Účelom tohto článku nie je tvrdiť, že ideológia či metódy stalinizmu sa v iných formách etablovali na západe, alebo že neokonzervativizmus bol priamo napojený na trockizmus alebo na iných komunistov. Ide mi o „stalinizmus“ ako nadávku, provokáciu s účelom ukázať, že porovnateľný, ak nie väčší teror sa odohrával na západe práve po skončení stalinistického a maoistického teroru na východe. K detailom antikomunistickej ideológie a terorizmu sa vrátim ešte neskôr.
Dejiny antikomunistickej ideológie, toho čo provokatívne nazývam „stalinizmus na západe“, a jej určujúcej úlohy v zločinoch a represiách spáchaných západným svetom na čele s USA, sú dejinami, ktoré sú podobne (a z podobných dôvodov) ako dejiny stalinizmu prekvapujúco nedostatočne vysvetlené a preskúmané. Tiež sú úzko spojené so sémantikou a totalitnou ideológiou, ale (možno na rozdiel od stalinizmu) sú najmä dejinami reakcie.
Predmetom tohto článku bude šovinistický a represívny antikomunizmus – racionálny a mierový antikomunizmus nebude tematizovaný. Predpoklad, že antikomunizmus nie je reakciou na stalinistické, komunistické alebo anarchistické hrozby a násilie, ale reakciou na vznik „Sovietskeho zväzu“ a hrozbu, ktorú komunizmus predstavuje pre triednu vládu, z antikomunizmu robí skôr inherentne (logicky) negatívnu ideológiu, ktorá je centrovaná výlučne na opozícii voči tomu, čo nazýva komunizmom. Antikomunizmus to zaraďuje preto skôr k fašizmu a k nacizmu než k stalinizmu, pretože si ako základného nepriateľa vytvára vlastný obraz komunistu. Na rozdiel od fašizmu a nacizmu to ale nie je reakčná ideológia (aj keď je s reakciou kompatibilná a často s reakčnými ideológiami vystupuje), ale hlboko konzervatívna, snaží sa udržať status quo. Preto tiež nemá utopistickú komponentu, čo je pre ideológiu nezvyčajné. Negatívna podstata jej tiež dáva neobvyklú kompatibilitu s inými ideológiami. Špecifické je tiež to, že ako praktická ideológia antikomunizmus vznikol v inštitucionálnom, nie však v akademickom kontexte a takmer okamžite sa stal vládnucou ideológiou v najsilnejšom štáte sveta. Kvôli tejto rýchlosti je antikomunizmus podobne ako stalinizmus sprevádzaný improvizáciou, ktorá ho charakterizuje dodnes a obmedzuje jeho intelektuálnu silu. Fakt, že je vládnucou ideológiou, je takmer úplne daný zdrojovou prevahou štátu a kapitalistickej triedy, ktoré do jej efektivity investovali obrovské prostriedky. Jeho zaradenie do politického spektra je kvôli negativite a relatívnej bezobsažnosti ťažké, no v praxi vo väčšine prípadov inklinuje k pravici a je veľmi silný najmä v krajne pravicových ideológiách.
Základným predpokladom antikomunistickej ideológie v jej šovinistickej a represívnej forme (racionálna verzia prišla až neskôr) je, že „komunizmus“ je najväčšou hrozbou pre „slobodu a demokraciu“ a „komunisti“ sú teda inherentní nepriatelia slobodného a demokratického ústavného poriadku. Vo svojom jadre má teda podobne ako stalinizmus sémantickú manipuláciu, vytvára obraz „komunizmu“, ktorého jediným jasným významom je nepriateľstvo k demokracii (keďže v USA historicky nedochádzalo k represii voči fašistom a nacistom) a jediným približným zmyslom sú všetci naľavo od demokratov (význam a zmysel tu použitý podľa Fregeho). Na rozdiel od stalinizmu tento pojem nie je úplne vyprázdnený, nie je radikálne idealistický a nie je sémanticky saturovaný. Jeho úlohou alebo funkciou v praxi nie je vytvorenie rámca pre prenasledovanie akejkoľvek opozície, ale prenasledovanie v skutočnosti cielene, vedome a premyslene určených nepriateľov štátnych štruktúr, teda tých, ktorých oficiálne nazývajú „komunisti“ – v praxi sú to všetci, ktorí skutočne ohrozujú triednu vládu. V pojme „komunizmu“ je zakorenená zámerná manipulácia, ktorá je základom celej antikomunistickej propagandy, a to označenie leninizmu a stalinizmu pojmom „komunizmus“ a následná asociácia zločinov skupín a štátov s nimi spojených na celé komunistické a často ľavicové hnutia. Antikomunizmus bol v americkej forme od začiatku sprevádzaný politickou represiou, počínajúc prvou “Red Scare” v roku 1919 (spustenou anarchistickým terorom). Počas svojej existencie až do 80. rokov minulého storočia bol protiústavný, no odobrený prezidentskými garnitúrami, a mal za cieľ vylúčenie špecifických opozičných síl z politického procesu v USA. Charakteristiky antikomunistickej represie v USA boli v podobných verziách aplikované v Nemecku a v Taliansku.
Antikomunizmus bol v ďalších fázach Studenej vojny sprevádzaný ľudskoprávnym imperializmom, v ktorom Spojené štáty americké počínajúc rokom 1953 podporovali diktatúry, veľmi často s charakteristikami fašizmu, s cieľom tieto štáty uchrániť pred šírením víru „komunizmu“ (tento pojem často označoval miestne demokratické hnutia, ktoré žiadali suverenitu a nezávislosť alebo ohrozovali obchodné a majetkové záujmy domáceho kapitálu). Súčasne s tým antikomunizmus nabral podobu vojenskej intervencie, štátneho terorizmu a politickej genocídy. Práve v 50. rokoch vojenský antikomunizmus začal svoje dejiny prvou a jedinou intervenciou v sebaobrane v Kórei a práve v tomto konflikte spáchal svoju prvú genocídu v Bodo League masakri, keď bolo zabitých približne dvestotisíc podozrivých komunistov (že stačilo len podozrenie, tiež ukazuje paralely s terorom Čeky a NKVD). Asi najznámejší prípad antikomunistickej vojny, Vietnam, je tiež príkladom pre ostatné krajiny, pretože napriek ešte stále prežívajúcemu mýtu bola táto vojna čírou agresiou americkej armády a viac než obrana Južného Vietnamu, ktorý ako štát mal skoro nulovú verejnú podporu, to bola teroristická vojna proti jeho civilnému obyvateľstvu. Cieľ tejto vojny i dôvody americkej porážky spočívali v márnej snahe o donútenie obyvateľstva prijať „demokratickú“ klientskú fašistickú diktatúru Južného Vietnamu. Už len táto etapa dejín antikomunizmu v relatívnej a kvalitatívnej stránke presiahla zločiny stalinistickej éry.
Menej známe príklady antikomunistických genocíd naopak odhaľujú, ako blízko programy a činy vedúceho štátu slobodného sveta ležia pri nacizme. Indonézska genocída totiž – na rozdiel od tých stalinistických – mala v prvom rade za cieľ vymazať z povrchu zemského jasne stanoveného nepriateľa, ktorým bol v tomto prípade člen Indonézskej komunistickej strany. Tento nepriateľ bol podobne ako nepriateľ nacistov pod koordinovaným a organizovaným útokom armády a neskôr i “eskadier smrti”, ktorých podporou sa USA preslávili neskôr. Na rozdiel od nacistov sa indonézskej armáde s podporou USA podarilo nepriateľa úplne vyhladiť. Je to preto možno jediná úspešná genocída v dejinách. Indonézska fašistická junta spáchala v rokoch 1975 až 1999 ďalšiu genocídu, tentokrát vo Východnom Timore, opäť s účasťou USA, ktoré jej dodávali zbrane. Podarilo sa jej vyhladiť tretinu obyvateľstva, tiež z politických dôvodov, pretože po vyhlásení nezávislosti sa najsilnejšou stranou v krajine stala ľavicová FRETILIN. Iné genocídy, v ktorých je priama účasť USA dokumentovaná, sú tie v Latinskej Amerike v rokoch 1973-1985, kedy došlo z politických dôvodov k zabitiu niekoľkých desaťtisícov ľudí v Salvádore, Nikaragui, Guatemale, Čile či v Argentíne.
Zoznam diktatúr, ktoré boli zriadené alebo podporované Spojenými štátmi v priebehu Studenej vojny, je pritom ešte dlhší: Južná Kórea, Taiwan, Filipíny, Thajsko, Indonézia, Irán, Grécko, Španielsko, Portugalsko, Juhoafrická republika, Brazília, Kuba, Paraguaj, Argentína, Bolívia, Peru, Panama, Nikaragua, Honduras, Guatemala, Salvádor. Vo väčšine týchto krajín bola politická represia a úroveň ľudských práv porovnateľná s východným blokom za Stalinových čias. Charakteristické na týchto prípadoch teroru a zločinov proti ľudskosti je, že sú na rozdiel od stalinizmu pre ľudí mimo špecifický okruh neznáme. No podobne ako pri stalinistoch, je u ľudí, ktorí o nich vedia a sú blízki ich páchateľom, bežné mlčanie a neochota informovať verejnosť – tak charakteristické pre totalitarizmus. Keď je ticho prelomené, nenájdete tu na rozdiel od stalinizmu eufemizmy typu „spravili sa nejaké chyby“. Nenájdete tu ani popieranie zločinov, typické pre niektorých stalinistov a (väčšinu) nacistov. Najčastejšie sa stretnete s otvoreným, niekedy dokonca entuziastickým podporovaním týchto zločinov. Antikomunistická nenávisť a obhajovanie genocíd sú asi jediné na svete, ktoré sú všeobecne povolené, často podporované štátom, nie sú trestané a ich páchatelia sú dodnes na slobode a dokonca vo vládnych pozíciách (v Indonézii či v USA).
Ospravedlňovanie týchto udalostí dodáva ďalšie argumenty tvrdeniu, že zločiny antikomunizmu presahujú zločiny stalinizmu. V čase ich vykonávania mala ich obhajoba podobne ako v iných totalitných režimoch dva základné aspekty: tajnosť a dve rôzne odôvodnenia, jedno verejné a jedno skutočné. Kľúčové detaily a aspekty týchto zločinov boli verejnosti médiami utajené, a to tak v prípade stalinistického a nacistického režimu, ako aj v prípade Vietnamu (fakt agresie, bombardovanie civilného obyvateľstva, nútené presúvanie obyvateľstva), či v prípade genocíd a iných foriem politickej represie, ktoré boli pre svedomie svetovej verejnosti neprijateľné. Verejnosti sa podsúvali ideologické a klamlivé odôvodnenia: boj proti “komunizmu” je obrana „pred agresiou“ a ochrana „demokracie“ (v krajinách, kde vládli diktatúry). Podobne argumentovali nacisti „civilizáciou“ a „židoboľševizmom“, tak ako stalinisti „socializmom“ a „fašizmom“. Skutočné odôvodnenia potom boli ideologické, ktorými sa väčšina páchateľov pravdepodobne aj úprimne riadila (tak ako sa nimi riadili stalinisti a nacisti). Keď sa tieto činy dostali na verejnosť, nasledovali nezriedka otvorené oslavy s eufemistickými heslami ako „zničenie komunistov v Indonézii“ – alebo sa hovorilo o tom, že popri komunistoch bolo tiež zabitých asi dvestotisíc „nevinných“, čo samozrejme implikuje, že obyčajná skutočnosť príslušnosti k strane človeka robila vinným z hrdelného zločinu.
Úprimné vysvetlenia hovorili o „domino efekte“, ktorý v interných dokumentoch znamenal hrozbu príkladom, „of the Castro idea of taking the matter into your own hands“, teda hrozbu šírenia „víru“ nezávislosti a revolúcie. Ďalšie hovorili o tom, že zabíjanie (a tu nedochádza k dehumanizácii a k eufemizmom) malo brániť slobodu obyvateľstva pred diktatúrami, pomôcť zaviesť v diktátorských režimoch demokraciu, alebo aspoň bojovať proti horšej (komunistickej) diktatúre. Bez posudzovania pravdivosti týchto výrokov sú v línii rovnakej argumentácie ako v prípade stalinistov. Ak posúdime pravdivosť týchto výrokov, prvé dva sa zdajú byť pravdivé, ak chápeme slobodu pre všetkých podporovateľov junty ako slobodu, no keď sa človek pozrie na reálne príklady, zistí, že to nikdy nebola sloboda pre väčšinu, ale pre potenciálnu väčšinu (podobne ako v stalinizme), ktorá v praxi bola menšinou. Bola to rovnaká sloboda ako sloboda pre tých, čo už aj tak súhlasili so Stalinom a boli v strane u nás na “východe“. Ak sa potom pozrieme na prípady, kedy tieto pokusy zlyhali, zistíme, že nesprávny je aj predpoklad, že po každom nástupe k moci komunistov a socialistov nasleduje ešte horšia diktatúra než predtým – ako ukazuje Východný Timor, Brazília, Nikaragua a Nepál. Ak si potom porovnáme mieru represie v „komunistických štátoch“ s tými “dobrými autoritatívnymi”, zistíme, že aj posledný argument je nesprávny.
Antikomunistické zločiny alebo zločiny represívneho antikomunizmu nie sú kvantitatívne, v absolútnych číslach nie sú horšie ako zločiny stalinizmu a maoizmu (aj keď by sa dali kapitalizmu rovnako tak pripočítať obete každoročného hladomoru vo svete), no relatívne a kvalitatívne sú horšie. Ako som zmieňoval, v relatívnej úspešnosti vyvražďovania sú genocídy v Indonézii a Východnom Timore horšie než tie za Stalina a porovnateľné až horšie než holokaust. To, čo pre niektorých môže byť poľahčujúca okolnosť (absencia ospravedlňovania, popierania, eufemizmov a dehumanizácie), pre mňa naopak robí tieto udalosti a ich podporovateľov kvalitatívne horšími. Je to však najmä aktuálnosť a pretrvávajúca hrozba antikomunizmu spoločne s absenciou verejného povedomia o týchto udalostiach, čo robí tieto témy naliehavejšími než stalinistické a nacistické zločiny.
Autor študuje na Viedenskej univerzite.
Zdroj: Chomsky, Noam: The Political Economy of Human Rights, 1979
Foto: Na snímke Senator Joseph R. McCarthy. Zdroj: National Portrait Gallery/commons.wikimedia.org
