Na nedávnej ideovej konferencii v Bratislave predstavilo hnutie Progresívne Slovensko pracovnú verziu (0.9) dokumentu Vízia jednej krajiny. Obsahuje predstavy tohto hnutia o vhodnej verejnej politike na Slovensku. Pre stranu v strede politického spektra nie je nijak neobvyklé, že kapitoly o klimatickej zmene a udržateľnej krajine sú na posledných miestach. Akoby nám Progresívne Slovensko hovorilo, že životné prostredie je spomedzi všetkých tém, ktorým sa vo svojej vízii venuje, najmenej dôležité.
Hoci sa udržateľnosť nezdá byť prioritou, jej étos má ísť naprieč všetkými verejnými politikami (s. 128). Súčasťou vízie je „ekonomika, ktorá nie je závislá na lineárnom využívaní zdrojov a za každú cenu na dosahovanom raste“ (s. 128). Progresívci zrejme plánujú zaviesť cirkulárnu ekonomiku, ktorá neplytvá (s. 132). Zmyslom ekonomickej aktivity nemá byť nominálny rast HDP (s. 8) a nebude ním ani kumulatívny rast, ale spoločné dobro a udržateľný rozvoj (s. 17).
Proti týmto kritickým pohľadom na hospodársky rast, poukazujúcim na odklon od jeho jednoznačne pozitívneho vnímania, stojí tradičný postoj stredového politického subjektu k tomu, ako má fungovať ekonomika. Hneď v prvom odseku je rast vnímaný pozitívne ako jeden z najrýchlejších v Európe a problémom je, že nedokáže vytvoriť ekonomické príležitosti pre ľudí (s. 3). Štvrtá priemyselná revolúcia má priniesť rast tam, kde predtým nebol možný (s. 17, 24). Súčasný európsky hospodársky rast je dokonca označený za „zdravý“ a nedostatok kvalifikovaných síl na Slovensku je jeho prekážkou (s. 26).
Udržateľnosť rastu je utópia…
Zdá sa teda, že Progresívne Slovensko usiluje o hospodársky rast. Má byť prostriedkom pre kvalitu života, dôstojnosti a blahobytu slovenských občanov (s.80). Prečo je tento prostriedok problematický? Vychádza z utopickej predstavy, že udržateľnosť sa dá dosiahnuť posunom k zelenému kapitalizmu. K zmieňovanej cirkulárnej ekonomike má dôjsť prostredníctvom podpory domácich inovatívnych firiem (s. 132). Základom tejto technooptimistickej predstavy sú inovácie v hospodárstve. Ide o reformistický prístup ekologickej modernizácie, ktorý počíta s ekologickou reguláciou zo strany štátu.
Predstava zeleného kapitalizmu je však vnútorne protirečivá. Problémom pritom nie je len reálna skúsenosť s fungovaním neskorého kapitalizmu. Veď od konferencie OSN v brazílskom Riu, na ktorej sa vlády prihlásili k princípu udržateľnosti, už ubehlo 25 rokov a od prelomovej publikácie Limitov rastu Rímskeho klubu už takmer polstoročie. (Bohatým) ľuďom v kapitalistickom systéme sa jednoducho nedarí ekonomicky fungovať udržateľným spôsobom, napriek tomu, že vedia o ekologických problémoch a napriek tomu, že sa snažia o nápravu.
ale kapitalizmus potrebuje rast
Doterajšie regulácie a reformy boli zjavne nedostatočné a to v situácii údajne nevídaného technologického pokroku. Základný problém udržateľnosti v kapitalizme je však hlbší. Nachádza sa priamo v srdci tohto systému. Je ním hospodársky rast. Ekonomika musí v kapitalizme neustále rásť, inak tento systém začína kolabovať. Aj preto je len ťažko predstaviteľné, že by centristická strana išla vo svojej vízii proti rastu, pretože by tým pádom bola aj proti kapitalizmu.
Akokoľvek môže znieť pojem cirkulárna ekonomika príťažlivo, je len ďalšou variáciou na dnes už mierne zatuchnutý termín udržateľný rozvoj. Veď aká iná ekonomika môže byť udržateľná, než cirkulárna? Problémom je, že rast hospodárstva, ktorý je nevyhnutný pre chod kapitalizmu je nezlučiteľný s cirkulárnym charakterom ekonomiky, pretože aj v prípade hypotetickej situácie dokonalého obehu a plne efektívneho využívania zdrojov, by kapitalizmus potreboval nové zdroje, aby hospodárstvo mohlo rásť. A na planéte s obmedzeným množstvom zdrojov sa nové zdroje dajú získať len ich prečerpávaním, čo napokon vedie ku kolapsu.
Priemysel nedokáže byť zelený
Okrem protirečivej logiky fungovania kapitalizmu, ktorá si v situácii obmedzených zdrojov vyžaduje neustály rast, tu je problém na úrovni spôsobu, akým na trhu operujú firmy. Nútené konkurenciou znižovať náklady a usilovať o rast vlastnej produkcie, neváhajú zaťažovať životné prostredie, aby ušetrili. Existuje samozrejme hypotetická možnosť prísnej štátnej regulácie brániacej firmám presúvať výrobné náklady na prírodu. Protiargument je empirický. Správa konzultačnej organizácie Trucost (Pravdivé náklady) pre Program životného prostredia OSN tvrdí, že ani jeden z 20 ekonomických sektorov najviac znečisťujúcich životné prostredie by nebol ziskový, ak by mal do svojich nákladov zahrnúť znečistenie životného prostredia, ktoré spôsobuje. Globálny priemyselný systém jednoducho nedokáže byť zelený.
Niekto možno bude namietať, že sa predsa podarilo zastaviť nárast emisií oxidu uhličitého. Hoci zmysluplnosť takýchto tvrdení je sporná, podstatné je, že pre zaistenie nárastu teploty pod jeden a pol stupňa by sme potrebovali zásadné zníženie vypúšťaných emisií a nie iba zastavenie ich rastu. A to je bez hospodárskeho poklesu nemožné. Slovami správy Komisie pre udržateľný rozvoj britskej vlády, prosperita bez rastu nie je utópia, ale ekologická nutnosť. Vízia Progresívneho Slovenska ide proti tejto nutnosti.
Foto: ilustračné, Zdroj: flickr, Autor: Puru Shadows Galore.
Upravená verzia článku vyšla v denníku SME.
