Text Benjamina Fogela bol pôvodne uverejnený na stránkach magazínu Jacobin, do slovenčiny preložil Martin Makara.
Boj proti korupcii sa stal kľúčovou témou súčasnej politiky. Každý – od Svetovej banky po Donalda Trumpa – trvá na nutnosti „veľkého upratovania“ vrátane zatočenia so skorumpovanými predstaviteľmi štátu. Ako sme mohli pozorovať pri nenásilnom, zato spikleneckom štátnom prevrate v Brazílii, kde bola odvolaná prezidentka Dilma Rouseffová, či pri vražednej kampani proti domenlým kriminálnikom pod vedením filipínskeho siláka Rodriga Duterteho, boj proti korupcii môže nabrať výrazne reakčné odtiene.
Ľavica sa vždy usilovala ponúknuť premyslené riešenie na problém korupcie, najmä vtedy, keď hlaveň protikorupčnej politiky mierila na progresívne vlády. Dnes často odsúva problém korupcie ako jeden zo symptómov kapitalizmu, na ktorý sa netreba špeciálne sústrediť; obvinenia zo skorumpovanosti vníma ako podlú pravicovú kampaň; napokon, čo je ešte horšie, oportunisticky sa pripája k pravicovej protikorupčnej rétorike.
Ak to ľavica s uchopením a transformáciou štátnej moci myslí vážne, korupciu musí chápať dôslednejšie než len moralisticky. Neexistuje racionálny dôvod, prečo by niekto korupciu obhajoval. Avšak len primeraným pochopeným príčin choroby a jej trvajúceho pôsobenia ju môžeme liečiť ako politický problém.
Čo je korupcia?
Korupcii sa darí v kultúre beztrestnosti a nízkeho stupňa spoločenského rozvoja. V modernej ére sú pozostatky predkapitalistických oligarchií podporujúce personalizáciu moci hlavným zdrojom korupcie vo vzťahoch medzi štátom a kapitálom. Táto tendencia je ešte silnejšia, ak verejnosť nie je dostatočne silná, aby vyvíjala tlak na dôveryhodnosť elít. Práve to je dôvodom, prečo korupcia nie je nevyhnutným osudom chudobných alebo hriešnych národov, ale produktom špecifických historických tlakov a triednych bojov.
Dokonca aj pojem korupcie sa časom menil. Táto kategória bola centrom politického myslenia aj praxe už stáročia. Zaujímala ústredné miesto v dielach od Machiavelliho Rozpravách o prvých desiatich knihách Tita Livia po Hirschmanove Vášne a záujmy. Klasická politická teória vníma korupciu ako predurčený proces, ktorý spôsobuje úpadok inštitúcií, dokým nedôjde k intervencii za účelom ich obnovy. V republikánskej filozofickej tradícii korupcia oslabovala mravné zdravie spoločnosti ako celku; boj proti korupcii preto vyžadoval návrat k „občianskym cnostiam“ prostredníctvom spoločného politického projektu.
Korupcia podnecuje cyklus rozplývajúcich sa očakávaní, narastajúcej apatie a politickej demoralizácie.
Dnes sa v protikorupčnej politike presadzovanej medzinárodnými inštitúciami chápe korupcia inak. Svetová banka ju napríklad vymedzuje ako „správanie, ktoré nie je v súlade s pravidlami verejnej služby týkajúcimi sa napĺňania osobných záujmov, ako je napr. nadobúdanie bohatstva, moci alebo spoločenského statusu.“ Táto definícia prekvapivo prehliada aktérov mimo štátnej správy, ktorí sú zvyčajne do korupcie zapojení – nespadá sem napr. korumpujúci podnikateľ pokúšajúci sa ovplyvniť zákonodarcu úplatkom, nakoľko je vnímaný ako pasívny účastník. Tento posun v definíciách korupcie odráža širší posun od vnímania politiky ako sféry vášní a občianskych cností k jej vnímaniu ako prostredia konkurujúcich si záujmov.
Je pravda, že korupcia je viac než len súbor nezákonných výmen. Je skôr politickou stratégiou istých záujmových subjektov, ktoré je využívajú na ovládnutie alebo ovplyvnenie štátnych inštitúcií alebo štátu ako takého. V samotnej podstate je korupcia privatizáciou verejného života.
Nedávnym príkladom je indický podnikateľský klan Gupta, ktorý ovládol Juhoafrickú republiku. S pomocou exprezidenta Jacoba Zumu, ktorého si kúpili, bol klan schopný rozhodovať o pozíciách vo vláde, stratégiách verejných obstarávaní a rozpočtoch. To všetko samozrejme za účelom presmerovania verejných zdrojov do svojich privátnych rozpočtov.
Súkromníci v skutočnosti nie sú len obeťami korupcie – aktívne sa na nej aj podieľajú. Paleta je pestrá: od podnikateľov podplácajúcich politikov, aby presadzovali deregulácie, po relatívne legálne aktivity ako je roztváranie dverí medzi súkromnou sférou a politikou. Súkromníci môžu časom skorumpovať verejné inštitúcie natoľko, že nepísané pravidlá a praktiky podnecujú štátnych zamestnancov, aby sa do korupcie priamo zapájali alebo nad ňou prinajmenšom zatvárali oči. Akonáhle sa to stane „zvykom“, inštitúcia je skorumpovaná.
Zároveň však niektoré praktiky, ktoré sú ich oponentmi nálepkované ako „korupcia“, môžu občas plniť redistributívnu úlohu – napr. keď sa výmenou za voličské hlasy rozvíja infraštruktúra či štát investuje do verejného bývania. Zhrnúť to možno brazílskym vyjadrením „rouba mas faz“ (kradne, ale aspoň niečo robí). Ak si treba vybrať medzi neoliberálnym politkom, ktorý možno nie je skorumpovaný, ale rozmontuje sociálny štát, a skorumpovaným demagógom, ktorý zaistí, že jeho elektorát neobíde naprázdno, môžeme naozaj prehlásiť, že ten prvý je lepší?
Korupcia a rozvoj
Tancujeme na tenkom ľade. Systémová korupcia spôsobuje viac než len úpadok inštitúcií štátu. Korupcia podnecuje cyklus rozplývajúcich sa očakávaní, narastajúcej apatie a politickej demoralizácie. Ak voliči vnímajú politickú stranu alebo hnutie ako „skorumpované“ a teda neschopné priniesť zmysluplnú zmenu, tento cynizmus často spôsobí, že sa obrátia k svojim súkromným záujmom, alebo prinajlepšom vnímajú politiku výhradne v transakčných pojmoch. Ak je politická zmena nemožná, čo okrem starosti o rodinu a osobné pohodlie ostáva?
Takýto cynizmus je toxický. Systémová korupcia v každom prípade spôsobuje, že ospravedlniť si korupčné správanie nie je náročné: robia to predsa všetci. Úplatky sa stávajú „darmi“ a „poďakovaniami“ a podvodné výmeny sú prejavmi „priateľstva“ či dokonca „solidarity“ – určite nie sebeckým záujmom.
Tento škodlivý systém považuje Svetová banka za najväčšiu prekážku globálneho rozvoja. Výsledkom je, že protikorupčná politika sa stala štandardným prvkom rozvojových projektov po studenej vojne, inštitucionalizovala sa ako pilier neoliberálneho svetového poriadku. Korupcia však nebola vždy vnímaná ako brzda rozvoja. V skutočnosti sa zmena paradigmy vnímania korupcie z domáceho problému na medzinárodnú záležitosť udiala až po konci studenej vojny.
Počas výslnia teórie modernizácie v 50. a 60. rokoch kľúčoví teoretici rozvoja, ako napr. Samuel Huntington, argumentovali, že korupcia rozvoju napomáha, nakoľko preráža strnulú byrokraciu a umožňuje trhom fungovať hladšie, čím uľahčuje podnikanie nadnárodným korporáciám. Korupcia nestála mimo modernizácie – bola vnímaná ako jej nevyhnutný efekt.
Akonáhle sa tretí svet dostal v 80 a 90. rokoch do dlhovej krízy, z veľkej časti dôsledkom dotlačenia k neoliberálnym politikám nanútených Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom podmieňujúcich pôžičky, západ siahol po „korupcii“, aby sa vyvinil z mizérie, chudoby a utrpenia, ktoré rozosial po svete. Z tejto perspektívy nie je modernizačný krach vykorisťovaných národov spôsobený zlyhaním technokratických expertov implementujúcich štrukturálne reformy, ale endemickou korupciou rozvojových krajín, ktoré sú príliš zaostalé na to, aby sa priblížili medzinárodným štandardom.
Skutočné alebo domnelé zrútenie socializmu východného bloku a sociálnej demokracie sa taktiež vysvetľovalo v terminológii korupcie. V 90. rokoch boli liberálni ideológovia zajedno, že socializmus sa ukázal ako neživotaschopný a že všetky kolektivistické projekty sú odsúdené na zánik, nakoľko osobná nenásytnosť a racionálne úsilie o presadzovanie vlastných záujmov tieto systémy nevyhnutne skorumpujú. Jedine voľný trh dokáže dostať tieto pohnútky pod kontrolu a dokonca ich zúročiť k úžitku.
Po kolapse Sovietskeho zväzu sa korupcia ukázala ako zásadná prekážka rozvoja aj v treťom svete. Do r. 1993 sa boj proti korupcii stal kľúčovým komponentom politík rozvojovej pomoci Svetovej banky, MMF a OSN. Protikorupčná politika sa zamerala na transparentnosť, čo znamená prijatie štandardov, ktoré vyhovujú záujmom medzinárodného kapitálu. Nadnárodné korporácie a tlak finančného kapitálu na voľný presun peňazí a investícií sa stali väzivom dohľadu nad korupciou. V skutočnosti to neznamená nič viac než posilňovanie autonómie lokálnych byrokracií od miestnej populácie tým, že sa medzi nimi stavia hrádza, aby ochránila byrokratov od „korupčného“ vplyvu verejnej politiky. Mali sa ubrániť korupcii zdola, aby sa stali závislejšími na medzinárodných inštitúciách a boli pod ich pohodlnejšou kontrolou.
Technokrati a populisti
Politici zaštiťujúci sa bojom proti korupcii môžu byť viac-menej zatriedení do dvoch veľkých skupín – technokrati a populisti. Prví sú produktom medzinárodného ekonomického a politického poriadku promovaného multilaterálnymi inštitúciami ako je Svetová banka a MMF či veľkorozpočtovými mimovládnymi organizáciami ako je napr. Transparency International. Protikorupčný populizmus je politickým formátom založeným na upínaním sa k spáse národa dištancom od pliagy korupcie prostredníctvom mesiáša, ktorý stojí mimo systému a ktorý „vyčistí politický chliev“.
Politika technokratickej antikorupcie mieri k presunu moci od elektorátu k zodpovedným elitám. Stanovili sa medzinárodné štandardy toho, čo sa chápe ako korupcia, často v súlade s úsilím o otváranie rozvojových krajín medzinárodnému kapitálu. Štátne intervencie do ekonomiky, redistributívne reformy a sociálne zabezpečenie sú vykresľované ako alebo zraniteľné korupčnými výbojmi, alebo ako korupcia sama o sebe (takto to vnímajú najmä libertariáni, ktorí akékoľvek dane považujú za krádež). Pomyslime na rituálne odsudzujúce vyjadrenia smerom k prebujnenej štátnej byrokracii a štátnemu aparátu.
Populistická antikorupcia sa objavuje ako odpoveď na tie politické systémy, ktoré sú všeobecne vnímané ako uviaznuté v bahne korupcie, ktorá pohlcuje každého politika a politickú stranu bez ohľadu na ideológiu. Charizmatický outsider nedotknuvší bahnom establišmentu sa javí ako prísľub veľkého upratovania, ktoré vymetie skorumpované elity vládnuce krajine. Je to on – samozrejme, len on – kto ponúka mesianistickú víziu spásy.
Západ siaha po „korupcii“, aby sa vyvinil z mizérie, chudoby a utrpenia, ktoré rozosial po svete.
Antikorupcia zohráva kľúčovú úlohu v celej antipolitike: sentimente, že politika už nie je nástrojom na zmysluplnú zmenu. Akýkoľvek pokus vyvolať zmenu prostredníctvom politiky sa musí nevyhnutne stať obeťou korupcie, celý systém je skorumpovaný a jedine ktosi zvonku systému je schopný priniesť zmysluplnú zmenu. Jedine strana, líder či hnutie zvonku systému – teda zvonku „politiky“ – dokážu byť strojcami zmeny – napríklad ľudia z armády alebo úspešní podnikatelia. Všeobecné odmietanie politiky či systému nevytvára priestor pre uchopenie moci revolučnými socialistami v boľševickom štýle; namiesto toho vedie k nárastu popularity charizmatických a autoritatívnych politických outsiderov, ktorí sľubujú konečné zúčtovanie s politikou – ako je napr. Rodrigo Duterte na Filipínach alebo krajne pravicový Jair Bolsonaro v Brazílii.
Populistická antikorupcia nemusí nevyhnutne tendovať ku konzervativizmu, ale zväčša je na strane reakčných síl. To platí obzvlášť v súčasnom kontexte straty dôvery v stredoľavé a sociálnodemokratické strany. Pravicový antikorupčný populizmus reprezentovaný Národným frontom vo Francúzsku či Ligou v Taliansku zaplnil vákuum po kolapse stredovej ľavice.
Antikorupčný populizmus je druhom moralizmu maskovaného v závoji antipolitiky; riešenie je prosté: zbavme sa gaunerov. Korupcia sa individualizuje a personifikuje akonáhle sa vzdialená elita či stredoľavý politik stane symbolom všetkého, čo je korupčné a nesprávne. Funguje to tým lepšie, čím hodnovernejšie toto obvinenie pôsobí (ako v príp. Hilary Clinton), ale tomuto naratívu sa darí aj v podmienkach triednej nenávisti, sexizmu, rasizmu a sentimentu proti chudobe v prípade Dilmy Rouseffovej v Brazílii. Boj proti korupcii zosobňuje politiku, no zároveň ignoruje štrukturálne podnety, ktoré spôsobujú systémovú korupciu. Úsmevne, práve to posilňuje korupčných sebcov, akými sú Donald Trump alebo Silvio Berlusconi.
Politika populistického boja proti korupcii a technokracia majú podobné protidemokratické povahy. Protikorupčný populizmus sa usiluje o povalenie demokratických politických systémov, ktoré považuje za korupčné, a vykresľuje občianske práva a spravodlivé súdne procesy ako prekážky na ceste k porazeniu korupcie. Postrieľajme tých bastardov, zavrime ich všetkých. Poznáme tieto silácke reči, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou predmetnej rétoriky. Technokratický boj proti korupcii vníma populárne opatrenia a ideologickú debatu o politike ako nelegitímne kroky a teda vo svojej podstate korupčné.
Z času na čas populistický a technokratický boj proti korupcii dokonca splýva. Exemplárne je talianske Hnutie piatich hviezd, ktoré reprezentuje antipolitickú podobu populizmu, v rámci ktorého by moc mala byť odňatá skorumpovanej politickej triede a vložená do rúk expertov kontrolovaných online komunitou aktivistov. V praxi technologický utopizmus nahrádza masovú mobilizáciu, verejný diskurz a ďalšie podoby inkluzívneho politického života neustálymi digitálnymi referendami. V situácii, kedy sa reálne politické organizácie vyprázdňujú (a s nimi aj debata o tomto procese), atomizovaná digitálna masa schváli všetko, čo si zmyslia lídri Hnutia, čím sa naplní „vôľa ľudu“.
Tento proces vskutku kombinuje technokatické aj populistické formy boja proti korupcii. Dokonca aj za antidemokratickými charakteristikami, ktoré spájajú tieto dva prístupy, nájdeme chilliastické jadro, v ktorom spásonosná sila technológií či líderstva dokáže vyčistiť chliev korupcie a vykúpiť postihnutú krajinu.
Je úsmevné, že vyňatím politiky zo súvahy demokratickej dôveryhodnosti vedie technokratický boj proti korupcii k práve takej dezilúzii z politiky, ktorá korupciu podporuje. Táto dezilúzia chráni skorumpovaných predstaviteľov štátu od nevyhnutnosti zodpovedať sa verejnosti a prenecháva protikorupčné opatrenia súkromnému sektoru, ktorý často o boj proti korupcii nestojí. Protikorupčný populizmus mení politický zápas na občajný moralizmus, ktorý často delegitimizuje ľudové hnutie ako nástroj zmysluplnej zmeny.
Kriminalizácia sociálnej demokracie
Na ilustráciu zlyhaní protikorupčnej politiky je vhodné zamerať sa na špecifický príklad jej dôsledkov v Brazílii. V r. 2015 tu masové protikorupčné protesty proti Dilme Rouseffovej a jej Strane pracujúcich (PT) vyvolali nenásilný štátny prevrat, ktorý sociálny štát vrátil o desaťročia späť. Protesty vypukli po bezprecedentnom vyšetrovaní prípadu Lava Jato, ktoré vyústilo v uväznenie exprezidenta Lula de Silvu na základe labilných dôkazov a postihlo doslova celú brazílsku politickú triedu. Reálny problém sa pritom rozlieha všade navôkol.
Pokrývaný brazílskymi korporátnymi médiami, najmä Rede Globo, prípad Lava Jato sa stal národnou udalosťou s každodenným výskytom na titulnej strane novín a fokusom na trestné stíhania a vyšetrovania týkajúce sa predsedníctva PT. Ústredná postava prípadu, sudca Sergio Moro, sa stal mesiášskou medzinárodnou protikorupčnou superstar.
Nasledujúc výzvy v médiách, stovky príslušníkov brazílskej najmä strednej triedy sa vydali do ulíc protestovať proti korupcii. Napokon protesty viedla vyššia stredná trieda, hoci demonštrácie zahŕňali aj časť pracujúcej triedy a odborov. Protesty boli kryté tieňovými protikorupčnými hnutiami, ako napr. Hnutie za brazílsku slobodu (MBL) založené bratmi Kochovcami, a temnou sieťou libertariánskych peňazí a medzinárodnej pravice.
Boj proti korupcii sa stal ústredným motívom nepriateľov PT. Stojí za pozornosť, že tento motív sa používal na zahalenie odporu voči sociálnej politike strany. Hoci neprestala paktovať s neoliberalizmom, počas vlády PT Brazília zažila nevídané sociálne opatrenia – ako napr. navyšovanie minimálnej mzdy či sociálnych dávok a uvedenie kvót na elitné univerzity, ktoré umožnili študovať aj najchudobnejším študentom.
Aj tieto mierne sociálne opatrenia boli chápané ako idúce proti prirodzenému poriadku vecí – „meritokracii“ – tým, že podporovali údajne bezzásluhovú chudobu. Pravicové médiá vykreslili sociálne zabezpečenie ako úplatky chudobným a pracujúcej triede. Nová rozvojová politika sa usiluje stimulovať brazílsky nezdravý výrobný sektor podporou istých oblastí ekonomiky – najmä stavebníctva a štátnych podnikov – za čo dostáva na frak od protikorupčných aktivistov. Prípad Lava Jato paralyzoval spomínané úsilia a za výdatnej pomoci opozície zabránil PT odpovedať na ekonomickú krízu. Prípad sa použil na ilustráciu, že štátny zásah do ekonomiky je korupciou sám o sebe.
Korupciu musíme poraziť nie povýšeneckým moralistickým postojom, ale zápasom za rozšírenú demokraciu.
Zámer bol kriminalizovať hoci len miernu sociálnodemokratickú politiku a ľavicu protikorupčnou rétorikou. Poprevratový prezident Michel Temer, ktorý zažíva najnižšiu podporu v histórii vôbec, a jeho vláda sa sami korupčným škandálom nevyhli. Hoci je úzko spätý s prípadom Lava Jato, nečelí trestnému stíhaniu. Protikorupčné protesty sa zamerali len na PT, kým zjavná kriminalita Temerovej vlády sa stretáva s ľahostajnosťou práve tých síl, ktoré požadovali hlavu Rouseffovej.
Morálka a demokracia
Volanie k ľudu zamerané na pochod proti skorumpovaným elitám je štandardným prvkom ľavicovej politickej rétoriky. Kľúčovú úlohu hralo napr. v historickom volebnom víťazstve Andrésa Manuela Lópeza Obradora v Mexiku. Takáto politika však niekedy vedie k vlastnému úpadku. Stredoľavá alebo socialistická vláda, ktorá sa k moci vyvezie na protikorupčnej vlne, s istotou riskuje demoralizáciu a demobilizáciu, ak sa sama stane obeťou korupčných škandálov. Práve to je dôvod, prečo ľavica musí prekonať jednoduchú moralistickú protikorupčnú rétoriku, najmä ak to s preberaním moci myslí vážne.
Ľavica čelí osobitej výzve presvedčiť ľudí, že súčasný stav vecí nie je len neželateľný, ale že môže byť podstatne zmenený kolektívnym úsilím v zápase, ktorý si nevyhnutne vyžiada obete. Bremeno pravice je v tomto aspekte ľahšie – zvyčajne stačí presvedčiť ľudí, aby ostali doma a starali sa o seba. Korupčné a protikorupčné hnutia predstavujú významné ohrozenie ľavice, nakoľko oboje prispôsobujú politiku tomuto prístupu a podporujú všeobecný cynizmus, že politika nemôže byť nikdy viac než len oblasťou sebeckých záujmov.
Prebratie moci nevyhnutne vyžaduje kompromisy; niektoré elementy politického projektu absorbuje štát a ktokoľvek bude viesť inštitúcie fungujúce na nepísaných pravidlách bude závislý na politickom obchode. Často, ako sme to videli u Syrizy v Grécku, je ľavicová vláda závislá na odpudivých koaličných partneroch. Výsledkom je, že kľúčové kádre a intelektuáli sú zahltení byrokraciou, ktorá vyžaduje nielen vyjednávania, ale aj zákulisné dohody. Zároveň však oportunisti prechádzajú k iným úspešným stranám v honbe za individuálnou kariérou, aj keby mala byť bez pomyselnej chrbtovej kosti.
Korupcia predstavuje špecifickú výzvu pre ľavicu, ktorá to s prebratím moci myslí vážne. Pre ľavicu, ktorá si puritánstvo zachováva permanentným zotrvávaním v opozícii, je situácia ľahká: stačí si len osvojiť moralistický cynizmus o tých pri moci – bez reflexie efektu odrazu, ktorý to môže mať na vieru v politickú zmenu samotnú. Frázy lídrov zrádzajúcich zápasy pracujúcich či revolúciu často nie sú vzdialené krátkozrakým konzervatívnym naratívom o korupčných efektoch moci na projekty, ktorých cieľom je využiť štát na progresívne ciele.
Ľavicová protikorupčná politika preto musí naplniť dva kľúčové ciele. Po prvé, musí politizovať problém korupcie spôsobom, ktorý nie je technokratický ani moralistický. Po druhé, musí sa zameriavať na zdroje systémovej korupcie – moc elít a nerovnosť. Zdroj systémovej korupcie možno odrezať politickým zápasom za zmysluplné reformy v spojení s egalitárnou sociálnou politikou.
Ak sa má ľavica pri moci vyhnúť spojitosti s vlastnými korupčnými mechanizmami štátu, musí začať s výstavbou inštitucionálneho dedičstva, ktoré budú ďalšie ľavicové vlády rozvíjať. To si vyžaduje zmysluplnú politickú reformu a opatrenia na oslabenie nepriateľov v rámci organizmu štátu. Aby sa takáto zmena udiala, čo je možno najväčšou výzvou ľavicovej protikorupčnej politiky, ľavica musí budovať demokratickú kontrolu prostredníctvom mobilizácie verejnosti. Korupciu musíme poraziť nie povýšeneckým moralistickým postojom, ale zápasom za rozšírenú demokraciu.
Benjamin Fogel je doktorom histórie na New York University a redaktor portálu Africa is a Country.
Zdroj ilustračnej fotografie: pixabay.com
