Premenlivosť ekonomickej reality podľa Sulíka a zamestnávateľov

od Ján Košč

V ekonomike sa zvyknú udalosti cyklicky opakovať a niekedy je dobré si ich pripomenúť. Ministerstvo hospodárstva v predchádzajúcich dňoch ohlásilo veľkú investíciu na východe Slovenska.  A zamestnávatelia znova oprášili svoje požiadavky na uvoľnenie dovozu zamestnancov zo zahraničia.

Investičné stimuly a dôvody (ne)príchodu

Deformujú trh a do spoločnosti zasahujú spôsobom, ktorý vytvára nezaslúžené majetkové rozdiely a znižuje tak prosperitu nielen jednotlivcov, ale aj firiem a poškodzuje tým celú spoločnosť

Richard Sulík o investičných stimuloch

Odhliadnime od faktu, že Sulík, ako opozičný politik kritizoval investičné stimuly a skúsme sa pozrieť napríklad na štúdiu výskumníkov s NBS a ETUI, ktorí vo svojich záveroch potvrdzujú, že lákanie priamych zahraničných investícií Slovensku nepomôže dostať našu ekonomiku na vyššiu úroveň a vyslobodiť sa z pasce stredných príjmov.

Čítajte aj: Druhý život Richarda Sulíka / Brigita Schmögnerová – Pravda.sk

Druhým, veľmi zaujímavým tvrdením ministra Sulíka je jeho zdôvodnenie, prečo neprišla v roku 2018 na Slovensko veľká investícia od BMW. „Pre nepripravený priemyselný park sme pred pár rokmi prišli o investíciu automobilky BMW.“ Zaujímavý je fakt, že v roku 2018 bol Sulík jedným z tých politikov, ktorí tvrdili, že BMW na Slovensko neprišlo kvôli vysokým korporátnym daniam, dani z dividend a pre rigidný Zákonník práce. Čo boli samozrejme nezmyselné tvrdenia. So zmenou postavenia politika sa akosi mení aj zdôvodňovanie javov v ekonomike.

Plač a pokrytectvo

Po roku 2018 sa rétoricky vracajú aj zástupcovia zamestnávateľov, nakoľko znova požadujú otvorenie slovenského trhu práce pre zamestnancov z krajín mimo EÚ. Rovnako znova spustili ofenzívu obviňujúcu školstvo z neschopnosti pripraviť im hotových zamestnancov a rovnako ako vtedy žiadajú ďalšie znižovanie daní.

Pri všetkej úcte k ich požiadavkám k zlepšovaniu školstva a potrebe kvalifikovanej pracovnej sily, hoci aj zo zahraničia, pozrime sa, či si vôbec splnili aspoň svoje domáce úlohy.

Kto po roku 1989 postupne rušil spoluprácu so školami, kto presúval firemné učilištia na štát a kto že to prestal spolupracovať s vysokými školami? Neboli to práve zamestnávatelia, ktorí boli presvedčení o tom, že trh im bude neustále generovať dostatok záujemcov o prácu?

Keď pred niekoľkými rokmi prišli na to, že to predsa len takto nefunguje, tak znovuobjavenie „teplej vody“ vo forme duálneho vzdelávania musel z veľkej časti samozrejme zafinancovať štát. Ten istý štát, po ktorom firmy dlhodobo požadujú znižovanie korporátnych a iných daní.

Vysoké dane len pre niektorých

„Kým budeme generálom platiť viac, ako učiteľom, nebude mier vo svete.“

Tomáš Garrigue Masaryk

Stále dookola počúvame, aké máme na Slovensku vysoké dane a pritom len krátky pohľad napríklad do štatistík Eurostatu/OECD, alebo rebríčka ďaňovej konkurencieschopnosti stačí na skonštatovanie, že sme jednou z najmenej zdaňovaných ekonomík v OECD. Problém samozrejme máme v daňovom mixe, no ten nikto reálne riešiť nechce. V konečnom dôsledku sú daňami a odvodmi najviac zaťažení zamestnanci, zvlášť tí nízkopríjmoví a spotrebitelia.

Firmy na Slovensku si dlhodobo zabezpečovali svoju konkurencieschopnosť cez politiku nízkych miezd a daňovou optimalizáciou. Namiesto toho, aby firmy investovali do výskumu a vývoja, optimalizovali náklady, na ktoré mali dosah a najlepší dosah je samozrejme na mzdové náklady. Vďaka tomuto prístupu sme sa prepracovali do pasce stredných príjmov.

Jedným z ďalších zásadných problémov, prečo sa na Slovensku tak málo investuje do výskumu a vývoja je vysoký podiel zahraničných investorov, ktorý svoj zisk, namiesto reinvestícií, odlievajú materským korporáciam, alebo do daňových rajov.

Mimochodom, ak by tu niekto s nostalgiou spomínal na reformy Dzurindových vlád. Podľa aktuálnej štúdie, od roku 2000 rastú zárobky v parite kúpnej sily na Slovensku konzistentne najpomalšie.

Dnes sme sa však dostali do stavu, keď na „vine“ sú zamestnanci a absolventi, ktorí chcú štandardné európske pracovné podmienky. A zvlášť v situácii, keď slovenská priemerná mzda je čo sa týka kúpyschopnosti najslabšou v celej EÚ.

Ako z toho von?

Žiadne zázračné lieky na súčasný stav samozrejme neexistujú. Prvý česko-slovenský prezident Tomáš Garrique  Masarik kedysi povedal: „kým budeme generálom platiť viac, ako učiteľom, nebude mier vo svete“. Hoci sa jeho citát vzťahoval na vojnu, platí aj v mierových časoch. Kým si namiesto Bullshit Jobov nezačneme vážiť užitočnú prácu spravodlivou a etickou mzdou, bez ohľadu na to,  či ide o učiteľov, smetiarov, zdravotníkov, upratovačov, alebo vedcov, tak dovtedy nám nepomôže ani úplne otvorenie trhu práce pre cudzincov. Kým nepochopíme, že tie stotisíce slovenských občanov, ktoré pracujú za hranicami tam neodišli hľadať skúsenosti, ale lepší život, tak ten lepší život doma nevybudujeme. A kým firmy podnikajúce na Slovensku nepochopia, že musia platiť spravodlivé dane a podielať sa na stave spoločnosti, tak dovtedy sa tu nič nezmení.

Sme pripravení robiť zmeny v roku 2022? Sulík a zamestnávatelia asi nie…

Text vyšiel v skrátenej podobe v denníku SME.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články