Severoatlantická aliancia odmietla v roku 1954 žiadosť Sovietskeho zväzu stať sa jej členom. Keď však do nej vstúpilo západné Nemecko, vytvorilo ZSSR v reakcii nato Varšavský pakt. Obranné spolky nedospeli k priamej konfrontácii a odvtedy až po dnes (v tej podobe, čo sa z nich stalo) fungujú na navyšovaní či modernizácii vojenského arzenálu a vytyčovaní svojich sfér vplyvu.
Studená vojna začala po Stalinovej smrti, ktorý ešte veril v posun k „demokraciám nového typu“, ktoré by nadviazali na vojnové koalície a vytvorili priestor pre dlhodobé spolužitie komunistického a kapitalistického systému. Kvôli tomu scenáru sa Stalin rozhodol zavrhnúť svetovú revolúciu a obmedziť socializmus na ZSSR a zóny jeho vplyvu. V prospech toho dokonca nútil juhoslovanských komunistov podporovať monarchiu a pokúsil sa rozpustiť Kominternu a Komunistickú stranu USA.
Po páde Berlínskeho múru a rozpade Varšavskej zmluvy Spojené štáty sľúbili Gorbačovovi, že sa NATO nebude rozširovať ďalej na východ, ak nebude proti pripojeniu východného Nemecka. Táto dohoda bola odvtedy porušená dvanásťkrát (v prípade Maďarska, Poľska, Česka, Estónska, Litvy, Lotyšska, Slovinska, Slovenska, Bulharska, Rumunska, Albánska, Chorvátska), pričom sa za Busha ml. členstvo rozoberalo aj s Gruzínskom a Ukrajinou.
Americký minister obrany v rokoch 1994 až 1997 William Perry spomína, že veci začali ísť dole kopcom, keď Biely dom prestal rešpektovať postoj Rusov. Názor zainteresovaných podľa neho bol ten, že „nezáleží na tom, čo si myslia Rusi“, keďže ide o „treťotriednu veľmoc“. Arogantný prístup sa opakoval aj v prípade vybudovania systému balistických striel – pôvodne na obranu pred nukleárnymi hlavicami Iránu, ktoré mimochodom nemá – ktorý opäť nebral žiaden ohľad na Rusov.
Počas studenej vojny sa NATO nedopustilo žiadnej vojenskej akcie a svoje sily si vyskúšalo až následne – vo vojne v Perzskom zálive. K bombardovaniu Juhoslávie už došlo navzdory Charte OSN, ktorá dovoľuje použitie sily len v prípade sebaobrany pred bezprostredným útokom či pod oprávnením Bezpečnostnej rady, aby sa tak predišlo „metle vojny“.
Neskoršie napadnutie suverénnych krajín ako Irak otvorilo dvere k nerešpektovaniu medzinárodného práva a imperiálnemu bezpráviu. Ruský prezident Putin sa pri odtrhnutí Krymu od Ukrajiny (a to na základe hlasovania) mohol čiastočne právoplatne vyhovoriť na pokrytectvo Washingtonu a jeho arogantný pocit výnimočnosti, ktorý mu má umožňovať rozhodovať o osude sveta, „robiť si, čo sa im zapáči“, a navyše sa kritikom vyhrážať spôsobom „kto nie je s nami, je proti nám!“
Napriek uisteniam má NATO zvláštny spôsob, ako sa chce vyhnúť ďalšej studenej vojne, ktorá by mohla prerásť aj do vojny horúcej. Médiá prízvukujú, že počet jednotiek Aliancie pri hraniciach Ruska sa zďaleka nevyrovná ruským a má slúžiť len ako preventívna obrana. Tajomník Jens Stoltenberg, ktorý bol počas Vietnamskej vojny mierovým aktivistom, už operácie neformuluje ako reakciu na zrejmú bezpečnostnú ruskú hrozbu, ale z pozície subjektívnych obáv pobaltských štátov a Poľska. Na rok 2017 však NATO plánuje až štvornásobné navýšenie vojenských výdajov v Európe na 3,4 miliardy dolárov a presuny ozbrojených brigád po východnej Európe.
Zo strany Francúzska a Nemecka však prichádzajú nesúhlasné vyjadrenia. Prezident Hollande povedal, že vo svojom vzťahu k Rusku nepotrebuje NATO (Francúzsko svoj čiastočne nezávislý postoj ukázalo aj počas Kubánskej raketovej krízy) a podľa lídrov dvoch najväčších politických strán Nemecka – sociálnych demokratov a kresťanských demokratov – vystupuje Severoatlantická aliancia ako vojnový štváč. Podobný názor majú aj veteráni Gorbačov a už spomínaný bývalý predstaviteľ Pentagonu William Perry, obávajúci sa hrozby nukleárnej katastrofy.
Ak aj vylúčime otvorenú vojenskú konfrontáciu, čo môže byť zámerom strategických presunov v Európe? Vyvolávanie konfrontácií je výborným spôsobom ako navyšovať zbrojný arzenál a živiť vojensko-priemyselný komplex. Je to spôsob, akým by sa dalo ekonomicky zruinovať Rusko a zároveň primäť európske krajiny, ktoré neodovzdávajú 2% svojho rozpočtu NATO, nakupovať zbrane od vojenských výrobcov (Raytheon, Boeing). Európa si však takúto formu obrany neželá a namiesto nej chce rozvíjať ekonomické vzťahy s Ruskom. Hlavné bojisko, na ktorom sa bude rozhodovať o vojne, bude napokon predstavovať ekonomika – či prostredníctvom nákupu zbraní alebo plynu.
Foto: Snímka z filmu Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu. Čierna komédia satirizujúca strach a hrozbu nukleárneho vojenského konfliktu počas Studenej vojny. Zdroj: flickr.com
