne zaoberal najmä S. Freud (pozn. prekl.).

[4] Federácia v r. 1938 po Bretonovom návrate do Francúzska skutočne vznikla. Mala pobočky v Paríži, New Yorku a Mexiku. Projekt si získal podporu niekoľkých významných umeleckých osobností, ale pod vplyvom prehlbujúcej sa politickej krízy v Európe (a Trockého násilnej smrti) čoskoro zanikol.

Fotografia: časť Riverovej fresky Človek, vládca sveta umiestnenej v Paláci výtvarných umení (Palacio de Bellas Artes) v Mexico City. Výsek zobrazuje Leva Trockého, Karla Marxa a Fridricha Engelsa, na zástave je uvedený nápis: „Proletári celého sveta, spojte sa v 4. internacionále!“ Zdroj: Wikipedia/Diego Rivera/Éclusette.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články