Ropa ani kapitál nepoznajú nestrannosť

od Martin Makara

V škole nás učili, že Slovensko má množstvo prírodných bohatstiev, ale ropa mu chýba: pravda, ak nerátame drobné ložiská, z ktorých sa s výnimkou Gbiel neťaží. Pred štrnástimi rokmi sa v severovýchodnej časti krajiny začal prieskum, či podzemie Šariša a Zemplína predsa len neskrýva fosílne bohatstvo, a tým sa začal prekvapivo ostrý boj medzi obyvateľmi tamojších obcí a americkou ťažobnou spoločnosťou. Vo svojom dokumente Zlatá zem ho zachytil Dominik Jursa.

Sem-tam sa v novinách objaví informácia o spore medzi aktivistami z radov obyvateľov a ambicióznymi prieskumnými či ťažobnými spoločnosťami (v posledných rokoch sa takéto prípady vyskytli napr. na Jahodnej pri Košiciach, v Kremnici či v Novoveskej Hute na Spiši), ale zvyčajne sa tieto prípady prezentujú ako regionálne kauzy a o tvrdších stretoch medzi domácimi a dobyvateľmi prírody počúvame skôr zo zahraničia, zvlášť z oboch Amerík.

Dokument Dominika Jursu Zlatá zem, v ktorom zachytáva finálne tri roky boja proti prieskumným vrtom v okolí Medzilaboriec, slovenským divákom radikálne približuje bezohľadnosť nadnárodných korporácií, ktoré sa pri presadzovaní svojich záujmov nepohybujú na hrane zákonov, ale celkom otvorene za nimi. Nemusíme byť zorientovaní v ekologických bojoch naprieč svetom a ani podrobne študovať históriu imperializmu, aby sme na základe tohto filmu pochopili, aké je rozloženie moci medzi miestnymi ľuďmi a obrou korporáciou a len v náznaku zažili pozadie fosílneho priemyslu presakujúce spoza páčivých vyhlásení a atraktívnych grafík.

Protagonistami filmu sú aktivisti z obcí Oľka, Ruská Poruba a Smilno. Na svojom kraji oceňujú pokoj a ticho, preto sa nenechajú presvedčiť prísľubom pracovných príležitostí a ekonomického rozvoja regiónu. Takto svoj podnik obhajujú predstavitelia ťažiarov, z ich úst, samozrejme, nezaznie, že pracovné miesta by pokojne mohli obsadiť zahraniční pracovníci a ekonomický „rozvoj“ regiónu by vyzeral skôr tak, že z neho viac peňazí (doslova) odtečie než v ňom ostane – a aj to len dovtedy, kým podzemné zásoby nevyschnú…

Spočiatku sa autori dokumentu usilujú o vyváženosť oboch perspektív – miestnych aktivistov aj ťažobnej spoločnosti: tí prví sa obávajú vplyvov na prírodu a znečistenia podzemných vôd, firma sa zasa zaštiťuje tým, že nič z toho nehrozí, technológia prieskumu je bezpečná a podobná sa využíva napr. pri termálnych vrtoch, aké nájdeme pri kúpaliskách či akvaparkoch. Práve tu spočíva jeden z hlavných (a viacerých) nedostatkov snímky: ako diváci sa nedozvieme, aké sú skutočné riziká plánovanej prieskumnej činnosti. Aj neznalí podrobností ich síce vieme intuitívne predvídať, vždy je tu však riziko krajnej iracionality, akej sme svedkami napr. pri diskusii o jadrovej energetike v ekologických a ľavicových kruhoch: traumatická historická skúsenosť najmä z Černobyľu sa stala príčinou dogmatického odmietania jadra aj navzdory dramatickému technologickému (zvlášť bezpečnostnému) skoku a bezkonkurenčného pomeru minimálneho primárneho ekologického znečistenia a vysokého výkonu. Samozrejme, aj bez ohľadu na bezpečnosť konkrétnej prieskumnej/ťažobnej technológie je ťažba ropy globálnym problémom a je potrebné jej urobiť prietrž, strach spôsobený iracionálnym zhodnotením situácie však môže v budúcnosti spôsobiť vážne problémy pri hľadaní nových technologických odpovedí na vážne problémy, ktorým budeme v najbližších desaťročiach čeliť. Juraj Lukáč z lesoochranárskeho združenia Vlk sa síce vo filme nechá počuť, že emócie k takémuto boju patria a v rámci technokratického prístupu sa každá štúdia dá vyvrátiť inou štúdiou, vnímam to však skôr ako rétorickú figúru než ako seriózny postoj k vedeckému popisu. Dokumentu rozhodne chýba aspoň pokus o zhodnotenie skutočných rizík prieskumných aktivít a naznačenie, na ako pevnej pôde obe strany sporu stoja.

Ako vôbec k rozbehu prieskumných aktivít zameraných na možné ložiská ropy mohlo dôjsť, keď prieskumná oblasť zasahuje katastre hneď niekoľkých obcí? Ľahostajnosťou príslušných orgánov štátnej správy a tiež nejasnými povoleniami od starostov a obecných zastupiteľstiev. Vo filme sa, bohužiaľ, tento aspekt problému vôbec neobjavuje. Citeľne tu chýba konfrontácia s miestnymi autoritami, spytovanie sa, ako je možné, že umožnili čosi, voči čomu sa ich vlastní obyvatelia začali búriť. Nie je vôbec jasné, ktorých inštitúcií sa kauza týka, ako sa k nej ktorá z nich postavila a ako svoje stanoviská zdôvodnili a prípadne aj prehodnotili.

Keď sa dvaja aktivisti vyberú cez hranice do Poľska pozrieť sa, ako vyzerá tamojší vrt a ako naň reagujú miestni, zarazí ich (a nás s nimi), ako ľahostajne sa tamojší obyvatelia k veci stavajú: ak z toho niečo kvapne, nech vŕtajú… Takýto náhľad je v chudobnom regióne s nadpriemernou nezamestnanosťou pochopiteľný, ale ako je možné, že sa reakcie ľudí na oboch stranách hranice tak diametrálne rozchádzajú? Zdá sa, akoby šlo o to, či sa nájde niekto, kto problém prieskumných vrtov a možnej budúcej ťažby ľuďom komplexne objasní a zreteľne poukáže na jeho riziká – a, samozrejme, povedie aj mediálny, právny, neraz dokonca fyzický boj…

Nejde o preháňanie. Ťažobná spoločnosť Alpine Gas & Oil síce získala povolenie na prieskum pri obci Smilno, avšak prístupová cesta k cieľovej parcele bola v súkromných rukách. Majiteľka sa rozhodla ju zahatať vlastným autom: ťažiari si z toho ale ťažkú hlavu nerobili, auto obišli a neskôr dokonca obstavali panelmi, aby s ním jeho majiteľka nemohla vôbec manipulovať. Keď sa miestni snažili rôznymi ďalšími spôsobmi blokovať prístupové cesty, ťažké mechanizmy sa bez okolkov valili cez pole. Predstavitelia firmy využívali rôzne obštrukcie vrátane fingovaných škodových situácií, aby odviedli pozornosť polície inam a mohli svoje stroje dostať tam, kam potrebujú. Zvlášť americkí reprezentanti firmy pôsobili mimoriadne arogantne a nevyrušovala ich pri tom ani kamera. Na autentických záberoch nechýbajú ani ostré fyzické potýčky so súkromnými strážnikmi, ktorých si ťažiari najali, aby miestnych zastrašili. Polícia na záberoch síce zasahuje, ale podľa slov obyvateľov sa nezriedka stalo, že skôr pomáhala než chránila.

Zlatá zem ponecháva množstvo otázok otvorených, priveľa relevantných aspektov problému ponecháva nepokrytých, postupuje viac živelne než systematicky. Samozrejme, nijaký dokument nemôže pokryť všetko, ale diváci by pri tejto snímke azda zniesli aj dlhšiu stopáž výmenou za komplexnejšie uchopenie témy. Zamrzí aj opatrníctvo tvorcov pri komunikácii o filme: jeho popis v distribúcii zahmlieva dramatickosť stretu miestnych a ťažiarov a autori v komunikácii o svojom diele hovoria príliš nestranne, akoby sa chceli vyhnúť súdu nad spravodlivosťou nárokov a záujmov jednotlivých strán. Žiada sa napísať, že snímku väčšmi ťahá téma než autorský vklad, ale bolo by to nesprávne: nemalé zásluhy autorom patria vôbec za zameranie svojej pozornosti na tento problém a jeho niekoľkoročné snímanie a spracovávanie do výsledného diela. Tým, že sa film dostal do kinodistribúcie a v máji bol v premiére uvedený aj vo verejnoprávnom vysielaní, sa zmysel boja obyvateľov sledovaných obcí ešte znásobil.

V roku 2018 sa aktivistom podarilo dosiahnuť svoj cieľ a ťažobná spoločnosť svoje aktivity v kraji musela ukončiť, jazva v krajine v podobe rozsiahlej plošiny však ostala. V oficiálnom zdôvodnení tohto rozhodnutia sa spomína nevôľa miestnych obyvateľov, petičné a protestné aktivity protagonistov celého boja, ako aj postupne nadobudnutá podpora poslancov samospráv na viacerých úrovniach. Zápas skončil víťazne vďaka organizácii miestnych ľudí a ich niekoľkoročnému vytrvalému úsiliu, kedy museli čeliť nielen psychickým a fyzickým útokom, ale aj podrážaniu nôh zo strany orgánov štátu. Vojna proti fosílnemu priemyslu a imperializmu nadnárodných spoločností sa tým ešte zďaleka neskončila, ale Dávid si proti Goliášovi pripísal ďalšie cenné víťazstvo.

Zlatá zem (Slovensko, 2020, 63 min., r. Dominik Jursa)

Fotografia: ťažké mechanizmy na ceste k plánovanému prieskumnému vrtu na severovýchode Slovenska. Zdroj: reprofoto Zlatá zem.


Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.

Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články