Tento článok bol napísaný pre český dvojtýždenník A2 pred dvoma týždňami. Je zrejmé, že autor zle odhadol motivácie Roberta Mistríka, za čo sa mu ospravedlňuje.
Prebiehajúca prezidentská kampaň odkrýva niekoľko zaujímavých skutočností o slovenskej politike a spoločnosti. V prvom rade vidíme jasné potvrdenie trendu boja centra proti kraju politického spektra.
Jednou z hlavných tém volieb je, kto odstúpi v koho prospech, aby sa správal zodpovedne voči hrozbe „alternatívy“. Vzhľadom na rozdrobenosť kraja spektra však ide zjavne o nástroj, ako sa zbaviť strmo stúpajúcej protivníčky nepresvedčivým argumentom o tom, že podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič predstavuje zásadné nebezpečenstvo.
Až rapídny nárast preferencií viedol Zuzanu Čaputovú z centristického Progresívneho Slovensko k tomu, aby odmietla odstúpiť v prospech Roberta Mistríka. Ten kandiduje za neoliberálnu SaS s podporou malej stredopravej Spolu a ako najsilnejšieho ho podporuje konzervatívne „hnutie“ jednotlivcov Obyčajní ľudia a nezávisle osobnosti (OľaNO). Liberálne médiá však naďalej hrajú hru na ekvivalenciu medzi nenávideným Robertom Ficom a komisárom Šefčovičom (kandiduje s podporou Ficovho Smeru-SD), ktorú vnucujú všetkým „zodpovedným“ kandidátom.
Zabúdajú pritom na skúsenosť, ktorú slovenská politika má s bývalým prezidentom Kováčom. Ten sa emancipoval od Mečiara a stal sa jedným zo symbolov odporu voči nemu v čase najtvrdšieho mečiarizu. Takisto treba pripomenúť, že Šefčovič odmietol Ficov príbeh o Sorosom podporovaných protestoch po vražde novinára Jána Kuciaka.
Nuda proti emócii
Kým Robert Mistrík zodpovedá svojou nudnosťou, nepresvedčivosťou a snahou neuraziť tradičnejšieho voliča Jiřímu Drahošovi, Čaputová je v debatách presvedčivá a, nebojí sa otvorene priznať ku kontroverzným liberálnym postojom. Aj na tomto súboji tak vidno dlhodobo prítomnú konzervatívno-liberálnu os slovenskej politiky. Tretíkrát kandidujúci kresťanský kandidát Mikloško sa spolu s predsedom OľaNO snažia hrať na túto strunu a odobrať Čaputovej konzervatívnych voličov. Zdá sa, že Čaputová Mistríka čoskoro v preferenciách preskočí a bude v druhom kole atakovať prezidentskú stoličku. V súboji so Šefčovičom by podľa posledného prieskumu získala 48 %, Mistrík 50,8 %.
Narozdiel od ostatných centristických kandidátov, Čaputovej kandidatúra nepostráda kľúčový prvok politického boja – emóciu. Vďaka nej a silnému príbehu líderky boja občianskej spoločnosti proti zlovoľnej samospráve a odpadovej skládke, sa môže napokon dostať do druhého kola.
S emóciou však vie najlepšie narábať Štefan Harabin, bývalý predseda Najvyššieho súdu. V prieskumoch je tretí (za Šefčovičom a Mistríkom) a najsilnejšie reprezentuje alternatívny kraj politického spektra. V diskusii s ním vyzerajú centristickí oponenti ako suchopárni byrokrati verklíkujúci formulky prevzaté z liberálnych médií. Minulý týždeň sa však aj on dostal do defenzívy, keď po období prímeria naňho ostro zaútočil neonacista Marián Kotleba. Ten sa drží v rozmedzí 6-9 % a ukazuje silu svojho hnutia.
Zúfalá ľavica
Práve voči Harabinovi a Kotlebovi sa najviac vymedzujú centristické médiá. Kým v Česku je Alarm schopný do menšej miery oprávnene tvrdiť, že tvorí mainstream, o slovenských radikálne ľavicových médiách sa niečo podobné nedá povedať a diskusia medzi akýmkoľvek krajom a stredom jednoducho neprebieha.
Krajne ľavicový kandidát Eduard Chmelár je potom neprávom priraďovaný ku krajne pravicovým kandidátom. Akokoľvek ide o zúfalo kontroverznú osobu spojenú s plagiátorstvom a občas empiricky nekorektnými vyjadreniami, má jasný postoj k LGBT+ alebo utečencom. Zaujímavosťou je, že posledné prieskumy mu dávajú až medzi tromi a piatimi percentami naznačujúc šance, aké by mala krajná ľavica schopná sa zjednotiť pod charizmatickým lídrom alebo líderkou. Akurát, slovami nemenovaného politológa, na Slovensku nemôže vzniknúť úspešná ľavicová strana s Eduardom Chmelárom ani bez neho. Prezývaný tiež Ego, Chmelár dosiaľ nebol schopný dať dohromady životaschopnejšie hnutie napriek charizme oslovujúcej ľudí frustrovaných súčasným režimom.
Centrizmus do druhého kola
A tak nám prezidentské voľby ukazujú, aké je Slovensko. Alternatívna scéna (Harabin, Kotleba) má 20%, k nim by sa dal s prižmúreným okom priradiť Milan Krajniak – číslo dva v strane s podsvetím spájaného Borisa Kollára Sme Rodina. Má okolo 7% a mieša ľavicový populizmus s konzervatívnym. Naopak Šefčovič s 20 % ukazuje starú tvár proeurópskeho Smeru hľadajúceho Blairovu Tretiu cestu. Mistrík (16 %) síce vychádza z neoliberálnej SaS, ale v otázke európskej orientácie ide proti jej predsedovi Richardovi Sulíkovi, ktorý týmto pripomína českého exprezidenta Klausa. Tu je dobre vidieť nedostatočnosť diskusie o Euróskej únii, ktorá sa často zvrháva na otázku prozápadnosti a úplne ignoruje konkrétne témy obsahu nezriedka silne problematických európskych politík.
Ostáva tak Zuzana Čaputová (14,5%) z Progresívneho Slovenska. Tá však nepredstavuje pre radikálnu ľavicu zmysluplnú alternatívu. Reprezentuje niečo medzi Hanou Marvanovou a Ondřejom Liškom, pričom jej strana je v tej istej liberálnej európskej rodine ALDE ako ANO.
Ak niečo charakterizuje slovenské prezidentské voľby, je to skutočnosť, že napriek snahe o hľadanie rozdielov medzi kandidátmi, budeme v druhom kole zrejme svedkami amerického scenára voľby medzi dvoma stranami jednej prokapitalistickej, proeurópskej, centristickej mince.
Upravená verzia textu vyšla v časopise A2.
