Ukrajina by nemala trpieť inváziou Ruska. A Rusko nemalo byť ohrozené rozširovaním NATO a zbraňami.
21. september minulého roku, pri spomienke na 40. výročie Medzinárodného dňa mieru, keď sa americké sily stiahli z Afganistanu, naša miestna mierová organizácia zdôraznila, že budeme neúnavne hovoriť nie výzvam na vojnu, že tieto výzvy na vojnu prídu opäť a čoskoro.
Netrvalo to dlho.
Americký vojenský establishment a naša domáca vojnová kultúra musia mať vždy nejakého záporáka, príčinu, vojnu. Treba minúť veľké sumy peňazí, rýchlo rozmiestniť zbrane, zabiť ľudí, zbúrať mestá.
Teraz je pešiakom Ukrajina.
Niektorí pokrčia plecami a povedia, že vojnu máme v kostiach. Hoci agresivita môže byť súčasťou našej DNA, systematické zabíjanie v organizovaných vojnách v nej nie je. Ide o naučené správanie. Vlády ho vytvorili, zdokonalili, aby podporili svoje impériá, a nemohli ho zachovať bez podpory svojich občanov.
A tak musíme byť my občania oklamaní, kŕmení príbehom, mýtom o darebákoch a oprávnených dôvodoch. Mýtom o vojne. Sme „dobrí“, nerobíme nič zlé, zabíjanie je ušľachtilé, zlo treba zastaviť. Príbeh je vždy rovnaký. Mení sa len bojisko a tí „zlí“. Niekedy, ako v prípade Ruska, sa tí „zlí“ jednoducho zrecyklujú a znova použijú. Amerika za posledných dvadsať rokov každý deň bombardovala suverénnu krajinu Irak, Afganistan, Somálsko a Jemen. To však nikdy nie je súčasťou príbehu, ktorý si rozprávame.
Od pádu Sovietskeho zväzu sme využívali NATO na obkľúčenie Ruska. Naša armáda a armáda našich spojencov v NATO – tanky, jadrové rakety a bojové lietadlá – sa provokatívnym a destabilizačným spôsobom posunuli k ruským hraniciam. Napriek ubezpečeniam, že sa NATO nerozšíri o krajiny bývalého sovietskeho bloku, sme urobili práve to. Vyzbrojili sme Ukrajinu, minimalizovali sme diplomatické riešenia, ako je Minský protokol, zohrali sme úlohu pri prevrate v roku 2014, ktorý zvrhol tamojšiu vládu a nastolil prozápadnú vládu.
Ako by sme reagovali, ak by Rusi vo obrovských počtoch obsadili kanadskú hranicu? Ak by Číňania uskutočnili živé bojové cvičenia pri pobreží Kalifornie? V roku 1962, keď Sovieti nainštalovali na Kube rakety, bolo naše rozhorčenie také silné, že sme priviedli svet na pokraj jadrovej vojny.
Naša dlhá história asimilácie iných krajín, zasahovania do zahraničných volieb, zvrhávania vlád, invázie do iných krajín, mučenie nám ponecháva len malý priestor vyjadrovať sa vtedy, keď medzinárodné právo porušujú iní. Zdá sa však, že to nebráni našej vláde, našim spravodajským médiám, nám samým opakovať vojnový mýtus o Američanoch ako o dobrých chlapcoch a o všetkých ostatných ako o zlých. Stala sa našou rozprávkou pred spaním, ktorá zasieva nočnú moru.
Vo východnej Európe sme dospeli do tohto nebezpečného bodu, pretože sme stratili schopnosť vidieť svet očami druhého. Vidíme svet očami vojaka, amerického vojaka, nie občana. Dovolili sme vojenskému správaniu, aby definovalo naše ľudské správanie, a tak sa náš pohľad stáva nepriateľským, naše myslenie je bojovné, náš svetonázor je plný nepriateľov. Ale v demokracii majú vládnuť občania, nie vojaci.
A predsa neúnavný prúd propagandy, zvrátené rozprávanie o našej histórii a oslavovanie vojny vytvárajú v príliš mnohých z nás militaristickú mentalitu. Stáva sa tak nemožné pochopiť správanie iných národov, pochopiť ich strachy, ich obavy. Poznáme len svoj vlastný vytvorený príbeh, svoj vlastný mýtus, staráme sa len o naše vlastné starosti, a tak sme navždy vo vojne. Stávame sa skôr provokatérmi ako mierotvorcami.
Vojenská agresia by mala byť zastavená, medzinárodné bezprávie odsúdené, územné hranice rešpektované a porušovanie ľudských práv stíhané. Aby sme to dosiahli, musíme dodržiavať zásady, o ktorých tvrdíme, že si ich vážime, a robiť to tak, aby si to osvojil každý z nás a aj zvyšok sveta. Len potom bude tých, ktorí ho prekračujú málo a budú skutočne izolovaní, nebudú schopní fungovať na medzinárodnej scéne, čím sa im zabráni v plnení ich nezákonných cieľov.
Ukrajina by nemala trpieť inváziou Ruska. A Rusko by nemalo byť ohrozované rozširovaním NATO a zbraňami. Sme naozaj neschopní vyriešiť tieto obavy bez toho, aby sme sa navzájom zabíjali? Je náš intelekt taký obmedzený, naša trpezlivosť taká krátka, naša ľudskosť taká zbitá, že musíme opakovane siahať po meči? Vojna nie je geneticky zakorenená v našich kostiach a tieto problémy nie sú vytvorené bohom. Vytvorili sme ich spolu s mýtmi, ktoré ich sprevádzajú, a tak ich môžeme aj zrušiť. Musíme tomu veriť, ak chceme prežiť.
Foto: Turisti pred ruskou ambasádou na Sri Lanke. Zdroj: Dinuka Liyanawatte/Reuters.
