Výsledky prvého kola prezidentských volieb na Slovensku možno označiť ako očakávané. Už dlhšiu dobu sa na Slovensku formuje politicko-občiansky prúd, ktorý má záujem o zmenu. Zámer nastoliť zmenu bol zahrnutý v predvolebných kampaniach aj niektorých prezidentských kandidátov.
Dlhodobejšie sa problematickým ukazuje teoreticko-normativistické zadefinovanie tejto zmeny, keďže jednotliví kandidáti operovali s pojmami ako slušnosť, spravodlivosť, boj proti zlu či neprávosti, ktoré pôsobia ako vágne kategórie v politickom diskurze. Ako prostriedky na vytĺkanie politického kapitálu ale evidentne stačia.
Keď sa pozrieme na samotné volebné výsledky, ponúknu sa nám viaceré zásadné štatistické zistenia hodné interpretácie. Zdá sa, že 13 kandidátov bolo jednoducho priveľa. Kandidáti Daňo, Švec, Zábojník, Zuzula a Tauchmannová patrili medzi kandidátov s nízkou schopnosťou „volebného výtlaku“, čo dokumentujú ich volebné zisky od 0,16 do 0,51%. Ale politická neschopnosť sebareflexie adeptov na post hlavy štátu je symptomatická už od roku 1999, kedy sa prezident začal voliť priamo. Je to pochopiteľné, keďže je veľmi náročné vopred priznať pozíciu outsidera a včas odstúpiť z volebnej konfrontácie.
Zaujímavým zistením je fakt, že jediný a fundovaný ľavicový kandidát s jasnou víziou a postojmi Eduard Chmelár získal len 2,74% hlasov. Potvrdzuje to hypotézu, že výsledky prezidentských volieb na Slovensku nie sú diferencované v zmysle pravo-ľavého hodnotového spektra. Voliči nanajvýš neakcentovali tieto hodnoty a preto sa možno domnievať, že diferenciácia v zmysle pravica vs. ľavica bola pre tieto voľby irelevantná.
Aj posledný križiak Milan Krajniak (2,77%) zaiste očakával vyššiu volebnú podporu. Podpredseda NR SR a súčasne predseda strany Most-Híd Béla Bugár v hlasovaní doslova prepadol. Jeho volebný neúspech dokumentuje 3,10% hlasov. Tvrdenie, že takýto nízky počet preferencií dosiahol na úkor najsilnejšej kandidátky Čaputovej, je komické a absurdné. Tento argument pôsobí skôr ako výhovorka. Kontinuálnou nekonzistentnosťou ďalej oplýva aj jeho rozhodnutie podporiť v druhom kole práve Čaputovú. Bugár si tak koleduje o červený koaličný koberec a nielen ten, s veľkou pravdepodobnosťou aj v strane tento výsledok zarezonuje v podobe naklonenej predsedníckej stoličky.
Trojnásobný ašpirant, neúnavný František Mikloško a jeho 5,72% prezentuje čisté katolícke krídlo, akýsi odraz KDH na hladine pokojnej politickej vody. A potom nám tu zostávajú poslední štyria kandidáti, ktorí pokorili desaťpercentnú hranicu. Keby sa Marian Kotleba vzdal svojej kandidatúry, pravdepodobne by tento krok posunul do druhého kola Štefana Harabina. Ale na keby sa v politike nehrá. 10,39% znamená momentálnu politickú silu nielen Kotlebu, ale aj jeho materskej strany, ktorá má stále potenciál rásť. Potvrdil, že sa s ním ako kandidátom musí rátať, pričom strane opätovne urobil svojou kandidatúrou nemalú reklamu. Neofašizmus rastie tam, kde ľavica sociálne zlyháva a tam, kde pragmatizmus s cynizmom nahradili hodnoty. A áno, deje sa to aj v 21. storočí. Politicky autentickejším než Kotleba sa ukázal Štefan Harabin. Harabin nie je herézou. Je (ne)uvedomelou odpoveďou na nedostatok občianskeho, právneho a etického štandardu – odpoveďou radikálnejšou a surovejšou. Nedostatok etiky sa kompenzuje aroganciou a hulvátstvom. Na súčasnú politickú akultúru si slovenský frustrovaný volič už zvykol a do určitej miery sa s jej charakterom stotožnil. Harabin sa so svojím volebným podielom pasoval za víťaza volieb. Až v povolebných mediálnych výstupoch kompletne odhalil svoju tvár. Stále čakal na „naplnenie hracích minút zápasu“ (zverejnenia oficiálnych výsledkov), aby nonšalantne zdôraznil, že nasledujúce prezidentské voľby ako apolitický kandidát a nespochybniteľný garant všeobecného práva na Slovensku vyhrá. S jedlom veru rastie chuť.
Chuť vyhrať voľby mal aj Maroš Šefčovič – nezávislý kandidát s podporou najsilnejšej koaličnej strany. Tento oxymoron sa stal precedensom. Mať evidentnú podporu, ale ostať NEKA. Do veľkej miery to platí aj pre Zuzanu Čaputovú ako podpredsedníčku hnutia Progresívne Slovensko. Šefčovičov podiel 18,66% ani nedosiahol predvolebné preferencie Smeru a jasne hovorí o výraznom poklese kredibility Fica a spol. Funkčne variabilný Šefčovič bude asi musieť viac artikulovať otázky kresťanstva a tradičných hodnôt, ktoré sa vďaka výsledkom ukázali ako kľúčové, hoci s vykonávaním mandátu prezidenta majú len nemnoho spoločné. Hoci, pozmeniť prístup by nemal byť problémom, keďže maximalizácia moci predpokladá aj transformáciu liberála na konzervatívca, získať na svoju stranu voličov Harabina a Kotlebu, sa už zdá ako veľmi tvrdý oriešok.
Obzvlášť pre Kotlebu je Čaputová z politického hľadiska v kontexte nadchádzajúcich parlamentných volieb priechodnejšia než Šefčovič – liberálne hodnoty zďaleka nerežú klerikálne podkutému elektorátu. V súčasnej mocenskej konštelácii je navyše úplne jedno, že Šefčovič predstavuje skúseného, komplexného a erudovaného kandidáta. Jeho problémom je spolupráca so Smerom. Antipatia voči Smeru a de facto vládnej koalícii pripomína poľovačky z rokov 1998 a 1999. Časť občanov sa akoby musela vyhradiť a opätovne si voliť menšie zlo. Je otázne, koľko z tých 40,57% pragmaticky odovzdaných hlasov v prospech Zuzany Čaputovej je autentických. Čaputová predstavuje akúsi vprojektovanú emancipačnú vlnu v slovenskej politike. Otázka znie, kto ju projektuje. Za jej vysoko kultivovaným prejavom, vyrovnanosťou a úprimným občianskym aktivizmom sa tiež ukrýva politická neskúsenosť. Tá môže, ale nemusí prerásť v nekompetentnosť.
Pre Slovensko by bolo nešťastné, ak by sa prezidentský úrad stal kulisou bábkových predstavení. Ako rokmi praxou cepovaná právnička nepatrí k tým, ktorí začínajú čítať Ústavu SR až v prvý deň nástupu do novej práce. Rovnako sa vynára otázka, aké je vlastne jej zahraničnopolitické nazeranie a akú bezpečnostnú politiku uprednostňuje. To vie asi len ona. Možno sa to čoskoro dozvie. Z jej volebného zisku je zrejmé, že jej podpora neklesne, potrebuje len ustáť dvojtýždňový tlak, ktorý bude enormný a má to v suchu. Vyzerá to tak, že pokojný a pokorný hlas pôsobí ako najsilnejšia zbraň na útoky jej neprajníkov. Čaputová, podobne ako Harabin, bojuje proti neprávosti. Každý z dvojice si tú neprávosť ale svojsky zadefinoval a prispôsobil.
Politológ Grigorij Mesežnikov sa pre agentúru SITA vyjadril, že prezidentské voľby po prvom kole potvrdili, že spoločnosť je rozdelená na tri skupiny. K prvej skupine radí tých voličov, ktorí odovzdali hlas Šefčovičovi. Ide približne o 20% ľudí, ktorí podľa neho predstavujú kontinuitu. Za antisystémových voličov považuje tých, ktorí volili Harabina a Kotlebu, čo činí okolo 25%. A potom tu je podľa jeho dikcie tretia skupina občanov, ktorí volajú po zmene v rámci princípov liberálnej demokracie. A tých stelesňujú voliči Čaputovej.
Vychádzajúc z tejto matice a z Mesežnikovho performatívneho rečového prejavu, možno povedať, že vyše 40% ľudí na Slovensku sú liberáli a znamenajú momentálne hodnotovo najsilnejší prúd. Účasť na voľbách bola ale 48,74%. Je korektné zovšeobecňovať a robiť vedecké závery z volebnej vzorky, ktorá bola nižšia než 50% a asociovať výsledky s celkovou spoločnosťou v kontexte hodnotových preferencií? Z polovičnej vzorky sa predsa empiricky nedá nič reprezentatívne a nezavádzajúce s poukázaním na celok vyvodiť. 51,26% oprávnených voličov sa volebného aktu nezúčastnilo.
Čo ukrýva táto mlčiaca väčšina? Vie to niekto? Vieme len, že sú to občania, ktorí za súčasného statusu quo, sú len ťažko motivovaní k voľbe. Na margo tejto skutočnosti možno poznamenať, že plejáda nominantov bola naozaj pestrá. Napriek tomu voľby zaznamenali viac než polovičný absentizmus. Ak by sme chceli byť korektnejší než Mesežnikov, povedali by sme, že len 19,65% zo všetkých oprávnených voličov inklinuje k liberálnej demokracii, ktorú predstavuje víťazka prvého kola. Veru, nevoličov je veľmi zložité charakterizovať. Nemožno ich nijak onálepkovať, pretože tak ako môžu byť medzi nimi takí, ktorí tomu nerozumejú a apriórne nemajú o veci politické záujem, tak môžu existovať aj zatrpknutí, frustrovaní a politickými autoritami podvedení občania, ktorí vychádzajúc zo zákona, majú plné právo ignorovať čokoľvek, čo sa spája s politickým a občianskym hlasovaním. Je to akási terra incognita – zóna, ktorá okrem toho, že je neprebádaná, jasne naznačuje, že s nastavenými parametrami súčasnej zastupiteľskej demokracie nie je niečo v poriadku.
Titulný obrázok: mapa slovenských okresov podľa víťazov 1. kola prezidentských volieb 2019. Svetlomodrá: Z. Čaputová; červná: M. Šefčovič; fialová: Š. Harabin. Zdroj: Vladimír Tóth/Belisarius/Wikimedia.
