Stačilo málo a mohli sa stať prvým párom európskej literatúry, prinajmenšom podľa meradla Nobelovej ceny: Jean-Paul Sartre ju však v r. 1964 odmietol a keď na ňu bola v r. 1975 (nie prvý raz) nominovaná Simone de Beauvoir, unikla jej údajne z politických dôvodov. Spletitý osobný aj spoločenský život existencialistického intelektuála a feministickej spisovateľky, ktorých spájala nielen láska, ale aj hlboké ľavicové presvedčenie, mapuje vo svojom biografickom románe Milenci svobody Claudine Monteil. O knihe dnes píše Martin Makara.
Podujať sa na životopisné spracovanie dvoch osobností, ktoré zásadne formovali filozofický a politicko-aktivistický reliéf povojonového 20. storočia je výzva vzbudzujúca rešpekt. Prijala ju francúzska spisovateľka Claudine Monteil, ktorá sa k úlohe cítila povolaná okrem iného aj osobným priateľstvom so sestrami Beauvoirovými a účasťou na feministickom hnutí zapojenom do udalostí roku 1968 a nadväzujúcom naň. Informácie mala takrečeno z prvej ruky: nielen z pamätí, diela a korešpondencie, ktoré po sebe Sartre a Beauvoir zanechali, ale aj z ich osobných rozprávaní. Ani dostatok a kvalita materiálu ale ešte nezaručujú výsledok adekvátny ambicióznosti diela. Dvojitý životopis z pera Claudine Monteil síce určite nie je premrhaním námetu, ale k informačnej hodnote biografie nič nepridáva.
Milenci svobody sú popularizačným čítaním – a nie je to ich nedostatkom. Spôsob rozprávania sa ničím nevymyká základnej konvencii: autorka paralelne sleduje životy oboch protagonistov od narodenia až po smrť, po celý čas zachytávajúc súdobé spoločenské dianie a dejinný kontext. Odkedy sa Sartre a Beauvoir počas univerzitných štúdií stretnú, rozdelia sa v knihe – vzhľadom na jej zámer pochopiteľne – len príležitostne, zvlášť vtedy, keď sa venujú väčšmi svojim paralelným partnerom než sebe navzájom. Prominentný vzťah Sartre a Beauvoir bol známy svojou otvorenosťou a úprimnosťou: ako čitatelia sme svedkami situácií, kedy sa Sartre poberá od jednej milenky priamo k druhej, ako si Beauvoir nájde muža v Spojených štátoch a ako si obaja spisovatelia vzájomne (nezámerne) ubližujú venovaniami svojim zahraničným láskam pod titulmi svojich diel.
Romantika? Azda áno, ale výdatne prerývaná politickými a publicistickými aktivitami dvojice. Ak by sa aj autorka chcela sústrediť výhradne na ich osobný, romantický život, musela by tak urobiť nevyhnutne redukujúco: Sartre a Beauvoir si boli prinajmenšom tak intelektuálnymi (ak nie viac), ako romantickými partnermi. Od prvoplánovosti dielo chráni najmä záväznosť látkovej skutočnosti, z ktorej vychádza. Kde sa autorka snaží fabulovať (našťastie to často nerobí, v podstate len beletrizuje životopisné fakty a spomienky), tam je neraz výsledkom gýč či už v podobe osudovej romantiky („V době mezi písemnou a ústní zkouškou se život těm dvěma proměnil. Potkaly sa dvě duše. A protnuly se.“) alebo dramatických filmových scén s rozbíjaním riadu. Podobné slabé chvíle prózy našťastie nie sú natoľko koncentrované, aby najmä čitateľa neznalého životopisných podrobností dvojice donútili knihu odložiť. Formálna stránka knihy je tak nevýrazná, že síce už beztak zaujímavú životnú fabulu nijak nezhodnocuje, našťastie ale nerobí ani opak. Jednako si uznanie zaslúži zvládnutá metóda práce s citáciami protagonistov, ktoré autorka vhodne zasadzuje do príslušných situácií či kontextov (alebo ich okolo citácií rekonštruuje) a vynachádzavo tak priamou rečou nahrádza relatívny nedostatok dialógov (vzhľadom na žáner beletrizovanej biografie páru).
Rozprávačka (naznačujúca svoju totožnosť s autorkou) do deja v druhej polovici knihy sama vstupuje, ale aj navzdory tomuto osobnému angažmá pôsobí text neutrálne (v tom zmysle, že rozprávačka sama menej hodnotí a viac zachytáva) dokonca aj pri kontroverznejších rozhodnutiach – či už sa to týka Manifestu 343, pod ktorý svoj podpis pridala okrem Beauvoir aj samotná autorka knihy, alibistického postoja Sartra voči Sovietskemu zväzu a jeho satelitom či distribúcie maoistickej tlače slávnou dvojicou, za ktorú boli aj zadržaní. Čitateľ, ktorý pozná dielo jedného, druhého alebo oboch protagonistov si ho môže vďaka knihe usúvsťažniť nielen k všeobecne známemu spoločensko-dejinnému kontextu jeho vzniku, ale aj osobným okolnostiam, za ktorých sa rodilo. Takmer pri každom texte z pera Sartra a Beauvoir sa rozprávanie aspoň vetou-dvoma pristaví a krátko nasvetlí napríklad súboj herečiek o miesto v Sartrových hrách či protichodné alebo zakaždým búrlivé reakcie na nové spisy Beauvoir. Iste by však aj samotného Sartra zamrzelo, že dielo, ktoré považoval za svoje hlavné (a o ktorom si údajne prial, aby bolo tým, ktorým bude zapamätaný) – Kritika dialektického rozumu – nie je v knihe spomenuté ani raz.
Vzhľadom na intelektuálny vývoj dvojice je príznačné, že dianie začína naberať na intenzite a hustote za druhej svetovej vojny, zvlášť po nej. Ešte kým sa Sartre dostal do nemeckého zajatia, nebola preňho ani pre Beauvoir politika nijak zvlášť zaujímavá: „Jediným jejich krédem byla filozofická svoboda založená na apolitickém individualismu. Válka a okupace je ale přiměly postoj změnit.“ Kým za vojny boli ich odbojové akcie skôr symbolické, po jej skončení je už politické angažmá priamejšie. Sartrov pokus vytvoriť politické zoskupenie skončil neúspechom a počiatočný dištanc od komunistov (ktorí získali vo Francúzsku po vojne viac než štvrtinu hlasov!) sa v priebehu nasledujúcich rokov zmenšoval. Vzťah k Sovietskemu zväzu a jeho satelitom bol uňho veľmi problematickým a kolísavým: na jednej strane ZSSR viackrát navštívil, poskytoval rozhovory pre sovietsku či československú televíziu, spolu s družkou Beauvoir sa vybrali aj na Kubu a boli mimoriadne kritickí voči imperialistickej politike Spojených štátov, na druhej strane reflektovali, aké ťažké rany komunistickému hnutiu a jeho vyhliadkam zasadilo odhalenie zločinov stalinizmu či ozbrojené intervencie v Maďarsku a Československu. V roku 1952 Beauvoir v jednom zo svojich listov píše: „V Moderní době [časopis, ktorý so Sartrem viedli, pozn. M. M.] se stále víc přibližujeme komunistům, samozřejmě aniž bychom je měli kdovíjak rádi, ale s přesvědčením, že je potřeba být s nimi proti těm druhým.“ Kto boli tí druhí? Domáca aj zahraničná buržoázia – pripomeňme si, že dekolonizácia bola v tom čase ešte len na polceste (India si síce už nezávislosť vydobyla, ale najväčšia dekolonizačná vlna v Afrike mala ešte len prísť), Alžírsko bolo stále francúzskou kolóniou a v Kórei bola vojna už v plnom prúde.
V tejto súvislosti sa oplatí pristaviť pri situácii, v akej sa v povojnovom období eskalujúceho (zatiaľ potenciálneho) konfliktu medzi Východom a Západom nachádzali nielen Sartre a Beauvoir:
Politika a Moderní doba brzy zcela zatlačili do pozadí ostatní oblasti jejich zájmu. Vztahy s komunsitickou stranou byly složité. Komunismus a svoboda nešly příliš dohromady. Sartre se nicméně pokoušel diktaturu proletariátu a existencialismus uvést v soulad. To znamenalo stavět se proti kapitalismu Spojených států, proti roli Wall Streetu v určování chodu světa. […] Nacházel se tedy v rozporuplné situaci, dost běžné pro francouzské intelektuály: byli v opozici vůči Americe a zároveň si přály, aby je zvala a prostřednictvím akademického světa uznávala.
Pre bližšie oboznámenie sa s bohatými politickými, filozofickými a spisovateľskými aktivitami dvojice je najlepšie siahnuť priamo po ich diele, prípadne si prečítať ich individuálne životopisy poskytujúce komplexnejší obraz o ich osobnostiach; prednosťou biografie zameranej na protagonistov ako na dvojicu je možnosť porovnávať ich prijatie domácou aj zahraničnou verejnosťou: kým Sartre je ako muž prijímaný v Sovietskom zväze, na Kube či v Japonsku s rešpektom a obdivom, Beauvoir zvyčajne ostáva v úzadí, vnímaná je len ako sprievod a v ZSSR ju dokonca uvedú ako Sartrovu manželku (hoci sa nikdy nezosobášili), údajne aby nedráždili sovietsku verejnosť voľnomyšlienkárskym poňatím lásky, aké si Sartre a Beauvoir aj za cenu mnohých trápení osvojili. Pripomeňme, že takto filistersky sa k nim zachovala krajina, kde Alexandra Kollontaj a ďalšie progresívne ženy (Inessa Armand, Nadžda Krupská a iné) bojovali za ženské práva a slobodnú lásku ešte koncom desiatych rokov 20. storočia! (Pre porovnanie: volebné právo vo Francúzsku ženy dostali až po druhej svetovej vojne.)
Beletrizovaný životopis dvoch osobností, ktoré osobne zatĺkli míľnik na cestách existencializmu a západného marxizmu, resp. feminizmu, predstavuje nenáročné čítanie. Neposkytuje veľa podrobností – ani čo sa týka ich diela, ani čo sa týka ich citového prežívania – zato predstavuje akúsi diorámu francúzskeho intelektuálneho prostredia blízkeho Sartrovi a Beauvoir od druhej svetovej vojny po polovicu osemdesiatych rokov minulého storočia. Nejde tu o detaily, ale celistvý obraz, ktorý čitateľské očakávania najlepšie naplní vtedy, ak ku knihe nepristúpime s nádejou na drobnokresbu citovej drámy alebo analýzu ich myšlienkových svetov, ale pojmeme Milencov svobody ako základného sprievodcu spoločným osobným aj verejným životom kontroverzných, provokatívnych a do špiku kosti politicky angažovaných mysliteľov. Ak čitateľa kniha podnieti k prečítaniu si čo i len jedného z diel slávnej dvojice dostupných aj v slovenskom či českom preklade (ich zoznam je zaradený v závere publikácie), naplní tak svoj potenciál.
Claudine Monteil: Milenci svobody. Beauvoirová a Sartre
Preložila Hana Davidová
Praha: METAFORA (GRADA Publishing, a. s.), 2020
Fotografia: J. P. Sartre a Simone de Beauvoir na letisku pri príležitosti návštevy Izraela v r. 1967. Zdroj: Vládna tlačová agentúra Izraela/Wikimedia Commons.
Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!
Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/
Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.
Ďakujeme za Vašu priazeň.
_-_Jean_Paul_Sartre_and_Simone_De_Beauvoir_welcomed_by_Avraham_Shlonsky_and_Leah_Goldberg.jpg){kind=link}