Článok Dmitrija Trenina s názvom „Ako sa Rusko musí znovuobjaviť, aby porazilo ‚hybridnú vojnu‘ Západu: samotná existencia Ruska je ohrozená,“ môže byť jedným z najzávažnejších uverejnených v Rusku v poslednom čase – čiastočne pre to, čo hovorí. A čiastočne pre to, kto to hovorí.
Dr. Trenin, riaditeľ Carnegieho Moskovského centra, kým ho ruská vláda v apríli nezatvorila, bol dlhé roky jedným z najdôležitejších pragmatických ruských hlasov na podporu spolupráce so Západom a „westernizácie“ Ruska. Bol jednou z mála ruských osobností, ktoré si zachovali niektoré z Gorbačovových nádejí na „spoločný európsky domov“.
Význam Treninovho článku spočíva v dôkazoch, ktoré podáva o konsolidácii ruských intelektuálnych elít na podporu vojnového úsilia na Ukrajine. V mnohých prípadoch to nie je z túžby dobyť Ukrajinu (mnohé osobnosti, ktoré sa pripojili k tomuto novému konsenzu, boli ostro proti invázii a nenávideli Putina), ale z čoraz silnejšieho pocitu, že Spojené štáty sa snažia využiť vojnu na Ukrajine na to ako ochromiť alebo dokonca zničiť ruský štát, a že je teraz povinnosťou každého vlasteneckého ruského občana podporovať ruskú vládu.
Trenin píše:
„USA a ich spojenci si stanovili oveľa radikálnejšie ciele, než sú relatívne konzervatívne stratégie zadržiavania a odstrašovania používané voči Sovietskemu zväzu. V skutočnosti sa snažia vylúčiť Rusko zo svetovej politiky ako nezávislý faktor a úplne zničiť ruskú ekonomiku. Úspech tejto stratégie by umožnil Západu pod vedením USA konečne vyriešiť „otázku Ruska“ a vytvoriť priaznivé vyhliadky na víťazstvo v konfrontácii s Čínou. Takýto postoj protivníka neznamená priestor na seriózny dialóg, keďže prakticky neexistuje perspektíva kompromisu“
Pokračuje:
„Je to samotné Rusko, ktoré by malo byť v centre zahraničnopolitickej stratégie Moskvy počas tohto obdobia konfrontácie so Západom a zbližovania s nezápadnými štátmi. Krajina bude musieť byť stále viac sama sebou… „Obnovenie“ Ruskej federácie na politicky udržateľnejšej, ekonomicky efektívnejšej, sociálne spravodlivej a morálne zdravej báze sa stáva naliehavou nevyhnutnosťou. Musíme pochopiť, že strategická porážka, ktorú Západ na čele so Spojenými štátmi pripravuje Rusku, neprinesie mier a následné obnovenie vzťahov. Je vysoko pravdepodobné, že dejisko „hybridnej vojny“ sa jednoducho presunie z Ukrajiny ďalej na východ, k hraniciam Ruska a jeho existencia v súčasnej podobe bude sporná…V oblasti zahraničnej politiky najnaliehavejším cieľom je jednoznačne posilniť nezávislosť Ruska ako civilizácie… Na dosiahnutie tohto cieľa v súčasných podmienkach – ktoré sú stále zložitejšie – je potrebná účinná integrovaná stratégia – všeobecná politická, vojenská, ekonomická, technologická, informačná, a pod. Bezprostrednou a najdôležitejšou úlohou tejto stratégie je dosiahnuť strategický úspech na Ukrajine v rámci parametrov, ktoré boli nastavené a vysvetlené verejnosti.“
Istý čas, od pádu Sovietskeho zväzu do polovice 90. rokov 20. storočia, bol postoj väčšiny ruskej inteligencie k Západu slepým obdivovaním a zmena v tomto smere prešla celým radom etáp. Posun sa začal rozhodnutím o rozšírení NATO, ktoré sa v Rusku všeobecne považuje za zradu. Strach z rozšírenia NATO vzrástol s útokom NATO na Srbsko počas vojny v Kosove. Americká invázia do Iraku v roku 2003 sa všeobecne považovala za dôkaz, že Spojené štáty si želali zaviesť pravidlá pre ostatných, ktoré samé nemali v úmysle dodržiavať.
Kľúčovým bodom obratu bola ponuka budúceho členstva v NATO Ukrajine a Gruzínsku v roku 2008, po ktorej nasledoval gruzínsky útok na ruské pozície v Južnom Osetsku a západom sa to nesprávne vysvetľovalo ako ruský útok na Gruzínsko. Západná podpora ukrajinskej revolúcii z roku 2014, všeobecne vnímaná v Rusku ako nacionalistický prevrat proti zvolenému prezidentovi, napokon znemožnila skutočné zblíženie medzi ruskými centristickými intelektuálmi a ich západnými náprotivkami.
Ruské nádeje na určitú formu obmedzeného kompromisu či už s Amerikou alebo Európou však pretrvávali dlhé roky. Súc realisti, členovia ruského establishmentu len ťažko chápali, prečo sa Amerika, ktorá čelila neriešiteľným problémom na Blízkom východe a vzostupu mocnej Číny, sa nesnažila znížiť napätie s oveľa menej nebezpečným Ruskom. Podobne boli zmätení tým, čo vnímali ako zlyhanie Európy, keď nepochopila, že s Ruskom ako priateľom by na svojom vlastnom kontinente nečelila žiadnej vojenskej hrozbe.
Ruské nádeje na spoluprácu s Francúzskom a Nemeckom by mohli ožiť, ak sa tieto vlády budú snažiť o kompromisný mier na Ukrajine – so Spojenými štátmi alebo bez nich. Ak sa to však nepodarí, Treninov článok naznačuje, že nielen Putinov vnútorný kruh, ale veľká časť širšieho ruského establishmentu bude pristupovať k vojne na Ukrajine v duchu pochmúrneho odhodlania, prinajmenšom dovtedy, kým nebude existovať možnosť mierovej dohody, ktorá bude spĺňať základné ruské podmienky.
Odhodlanie moskovského politického analytika je, samozrejme, iná a menej náročná vec ako odhodlanie, ktoré sa vyžaduje od ruského vojaka bojujúceho proti Ukrajine. Napriek tomu je to potenciálne dôležitý protipól k nádejám Západu na skorý kolaps ruskej kolektívnej vôle bojovať alebo na povstanie elít proti Putinovi.
Zdá sa, že v ruských elitách – vrátane mnohých, ktorí boli zhrození samotnou inváziou – rastie presvedčenie, že na Ukrajine sú teraz v stávke životne dôležité záujmy a možno aj prežitie ruského štátu.
Celý článok si môžete prečítať na https://responsiblestatecraft.org/2022/06/06/why-russian-intellectuals-are-hardening-support-for-war-in-ukraine/
