Poznámka redakcie: Nakoľko FB iba selektívne vyberá, o ktorých našich článkoch informuje, privítame vás aj na našom Telegrame – t.me/polemag
Počínajúc tisíckami zdokumentovaných prípadov porušovania ľudských práv, cez vojenské invázie krajín, ktoré nesúhlasili s americkou ekonomickou politikou, až po spojenecké zmluvy s diktátorskými krajinami Arabského polostrova, zahraničná politika USA je prešpikovaná kontroverziami a nedemokratickými tendenciami.
Udalosti posledných týždňov priniesli do verejnej diskusie zvýšený záujem o geopolitickú situáciu. Či ide o eskaláciu vojenskej aktivity na Ukrajine alebo o nedávno podpísanú obrannú zmluvu s USA, mainstreamový politický diskurz osciluje medzi dvoma dogmatickými a ideologicky zaslepenými protipólmi. Na jednej strane sú nekritický obhajcovia NATO a aktivít armády USA, ktorí považujú akýkoľvek skepticizmus voči vojenskej politicke západných mocností za proruskú propagandu. Na druhej strane je skupina obyvateľov, ktorí síce kritizujú zvýšenú aktivitu vojsk NATO a odporujú podpísaniu obrannej zmluvy s USA, ale táto kritika je poväčšine limitovaná na prázdne frázy o skorumpovanosti západu a pseudo-teórie o superiorite Ruska a vo veľkej miere nie je faktograficky podložená. Takto stavaná verejná diskusia nenecháva dostatočný priestor na empiricky rigoróznu a objektívnu kritiku armády USA, ktorá nespadá to pasce binárnej analýzy, ktorá nás núti si bezpodmienečne vybrať medzi Ruskom a USA.
Predmetom takejto kritiky je veľmi jednoduché tvrdenie, že obidve mocnosti majú geopolitické ciele, ktoré ďaleko prevyšujú záujmy malých krajín ako je Slovensko. Obe krajiny vedú imperialisticky motivovanú politiku s cieľom skonsolidovať svoju kontrolu nad strategicky významnými územiami, a ani jedna z týchto krajín nie je hodná nekritického obdivu. A kým problémy a demokratický deficit ruského vojenského ťaženia sú analyzované a kritizované vo všetkých mienkotvorných médiách, americká armáda je braná ako neutrálna inštitúcia, ktorej jediných záujmom je chrániť malé bezmocné krajiny pred rôznymi ‚tyranskými‘ agresormi. Tento článok má za cieľ aspoň limitovane napraviť tento deficit a prezentovať niekoľko faktov o armáde USA, ktoré zástancovia NATO a vojenskej spolupráce s Amerikou pravidelne vynechávajú vo svojich argumentoch. Tento zoznam nie je ani zďaleka kompletný a obsahuje iba niekoľko základných faktov a najproblematickejších aspektov aktivít armády USA.
Medzinárodné zmluvy
Spojené štáty americké do dnešného dňa neratifikovali alebo nie sú signatármi mnohých základných medzinárodných dohôd týkajúcich sa vojnových konfliktov. Medzi najvýznamnejšie dohody, ktoré USA odmietlo podpísať a ratifikovať patria:
– Dohoda o zákaze používania kobercových bômb z roku 2008
– Medzinárodná dohoda o ochrane všetkých ľudí pred núteným zmiznutím z roku 2007, majúca za cieľ zabrániť štátom v únosoch ľudí a zadržiavaniu väzňov bez prístupu k riadnemu súdnemu procesu
– Protokol k dohode proti mučeniu z roku 2002, ktorý povoľuje inšpekciu detenčných zariadení pri podozrení z mučenia a zneužívania väzňov
– Zmluvu o zákaze testovanie nukleárnych zbraní z roku 1996
Okrem odmietania medzinárodných dohôd nie je USA signatárom Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, z ktorého Spojené štáty vystúpili v roku 2002. Vojenská aktivita USA, a teda mnohé porušenia ľudských práv a vojnové zločiny spáchané americkou armádou nespadajú pod jurisdikciu Medzinárodného vojenského tribunálu. To znamená, že americká vojenská činnosť nemôže byť legálne napadnutá súdnou cestou a americká armáda a americká vláda sú prakticky imúnne voči obvineniam z vojnových zločinov a porušovania ľudských a civilných práv.
Zahraničná angažovanosť armády USA
V roku 2022 prevádzkuje USA okolo 750 vojenských základní vo viac ako 80 štátoch a kolóniách. Pre porovnanie, krajina s druhým najväčším počtom vojenských základní, Veľká Británia, ich má vyše 140 a Rusko prevádzkuje okolo 30 základní v 12 prevažne postsovietskych krajinách a Sýrii. V súčasnosti sa počet amerického vojenského personálu v zahraničí pohybuje medzi 150,000 a 200,000 vojakov (v roku 2021 bolo toto číslo 171,477). Historicky je teda moderná povojnová armáda USA najväčšou vojenskou inštitúciou aká kedy existovala, rovnako z hľadiska medzinárodnej angažovanosti, ako aj personálneho a technického vybavenia.
Od konca druhej svetovej vojny, boli Spojené štáty v 30-tich vojnových konfliktoch. Ani jeden z týchto konfliktov nebol obranný, teda ani jeden nebol odpoveďou na vojenský útok na pôde USA. Naopak, väčšina konfliktov bola iniciovaná a vedená USA, v mnohých prípadoch s podporou Spojeného kráľovstva, Francúzska alebo NATO. Od začiatku takzvaného obdobia po 9/11 americkej vojenskej angažovanosti, ktorá začala inváziou do Afganistanu v októbri 2001, iniciovali Spojené štáty 11 vojnových konfliktov na Blízkom Východe a v Afrike. Toto vojenské ťaženie si do 2021 vyžiadalo vyše 929,000 priamych obetí (z toho aspoň 387,000 civilistov) a niekoľko ďalších miliónov úmrtí spôsobených nepriamymi dôsledkami vojny (hladomor, vypuknutia civilizačných a infekčných chorôb spôsobené zničenou infraštruktúrou, znečistením vody a vzduchu v dôsledku vojenskej aktivity…). Okrem ľudských životov má americká vojenská aktivita v tomto storočí na svedomí aj nútené vysťahovanie aspoň 38 miliónov ľudí z konfliktami zasiahnutých regiónov.
Útoky dronmi
Jedným z najvýznamnejších pokrokov vo vojenskej technológii za posledných niekoľko dekád je vývoj a používanie diaľkovo ovládaných dronov (tzv. UAV – unmanned aerial vehicle) na exekúciu cielených vzdušných útokov. Vyše 10 krajín aktívne používa drony vo svojej vojenskej aktivite a niekoľko desiatok ďalších drony buď vlastní alebo je v procese ich nákupu. Z krajín, ktoré aktívne využívajú drony na útočné účely je USA na prvom mieste v intenzite a frekvencii dronových útokov. Armáda USA má vo momentálne vo svojom arzenáli vyše 11,000 dronov a od prvého útoku dronom v novembri 2002 vykonala minimálne ďalších 14,000. Nakoľko nie je možné získať presné dáta týkajúce sa obetí týchto útokov, odborné odhady sa pohybujú medzi 8,800 a 17,000 obetí, z toho 900 – 2100 civilistov a 283 – 454 detí.
Dronové útoky (drone strikes) sú riadené z operačných centier nachádzajúcich sa prevažne v americkom štáte Nevada. V týchto centrách operačný personál diaľkovo pilotuje drony, ktoré lietajú z amerických vzdušných základní v danom regióne. Napríklad pri dronovom útoku v Afganistane je americký vojak v bezpečí základne v USA, pričom riadi dron, ktorý vzlieta z Iraku alebo Pakistanu. Takéto dronové útoky sa delia na dve základné kategórie: personality strike a signature strike. Personality strike je útok na vopred identifikovaný cieľ, t.j. konkrétnu osobu, ktorej identita je známa a útok je vykonaný s cieľom odstrániť túto osobu. Signature strike na druhej strane je útok, pri ktorom je cieľom osoba (skupina osôb), ktorej správanie a aktivita je americkou armádou vyhodnotená ako súčasť teroristickej aktivity. Pri tzv. signature strikes je vysoké riziko civilných obetí, keďže identita cieľa nie je vopred známa. Jeden z notorických prípadov je útok z 12. decembra 2013 v Jemene, keď operátor dronu identifikoval procesiou niekoľkých áut vo vojnovej zóne ako teroristickú mobilizáciu a na základe tejto identifikácie autorizoval útok. Po útoku pri ktorom bolo zabitých 12 mužov a aspoň 15 ďalších utrpelo zranenia, sa ukázalo, že sa nejednalo o teroristickú mobilizáciu, ale o svadobný sprievod. Ešte drastickejší je dronový útok z augusta 2021 v Kábule, keď Pentagon nesprávne identifikoval ako teroristického vodcu muža, ktorý bol pracovníkom mimovládnej organizácie podporujúcej vzdelanie a výživu v Afganistane. Po nesprávnej identifikácii americká armáda autorizovala dronový útok v rezidenčnej časti Kábulu, ktorý zabil 10 civilistov, z ktorých 7 bolo detí.
Spôsob, akým Spojené štáty využívajú dronové útoky porušuje mnoho princípov medzinárodného práva ako napríklad pravidlá na používanie vojnovej sily a sebaobrany (ius ad bellum) ako aj pravidlá týkajúce sa minimalizácie obetí vojnových konfliktov a poskytnutie nevyhnutnej asistencie civilným a nevyžiadaným obetiam vojnového násilia (ius in bello). V tomto prípade je najväčším problémom nemožnosť reciprocity, t.j. obete takýchto útokov nemajú možnosť sa brániť, nakoľko je dron riadený z USA, a mnoho odborníkov na vojenské právo tvrdí, že dronové útoky by mali byť kategorizované ako cielené vraždy a nie vojenské útoky. Okrem porušovania medzinárodného vojenského práva, sú dronové útoky aj v rozpore so základnými ľudskými právami na život a fyzickú integritu, keďže sú úmrtia civilistov pravidelnou súčasťou týchto útokov. Časté používanie tzv. signature strikes je takisto v rozpore s ľudskými právami ako aj s právom na férový súdny proces, keďže cieľom týchto útokov nie je vopred identifikovaný vojenský cieľ, ale osoba, ktorej identita nie je jasná.
Avšak najkrutejším a najočividnejším porušením ľudských práv a vojnového práva pri dronových útokov je tzv. double-tap strike. Pri tomto type útoku je najprv vypálená prvá strela, ktorej úlohou je zneškodniť cieľ. Po prvej strele sa dron stiahne a o niekoľko minút sa vráti naspäť a vypáli druhú strelu na to isté miesto. Cieľom takéhoto typu útoku je zneškodniť nielen cieľ, ale aj ľudí, ktorí sa zhromaždia na mieste útoku a pomáhajú so záchrannými a vyslobodzovacími prácami. Okrem iného je tento typ útoku v rozpore so Ženevským dohovorom, keďže aktívne útočí na pracovníkov záchranných služieb a humanitárnej asistencie.
Porušovanie základných ľudských práv a mučenie vojnových zajatcov
Používanie dronov nie je jedinou oblasťou, kde americká armáda otvorene porušuje základné princípy medzinárodných vojenských dohovorov a ľudské práva. Oveľa väčšou a omnoho zahmlenejšou kategóriou je zneužívanie vojenských väzňov a používanie mučenia ako vypočúvacej metódy. Kým do roku 2001 bolo využívanie mučenia americkou armádou sporadické a viac menej zatajované, po vyhlásení vojny proti teroru sa aplikácia tzv. ‚vylepšených taktík vypočúvania‘ (enforced interrogation tactics) stala regulérnou súčasťou americkej vojenskej politiky.
Americká armáda, v spolupráci s CIA, prevádzkuje množstvo tzv. black sites, t.j. miest, ktoré nie sú oficiálne registrované ako vojenské objekty, ale existujú mimo legálnych štruktúr a sú využívané na zadržiavanie zajatcov bez súdneho procesu. Zajatci v black sites nemajú prístup k žiadnemu právnemu zastúpeniu, ich ľudské práva sú často porušované a tieto black sites sú prevažne používané na nekontrolované mučenie väzňov s cieľom čo najefektívnejšie a najrýchlejšie získať informácie. Existencia týchto miest bola prvýkrát oficiálne priznaná Georgeom W. Bushom, ktorý sa v roku 2006 preriekol pri svojom prejave a následne bola potvrdená medzinárodnou komisiou Červeného kríža v roku 2007. Detailný popis jednej z týchto black sites bol zverejnený v roku 2017 po deklasifikácii tajných CIA dokumentov ohľadom vypočúvacích techník.
Mučenie a neľudský prístup k zajatcom nie je limitovaný len na black sites, ale je súčasťou mnohých oficiálnych amerických vojenských väzení. Dva najznámejšie prípady sú Guantanamo Bay na Kube a Abu Ghraib v Iraku. Abu Ghraib bolo notorické väzenie za čias Saddáma Husseina, ktoré bolo rekvalifikované na americké armádne detenčné centrum po invázii Iraku. Abu Ghraib bolo predmetom jedného z najväčších škandálov modernej americkej armády, keď boli v roku 2004 publikované fotky väzenských dozorcov ponižujúcich a mučiacich irackých zajatcov. Následne publikovaný report Červeného kríža potvrdil systematické mučenie, sexuálne zneužívanie, a ponižovanie tisícok irackých zajatcov americkými vojakmi. Neskôr sa ukázalo, že väčšina zajatcov v Abu Ghraib nemala žiadne preukázateľné spojenie na teroristické organizácie a boli väznení americkou armádou bez legálneho dôvodu a prístupu k riadnemu súdnemu procesu.
Kým Abu Ghraib vyvolal škandál, ktorý donútil americkú vládu k zastaveniu detenčných aktivít v irackom väzení, Guantanamo Bay na Kube funguje aj po mnohých medializovaných prípadoch brutálneho mučenia a väznenia nevinných civilistov. Otvorené v roku 2002 Georgeom W. Bushom ako miesto na zadržiavanie a vypočúvanie potenciálnych teroristov mimo pôdy USA, Guantanamo Bay sa stalo synonymom potláčania ľudských práv americkou armádou. Od spustenia prevádzky bolo v Guantanáme uväznených 780 ľudí, väčšina z nich bez súdneho procesu a prístupu k právnikom či médiám. Okrem teroristických vodcov a členov rôznych militantných organizácii, bolo v Guantanáme uväznených aj mnoho nevinných ľudí. Jedným z najznámejších prípadov je Murat Kurnaz, turecký občan narodený a žijúci celý život v Nemecku. Kurnaz bol zajatý americkou armádou v decembri 2001 počas nešťastne načasovanej návštevy Pakistanu. Kurnaz bol najprv držaný v mimosúdnom zajatí v Afganistane a neskôr bol transportovaný do Guantanáma, kde bol rutinne podrobený rôznym typom mučiacich a vypočúvacích techník. Obvinenie z terorizmu, na základe ktorého bol Kurnaz uväznený bolo preukázané ako falošné amerických vojenským súdom v roku 2002, napriek tomu bol Kurnaz oslobodený až v roku 2006. Kurnazov prípad, ktorý bol medializovaný v jeho vlastných memoároch ako aj vo filme Päť rokov, je iba jedným z mnohých zdokumentovaných porušení základných ľudských práv americkou armádou a Guantanámo Bay je jediným väzením prevádzkovaným ‚demokratickou‘ krajinou, ktoré otvorene a nekontrolovane využíva mučenie ako metódu vypočúvania a trestania väzňov.
Ekologický dopad americkej vojenskej politiky
Americká vojenská politika nie je problematická len z geopolitického a ľudskoprávneho hľadiska. V súčasnej dobe, keď je klimatická situácia čoraz viac alarmujúca, je aktivita americkej armády deštruktívna aj z environmentálneho hľadiska. Výskum publikovaný v roku 2019 dokazuje, že americká armáda ročne vyprodukuje viac oxidu uhličitého ako všetky osobné autá v Spojených štátoch dokopy. Americké ministerstvo obrany (Department of Defence) je inštitúciou s najväčšou spotrebou fosílnych palív na svete a v len roku 2017, napríklad, vypustila americká armáda viac skleníkových plynov ako Portugalsko, Švédsko, alebo Dánsko.
Tento zoznam nie je ani zďaleka kompletný, problémov spojených s americkou armádou a jej aktivitami v zahraničnej ako aj domácej politike USA je nespočetné množstvo. Počínajúc tisíckami zdokumentovaných prípadov porušovania ľudských práv, cez vojenské invázie krajín, ktoré nesúhlasili s americkou ekonomickou politikou, až po spojenecké zmluvy s diktátorskými krajinami Arabského polostrova, zahraničná politika USA je prešpikovaná kontroverziami a nedemokratickými tendenciami. Je veľmi nebezpečné prehliadať zločiny americkej armády len preto, že sa NATO mediálne prezentuje ako ochranca demokracie pred Ruskou hrozbou. Namiesto upadnutia do pasce binárnej analýzy, ktorá nás núti vybrať si medzi dvoma mocnosťami, je úlohou naozajstnej ľavicovej kritiky zastávať pozíciu nekompromisného anti-imperializmu a anti-militarizmu. V tejto situácii to znamená nepodľahnúť tendencii vnímať jednu z týchto mocností ako hrdinu a druhú ako tyrana, ale uvedomiť si že armády obidvoch veľmocí sú opresívnymi inštitúciami využívanými na upevnenie geopolitických a ekonomických cieľov ako Ruska tak aj USA.
Foto: Protestujúci oblečení ako väzni. Zdroj: Wikipedia.
