S Ondřejom Císařom sa v prvej časti rozhovoru Lukáš Likavčan rozprával o rôznych typoch občianskych protestov, o ich viac a menej násilných formách a o kultúre protestu. Druhá časť rozhovoru, ktorú čoskoro uverejníme, sa bude venovať vzťahu medzi umením a politikou, vzťahu medzi protestnými hnutiami a politickými stranami a potrebe politického vzdelávania.
Keď sa povie blokáda, prvé, čo mi príde na myseľ, je šumavská blokáda alebo blokáda Tichej a Kôprovej doliny. Keď sa povie odborársky protest, hneď mi napadne protest železničiarov na Slovensku v roku 2001 alebo podobné odborárske protesty v ČR, napríklad pod platformou Stop vládě. Viete mi v našom kontexte uviesť nejakých priekopníkov alebo míľniky protestných aktivít za posledných 25 rokov?
V niektorých sektoroch to je úplne jasné, napríklad v prípade Českomoravskej konfederácie odborových zväzov. V environmentálnom hnutí v ČR samozrejme hrajú dôležitú rolu Greenpeace či Hnutí Duha. Obávam sa však, že systematicky na túto otázku odpovedať neviem.
Nenapadá vám teda ani nejaký názorný precedens, z ktorého môže človek ťažiť, ak by chcel organizovať vlastný protest?
Na základe práce z predchádzajúcich rokov sme s kolegami a kolegyňami rozlíšili určité typy protestov a ich aktérov. Prvým typom je participačný protest. Bývajú sporadickejšie, ale založené na relatívne širokej účasti ľudí. Príkladom takéhoto participačného aktivizmu sú práve verejné akcie odborových organizácii, ktoré nie sú príliš časté, ale keď už k ním príde, sú relatívne masové, ako napríklad demonštrácie proti politikám Nečasovej [pravicovej] vlády v Českej republike. Tento protest mal nesporný vplyv na verejnú mienku a vniesol do diskusie nové témy.
Narážate konkrétne na protest na Václavskom námestí v rámci platformy Stop vláde?
Áno, je to príklad, ktorý nepatrí do hlbokej minulosti, a ktorý si veľa ľudí bude ešte pamätať. Hodnotiť úspešnosť týchto protestov a ponúknuť vám tak nejaký dobrý precedens, je však otázka sama o sebe a ja by som sa rád vyhol tomu, aby som ten či onen protest hodnotil ako vo všeobecnosti úspešný. Také hodnotenie môže vychádzať z rôznych pohľadov – úspešný v tom, že mobilizoval veľa ľudí; úspešný v tom, že niečoho dosiahol; úspešný v tom, že otvoril diskusiu o nejakej téme; úspešný v tom, že vyprovokoval protistranu k reakcii. Tých kritérií je množstvo, takže povedať len tak všeobecne, že nejaký protest bol úspešný, nedáva príliš zmysel. Každopádne, bol to viditeľný, veľký protest, ktorý urobil veľa preto, aby dostal kritiku Nečasovej vlády do verejného priestoru.
Nastavenie politickej kultúry v postkomunistickom priestore nenecháva príliš veľa miesta pre iný spôsob politického vyjadrovania, než skrz pravidelné voľby.
Začali ste vymenovávať typy protestných aktérov a akcií. Ktorý je ten druhý typ?
Druhý typ nie je založený na širokej participácii a sústredí sa na menší okruh ľudí. Ten je oveľa častejší. Označili sme ho ako transakčný aktivizmus, pretože je založený – keď to poviem ľudsky – na kooperácii medzi rôznymi typmi organizácií a platforiem. Príkladmi môžu byť akcie environmentálnych alebo ľudsko-právnych organizácií. Viditeľnou kampaňou, ktorá vyrastala z takejto interorganizačnej spolupráce v Českej republike v 90. rokoch, bola napríklad kampaň proti jadrovej elektrárni Temelín. V mnohých ohľadoch sa líšila od toho, čo robia odbory.
A čo zvyšné typy?
Máme tu takzvané občianske sebaorganizácie, kam dnes patria predovšetkým rôzne typy urbánneho aktivizmu a potom ešte niečo, čo sme nazvali epizodickými masovými mobilizáciami. To sú napríklad kampane „Děkujeme, odejděte“ alebo protesty okolo krízy v Českej televízii – také krátkodobé, masové vzplanutia odporu.
Dá sa takto vnímať napríklad súčasná mobilizácia českej alebo slovenskej verejnosti proti utečencom?
To teraz ešte nemôžeme vedieť presne, pretože sa to stále deje, pred našimi očami. Keď sa bavíme o epizodickej mobilizácii, tak tá väčšinou býva masová. Ale nakoľko masová je skutočne antiimigračná mobilizácia? Keď sa na to pozrieme z hľadiska sociálnych sietí alebo diskusií, ktoré prebiehajú niekde na internete, tak sa nám masovou môže zdať. Ale keď sa potom zorganizuje demonštrácia proti imigrantom niekde na Václavskom námestí, tak väčšinou nemá veľkú účasť. Je to však nepochybne epizóda mobilizácie. Ľudia aktívni v antiimigrantských iniciatívach sa na základe i tejto epizódy budú snažiť založiť nejaké dlhodobo fungujúce štruktúry. Vidíme napríklad, že niektorí z ich lídrov oznamujú, že budú kandidovať vo voľbách.
Dobre, poďme sa trochu porozprávať o vnímaní protestov. Človek ľahko nadobudne dojem, že protest je u nás spravidla spätý s negatívnymi reakciami typu, že protestujúci by radšej mali ísť makať do práce a nesťažovať sa. Protest je chápaný ako nejaké negatívne narušenie každodenného chodu spoločnosti redukovanej na ekonomiku. Máte vysvetlenie pre tento náš zvláštny zvyk?
Tento pohľad je spojený s určitým chápaním demokracie, ktoré tradične od roku ’89 prevláda vo verejnom diskurze. Nastavenie politickej kultúry v postkomunistickom priestore nenecháva príliš veľa miesta pre iný spôsob politického vyjadrovania, než skrz pravidelné voľby. V českom prostredí dlhodobo symbolizoval tento pohľad na demokraciu Václav Klaus, ktorý zdôrazňoval presne to, že občianske angažmá človeka sa vyčerpáva voľbami. Ide vlastne o schumpeterovské chápanie demokracie, ktoré spočíva v súťaži elít, z ktorých raz za štyri roky vyberú občania tých, ktorí krajinu budú riadiť ďalej, no v medziobdobí sa politického života príliš nezúčastňujú, až na to, že ho sledujú ako diváci šport na štadióne. To vedie veľa komentátorov, ktorí prijali toto pojatie demokracie k tomu, že keď sa organizujú odborové protesty, tak píšu komentáre presne toho typu, ktorý ste zmienil – že sa zase niekto chystá narušovať náš pokoj na prácu a snaží sa znepríjemniť život obyčajným ľuďom, ktorí sa len chcú mať sa dobre.
Zodpovedá tomuto negatívnemu vnímaniu protestov aj ich mediálne pokrytie? Keď ste spomenuli ten príklad s protestom na Václavskom námestí, tak to bol vzácny prípad, kedy české médiá prenášali online živý prenos. Zdá sa mi, že väčšinou je protest v súčasnosti prehliadaný, na rozdiel od toho, čo som počul napríklad od veteránov environmentálneho hnutia z 90. rokov. Vtedy išli ich protestné akcie na prvé stránky novín a hovorilo sa o nich ako o celospoločenskej téme.
Ak by ste mal pravdu – čo teraz úplne posúdiť nedokážem – tak to nemusí nutne súvisieť s nejakou ideologickou predpojatosťou. Môže to byť jednoducho spojené s tým, že určité typy konania, ako bola blokáda staveniska elektrárne, boli v prvej polovici 90. rokov v našom prostredí niečím novým. Koniec koncov na príprave tejto konkrétnej stratégie sa podieľali zahraniční aktivisti, takže to bol svojho druhu import určitého spôsobu konania, ktorý tu ľudia nepoznali, a preto to bolo mediálne tak zaujímavé. Keď budete mať prvú blokádu, tak prídu všetky médiá alebo minimálne tie dôležité, pretože je to jednoducho prvýkrát. Keď budete mať dvadsiatu piatu blokádu, tak už to nikoho zaujímať nebude, pretože sme ich mali predtým dvadsaťštyri. To prirodzene kladie väčšie požiadavky na organizátorov, na ich schopnosť prísť s niečím, čo bude mediálne zaujímavé.
Protest sa stal súčasťou vyspelej demokracie, nie indikátorom jej nefunkčnosti. Kultúru protestu možno považovať za indikátor vyspelosti demokracie.
Keď hovoríme o blokádach, tak tie sa niekedy stretávajú s kritikou za ich údajnú násilnosť. Dokážete mi nejakým spôsobom vysvetliť vzťah protestu a násilia? Do akej miery je možné povedať, že nejaká blokáda je alebo nie je násilná?
Blokáda určite nepatrí medzi, povedzme, len symbolické formy protestu. Keď sa na to pozrieme z hľadiska akéhosi typologického spektra, na jednej strane máme najmenej konfrontačnú, symbolickú formu protestu, ktorá môže spočívať v tom, že budete stáť niekde bokom na chodníku s nejakým transparentom alebo usporiadate happening. Tým si beriete časť verejného priestoru, ktorá je voľná, s nikým nesúťažíte, s nikým sa nekonfrontujete, jednoducho sa vyjadrujete paralelne popri tej akcii, ktorá vám prekáža. Blokáda patrí rozhodne medzi tie stratégie občianskej neposlušnosti, pri ktorej sa počíta s tým, že k nejakej konfrontácii príde. Stále je to však pasívna, nenásilná forma rezistencie. Samozrejme, existujú násilné stratégie, napríklad, keď niektoré environmentálne skupiny likvidujú laboratóriá, kde sa robia pokusy na zvieratách. Keď sa bavíme o násilí v rámci mojej výskumnej tradície, tak hovoríme o aktívnom použití násilia, čo sa u blokády nedeje.
Spomenuli ste svoje akademické zázemie, z ktorého vychádzate. Mohli by ste ho v krátkosti popísať?
Ide o výskumnú tradíciu štúdia sociálnych hnutí a politického protestu, ktorá sa v rámci západných sociálnych vied vyvíja od mobilizácie tzv. nových sociálnych hnutí na konci 60. rokov. Tie začínajú študentským hnutím v roku 1968, cez hnutie proti vojne vo Vietname, až po environmentálne, ľudsko-právne alebo feministické hnutia. Táto vlna viedla k systematickému záujmu o politickú mobilizáciu, pretože do 70. rokov sa akademici na západe pozerali na protest podobne, ako množstvo vplyvných opinion lídrov v československom kontexte pozerá na protest ešte dnes, teda ako na niečo, čo do demokratickej spoločnosti nepatrí. Vďaka novým sociálnym hnutiam prišli do politiky nové témy a zároveň sa v politike udomácnili nové stratégie politického vyjadrovania, vrátane tých protestných. Protest sa stal súčasťou vyspelej demokracie, nie indikátorom jej nefunkčnosti.
V mojom okolí sa často stretávam s názorom, že k tomu, aby sme dosiahli istý štandard občianskej participácie, nám chýba, ako posledná ingrediencia, kultúra protestu. Hovorí sa, že tam na Západe alebo na Východe sa protestuje viac, lepšie, inak. Zároveň môžeme v tomto kontexte hovoriť tiež o tom, že existujú taktiky spojené s konkrétnymi regiónmi – napríklad história moderného nenásilného odporu siaha ku Gándhimu, pri veľkých ľudových mobilizáciách sa odkazuje k sociálnym hnutiam 19. storočia. Myslíte si, že niečo ako kultúra alebo kultúry protestu existuje?
Viete, mám istý odpor k slovu „kultúra protestu“. Pravdaže, dá sa o tom hovoriť tak, že napríklad hnutie za práva Afroameričanov prevzalo taktiky, ktoré propagoval napríklad Gándhí, teda že prevzalo istú protestnú kultúru. Môj odpor spočíva v tom, že vyzdvihovanie kultúry protestu nie je na mieste, pretože ide len o jeden aspekt občianskej, demokratickej aktivity. Musia tu byť tiež schopní organizátori, ktorí dokážu ľudí zhromažďovať, musí tu byť dostupný kapitál na zabezpečenie propagácie alebo napríklad takých maličkostí ako zaistenie aparatúry či autobusov pre dopravu demonštrantov. Nemôžeme redukovať občiansku participáciu len na zdieľanie nejakej kultúry.
V poriadku, môžeme to nazývať napríklad demokratickým étosom.
Ale áno, v istom zmysle sa dá hovoriť o tom, že v našom kontexte nie je protest súčasťou repertoáru demokratických praktík. Pozrite sa, nie je to tak dávno, čo sme oslavovali 25 rokov od Novembra ´89. Dojímame sa nad zábermi, ako sme sa vtedy zhromažďovali na Letnej, ako sme chodili štrngať kľúčmi na odchod minulému režimu. Pravdaže, ten režim bol už vtedy v terminálnej fáze. Ale po Novembri sa vnímanie protestov zmenilo, pretože v politickej imaginácii staršej generácie, ktorá pád tohto režimu zažila, je protest rezervovaný k vyjadreniu nesúhlasu s nedemokratickým režimom. Často sa preto zdá, akoby v dnešnej spoločnosti nemal miesto, pretože spoločnosť nechápe, prečo by sa malo protestovať, keď už sme v zásade dosiahli, čo sme chceli. Staršia generácia nerozumie, ako je možné považovať protest za bežnú formu vyjadrenia svojich občianskych postojov. Demokratická kultúra však počíta aj s občanmi, ktorí sa nechcú spoliehať len na voľby, ktorí nedôverujú voleným politikom a chcú sa vyjadrovať priamejším spôsobom – či už sú to demonštrácie alebo používanie internetu pre politické účely, politický konzumerizmus alebo dobrovoľníctvo v rôznych skupinách atď. Kultúru protestu v takomto zmysle možno považovať za indikátor vyspelosti demokracie. Znamená to, že občania nechcú byť len v pasívnej pozícii, nechávať rozhodovať za seba volených reprezentantov, ale chcú byť demokratmi sami za seba.
Takže keď to zhrnieme?
Nepovedal by som, že nám chýba kultúra protestu. Povedal by som, že to, čo nám chýba, je zahrnutie tohto spôsobu konania do nášho chápania demokratickej kultúry.
Ondřej Císař je sociológ, prednáša na FSV UK a pracuje v Sociologickom ústave AV ČR ako šéfredaktor Sociologického časopisu. Výskumne pôsobil na Columbia University v New Yorku, University of California v Irvine a na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Je autorom a spoluautorom štyroch kníh a množstva článkov a kapitol v českých i zahraničných časopisoch a publikáciách. Zaoberá sa premenami domácej a medzinárodnej politiky. V súčasnej dobe pracuje na troch hlavných témach: politickej ekonómii protestu, interakcii straníckej a protestnej politiky a úlohe ľudských práv v demokratickej politike.
Rozhovor upravil Jaroslav Fabok a Tomáš Profant.
Foto: Na snímke sociológ Ondřej Císař. Zdroj: ff.cuni.cz
