Invázia Vladimira Putina na Ukrajinu otvorila dvere pre prejavy nacionalistickej hystérie a nenávisti voči údajnému nepriateľovi – ruskému ľudu. Aj v krajinách ďaleko od frontovej línie vedie vojna k obludnej dehumanizácii. Prinášame výňatok článku kolektívu usilujúceho o zlepšenie ruských pomerov v prospech pracujúcich, ktorý vyšiel v Jacobine.
Jedna epidémia sotva skončila, než na jej miesto nastúpila ďalšia – epidémia dehumanizácie. Tisíce zdanlivo mierumilovných a civilizovaných ľudí ukázali, že sú schopní živočíšnej nenávisti voči členom svojmu druhu.
Vlne rusofóbie, ktorá sa dvíha v Európe, sa už podarilo spochybniť uznávaný prínos ruskej vedy a kultúry pre dedičstvo ľudstva. Ani zvyčajne prijateľný Fjodor Dostojevskij, ktorého západné elity zbožňovali pre jeho úprimne reakčného ducha, nezostal ušetrený.
V čom však spočíva vina dávno zosnulých ruských skladateľov, akým bol Dmitrij Šostakovič? Tí, ktorí dnes odmietajú hrať jeho hudbu s odvolaním sa na politické motívy, akoby nevedeli, že nikdy nebol dvorným pätolízačom a že mal s mocou napäté vzťahy. Našťastie existuje niekoľko výnimiek.
Nehovoriac o našich vlastných ruských vedcoch, roky sužovaných sankciami ich vlastnej vlády. Reforma Akadémie vied v roku 2013 je toho najpozoruhodnejším príkladom. Niektorí jej priaznivci dokonca začali nástojiť na tom, aby Alexandra Elbakjanová – zakladateľka bezplatného zdroja vedeckých informácií SciHub – túto stránku zatvorila. Každý chápe, že by to bol posledný klinec do rakvy našich mladých chudobou sužovaných študentov.
Zdá sa, akoby sa medzinárodné mimovládne a mierové organizácie rôznych zameraní zapojili do súťaže o to, kto prvý vylúči Rusko a Rusov zo svojich radov. Ani Hippokratova prísaha nie je prekážkou šovinistickej hystérie. Aktivity OncoAlert, medzinárodnej siete onkológov, ktorá sa stiahla zo všetkých spoluprác a kongresov v Rusku, nás nútia ruským lekárom odkázať: lekári, uzdravujte sami.
Oficiálna ruská propaganda odpovedá rovnako. Nemecko údajne nebolo dostatočne denacifikované, hovoria v reakcii na akékoľvek obvinenia prichádzajúce z nemeckej strany. Výsledkom je, že otrepané chvastanie „zopakujme si druhú svetovú“ nadobudlo hrozivé podtóny.
Toto všetko hovoríme len o krajinách, ktoré momentálne nie sú vo vojne; v porovnaní s tým blednú klamstvá a nenávisť, ktoré si vymieňa ruská a ukrajinská vojnová propaganda. Napriek tomu je otrasná. Autorovi sa podarilo komunikovať s chlapíkom v obliehanom Chersone. Jeho nenávisť voči ruským jednotkám sa dá ľahko pochopiť. Ďalšia vec je však desivejšia – vnímanie reality, ako keby to bola videohra. Na jednej strane hrdina vyzbrojený guľometom a Molotovovým kokteilom, na druhej hordy orkov z hrozného Východného Mordoru.
Je tiež ľahké pochopiť nenávisť protivníka pochádzajúcu od niekoho, koho v roku 2014 takmer upálili ukrajinskí nacionalisti v dome Odesských odborových zväzov. Keď však touto tragédiou ospravedlňuje asymetrickú krutosť, dehonestuje ho to nielen ako komunistu, ale aj ako človeka.
Veď jedným z hlavných cieľov špeciálnej propagandy je dehumanizácia protivníka. Je to jednoducho preto, že je veľmi nepravdepodobné, že by obyčajný človek dokázal zabiť niekoho, ako je on, bez špeciálnej psychologickej prípravy. Vzhľadom na hrubosť a nízku kvalitu propagandy v súčasnom konflikte je však nepravdepodobné, že by súčasnú epidémiu dehumanizácie mohla spôsobiť sama.
Každodenný nedostatok ľudskosti
Tu sa dostávame k najtrpkejšiemu aspektu zo všetkých – že súčasná podoba medzinárodnej krutosti je tu už dlho. A to nie nejakými tieňovými kabinetmi, ale každodenným fungovaním neoliberálneho kapitalizmu. Najľahšie sa to dá pozorovať na príklade západnej Európy, ktorá dlho nebrala do rúk zbrane. Mohli by ste si myslieť, že bežný človek, ktorý má naplnené svoje potreby a nehrozí mu žiadne riziko odvodu, by mal byť dobromyseľný. Namiesto toho vidíme rozčúlené, kruté stvorenie ovplyvňované tými najagresívnejšími klamstvami.
Na mikroútovni sme objavenie sa rovnakého paradoxu videli v Škandinávii v deväťdesiatych rokoch. Postupne sa ropadávajúce sociálne štáty vo Švédsku a Nórsku môžeme obdivovať, koľko len chceme. Môžeme však naozaj nazvať blahobytnou krajinu, ktorá zrodila nacistický black metal plný úprimnej nenávisti, krajinu, kde svoje zverstvá spáchali Varg Vikernes a Anders Breivik?
Ak však sme proti presmerovávaniu kolektívnej viny na všetkých Rusov, musíme odolať aj zvaľovaniu viny na všetkých Európanov. Najmä preto, že tu jestvuje hlboká heterogenita a výrazné kontrasty, ktoré sú Európe vlastné.
Demokratické bratstvo národov neexistuje. Európska únia a jej ďalšie priľahlé štruktúry sú hlboko hierarchické organizácie. Od nástupu svetovej hospodárskej krízy je to celkom evidentné aj z toho, kde sa ocitáme. Nikto netlačil na eurobyrokratov, aby spojili Portugalsko, Írsko, Grécko a Španielsko do hanlivého označenia „PIGS“.
Potom sú tu tí, ktorí sú úplne mimo európskej hierarchie – migranti a utečenci. Takýmito otrokmi bez práv sa po vzore nešťastných Ukrajincov zrejme stanú aj mnohí naši krajania. Politická korektnosť poskytuje sofistikovanú formu sociálnej segregácie. Obyčajný Európan je však naučený pohŕdať tými, ktorí nie sú súčasťou nominálnej „zlatej miliardy“ – ako Rusi nazývajú ľudí v bohatších krajinách – a hodnotiť ich životy ako rádovo menej hodnotné ako ich vlastné. V Európe nie je sociálny mier. Navyše neexistuje ani krehká ilúzia spolupráce medzi triedami, akú umožňovali sociálne štáty povojnovej Európy. Namiesto toho je tu nezamestnanosť, bezmocnosť zvyškov sociálnych štátov a degradácia kultúry.
Všetky vyššie opísané formy nerovnosti a segregácie sú len prvkom triedneho útlaku. A to sa stáva ešte viac do očí bijúcim, keď staré európske národy pokračujú vo svojom rozklade.
So zbraňami ľudia zabíjajú ľudí
Ruskí a západní liberáli sa často ozývajú, že keďže ruský ľud nepovstáva proti vláde, znamená to, že s ňou zdieľa zodpovednosť za súčasné udalosti. Máme voči tomu niekoľko námietok: po prvé, naši ľudia zápasia, aj keď s vyčerpanou energiou. Slabosť hnutia nie je spôsobená nedostatkom nadšenia, ale strachom, neskúsenosťou a nedostatkom organizácie.
Po druhé, takáto logika kolektívnej zodpovednosti môže zájsť priďaleko – a potom by naši bratia a sestry na Západe museli zdieľať zodpovednosť za celý americký imperializmus – dokonca aj za tých, ktorí protestovali proti vojnám vo Vietname a Iraku. Koniec koncov, nedokázali ich zastaviť.
A napokon, norimberský tribunál nevynášal súd nad nemeckým ľudom, ale nad zločineckými organizáciami, ktoré začali a viedli zničujúcu vojnu.
Obhajcovia „špeciálnej vojenskej operácie“ zbavujú ruskú vládu viny tvrdením, že Rusko je slabý imperialista, zahnaný do kúta väčším zvieraťom a prinútený chrániť sa. Takto sa však dá tolerovať čokoľvek – fašisti na Ukrajine a tí, ktorí ostreľujú Donbas, môžu použiť podobné zámienky na vlastnú agresiu. Prichádzajú na myseľ niektoré analógie. Najmä ruská webová stránka, ktorá obsahuje zoznam „zradcov krajiny“, sa zdá byť kópiou podobných webových stránok vytvorených na Ukrajine po Euromajdane alebo Sviatlanou Tsikhanouskou a jej súdruhmi počas politickej krízy v Bielorusku.
O ekonomických motívoch každej zo strán sa toho popísalo dosť. Necháme ich na ekonómov. Elity v Rusku, na Ukrajine a na Západe vo všeobecnosti majú veľa temných dôvodov – na rozdiel od propagovaných idealistických – nielen na začatie, ale aj na predĺženie konfliktu. Navyše, niektoré z nich zdieľajú všetci účastníci v plnej solidarite. „Špeciálna operácia“ odpíše všetko, myslia si svetoví kapitalisti: zbabranú vnútornú politiku, neschopnosť uniknúť svetovej hospodárskej kríze, bezmocnosť bojovať proti koronavírusu.
Koronavírus medzitým nezmizol. Skorumpovaní vládcovia, ktorým sú záujmy ľudí cudzie, nedokázali poraziť pandémiu – len ju odsunuli nabok. V posledných rokoch ruskí občania videli, že ani v ťažkých časoch vláda nebude brzdiť podnikanie ani obmedzovať špekulácie so základnými produktmi. Videli sme veľa príkladov šarlatánov spolupracujúcich na vysokej úrovni, ktorí cynicky profitovali z nášho strachu z vírusu. Najvýraznejším príkladom je zázračný gadget „Tor“, ktorý bol prezentovaný ako ničiteľ vírusov, vyrobený spoločnosťou „Granit Concern“. Ukázalo sa, že jeho výroba bola spojená s ľuďmi hlboko zapletenými do tamojšej oligarchie, tajných služieb (FSB) a vlastného okolia Vladimíra Putina.
Áno, veľké zvieratá medzi sebou bojujú, ale spoločne nás všetkých okrádajú. Nie, tu netreba začať hľadať globálne sprisahanie alebo zmanipulovanú hru; problémom sú spoločné záujmy. Čokoľvek sa stane — zisk musí pritekať. A utláčaní, ako hlavný zdroj zisku, by mali zostať poslušní voči svojim pánom: na fronte alebo za ním, v horiacom Charkove alebo zničených ruských provinciách, v chudobnom Rumunsku alebo dobre živenom Belgicku.
Ale najstrašnejšia vec, ktorá sa robí bežným občanom na celom svete, je, že nás učia vidieť našich bratov a sestry v nešťastí, dokonca ani nie ako protivníkov, ale ako predstaviteľov iného biologického druhu. Čo sa týka organizátorov konfliktov alebo tých, čo na nich zarábajú, tí si zachovávajú svoju predchádzajúcu úroveň vzťahov nedotknutú. Sankcie sa zavádzajú sporadicky a mnohí oligarchovia sa im vyhýbajú triviálnymi prostriedkami, ako napríklad prevodom majetku na svojich príbuzných a okolie. To urobil napríklad Alexej Mordašov, šéf oceliarskej a ťažobnej firmy Severstal. Ak sa vyskytnú nejaké excesy – ako napríklad bláznivý americký senátor, ktorý ponúka zavraždenie ruského prezidenta – tieto sa nepočítajú.
Ako teda môžeme povedať, že utláčanými sú naši bratia a sestry? Najdôležitejším mechanizmom vzájomnej dehumanizácie je vnucovanie umelej národnej solidarity, falošnej jednoty utláčateľov a utláčaných, lovcov a koristi. V histórii sa to stalo mnohokrát. Počas rokov masívnej propagandy si mnohí mysleli, že triedy sú vynálezom marxistov. Ale dnes máme len dve možnosti: triedna solidarita – a prostredníctvom nej ľudská solidarita – alebo úplná dehumanizácia.
V atmosfére všeobjímajúcej hystérie a šikanovania je nevyhnutné ľuďom pripomenúť, že život ide ďalej a že zostať človekom je prvoradá a najdôležitejšia nevyhnutnosť. Každý zástupca homo sapiens patrí v prvom rade k ľudstvu, až potom k svojej triede – a k nejakej národnej alebo etnickej entite, ktorá je v zozname nižšie.
Veľmi dôležitý je boj proti dehumanizácii na oboch stranách frontu. Je to niečo, čo je v našej moci. Je to niečo, čo môžeme ovládať. Máme tu prácu pre každého. Musíme sa navzájom vytrhnúť z hypnózy vojnovej propagandy, pomôcť vybudovať zničené spojenia, upokojiť tých, ktorí sú paralyzovaní panikou. Zoznam úloh je nekonečný.
Je nepravdepodobné, že sa nám podarí zastaviť tanky, ale môžeme ľahko podporiť tých, ktorí bojujú za záchranu životov a zachovanie ľudskej slušnosti na oboch stranách frontovej línie. Osobitnú pozornosť by sme chceli venovať ukrajinskému Robotníckemu frontu, ktorý sa odmietol zapojiť do nacionalistickej hystérie, no venuje sa humanitárnej práci v prospech civilného obyvateľstva území spustošených vojnou. Je to v ostrom kontraste s medzinárodnými mimovládnymi organizáciami a predtým neutrálnymi krajinami, ktoré dodávajú vojenskú pomoc pod zámienkou humanitárnej pomoci.
„Špeciálna operácia“ sa skončí a my budeme musieť žiť v jej následkoch. Ale ak necháme zavládnuť xenofóbiu a nacionalistický zápal, obyčajní ľudia budú trpieť a rôzne druhy predátorov a parazitov sa na tom budú živiť. Len tým, že si zachováme ľudskosť a odhodíme stereotypy, ktoré máme natlačené do hláv, budeme schopní zjednotiť sa, prežiť v ťažkých časoch a znovu vybudovať vydrancované, zničené krajiny. A potom vystaviť účet tým, ktorí začali túto nočnú moru.
(krátené)
Zdroj foto: Wikimedia.
