Jedno popoludnie, keď sme s Pepom mierili v rámci zametačských povinností k ostravskému Smetanovmu námestiu, nás stretol jeden spoločný známy.
Počas rozhovoru sa podelil o takýto spoločenský súd: „[Rómovia v Ostrave] Nechodia do divadla alebo kina, ani na dovolenky… Nekupujú si francúzske víno ako ja, ale čučo…“ Nemohla som si želať lepší príklad zo života toho, ako sa vkus stane miestom boja, v ktorom sa určí, kto sú tí so “správnym vkusom”, aký vkus majú “tí v strede” a napokon aj to, čomu holdujú “gýčiari” a “čučáci”, teda tí úplne dole.
Po prvých troch mesiacoch terénneho výskumu medzi Rómami v tomto “razovitom městě” ma náš známy nechtiac inšpiroval k pozbieraniu foto-záznamu útržkov každodenného života, ktorý sa snažím pozorovať. Počas prechádzok štvrťou, miestnymi nazývanou “ghettom” a návštev rodín si opakovane všímam isté typy aktivít: šport, najmä nohejbal, futbal, posilovanie a box; rôzne procedúry spojené s estetikou od domácej manikúry cez tetovania po módu; a hudbu: tradičnú cimbalovku, mix a samozrejme modernú hudbu: najmä hip-hop a rap (áno, konečne som sa dôkladne oboznámila s Rytmusovými textami).
V prvej časti série fotografií som zaznamenala tetovania mojich kolegov. Líšia sa najmä podľa veku: kým starší, štyridsiatnici a päťdesiatnici, majú tetovania svojpomocne urobené ihlami a atramentom, dvadsiatnici sa zdobia kerkami, ktoré im urobili ich známi za “kamarátsku cenu” v štúdiu. Väčšina je o láske: láske bývalej, avšak permanentne uchovanej na ruke, láske prvej a bolestivých pokusoch o jej získanie pomocou doma vyvarenej ihly vpisujúcej do tela iniciály, meno alebo dátum narodenia.
Tetovania som si všimla počas práce v podniku, ktorý sa stará o čistotu mesta. Dva mesiace som vstávala o pol štvrtej ráno (s výnimkou šťastných dní popoludňajšej zmeny) a spolu s kolegyňami a kolegami (mužov bola väčšina) zametala ulice, zbierala psie exkrementy a čistila obrubníky od buriny. Počas tých dní v oranžových montérkach, s lopatou, metlou a motykou v žltom vozíku som spoznala nielen skupinu rázovitých a vtipných ľudí, ale aj – a najmä – paralelné mesto, o ktorého existencii som mala len hmlisté tušenie. To mesto charakterizujú vzťahy: s pravidelnými okoloidúcimi, náhodnými okoloidúcimi (delia sa na tých, čo vás chvália, sťažovateľov a humanistov, ktorí vás ľutujú), predavačkami či majiteľkami obchodíkov a prevádzkovateľmi vietnamských reštaurácií, s postavičkami ako pani J., bezdomovkyňa, ktorá záhadne otehotnela, alebo páni M. a B., ktorí popoludní pijú spravidla na tom istom mieste na kraji centra a vzťahy s ďalšími robotníkmi. Charakterizujú ho aj miesta: kontajnery, kam sa chodia vysýpať vozíky, bufety, kam chodíme na svačinu, obzvlášť špinavé lokality ako napríklad Stodolní v sobotu ráno, a rôzne dvory, na ktoré neradno zabudnúť, lebo sa obyvatelia okolitých domov budú sťažovať.
(Pre komentár k fotografiám treba myšou stáť na obrázku, komentár sa zobrazí v sivom poli.)
