„V Rusku sa črtá fašistický režim“

od David Ernesto García Doell

Moskovský sociológ Greg Yudin hovorí o Putinovom mocenskom aparáte a politických motívoch útoku na Ukrajinu. Prinášame preklad rozhovoru, ktorý vyšiel na stránkach AK – Analyse & Kritik, novín pre ľavicovú diskusiu a prax.

Greg Yudin je filozof a sociológ na Moskovskej škole sociálnych a ekonomických vied. Dva dni pred začiatkom ruskej invázie na Ukrajinu v článku pre Open Democracy predvídal celkom presne, čo sa stane. Greg Yudin je stále v Moskve; bol hospitalizovaný bezpečnostnými zložkami počas protestu v dňoch po začiatku vojny. Yudin už dlhšie varoval pred Putinovými agresívnymi nárokmi na moc, v dôsledku čoho je vojenská konfrontácia s NATO čoraz pravdepodobnejšia. V rozhovore opisuje mocenské mechanizmy, na ktorých je založený Putinov systém, rýchlu transformáciu ruskej spoločnosti na protofašistický režim a perspektívy protivojnového hnutia.

Dva dni pred začiatkom oficiálnej vojny ste boli jedným z mála intelektuálov, ktorí varovali pred vojnou v takomto rozsahu. Zatiaľ čo si mnohí ľavičiari stále mysleli, že ide o anexiu Donbasu, vy ste predpovedali vojnu, ktorá sa bude sústreďovať na Kyjev, Charkov a Odesu. Ako ste dospeli k tomuto hodnoteniu?

Greg Yudin: Už dva roky varujem pred touto vojnou. Ale určite som nebol sám, kto videl, že sa to blíži – spočiatku to boli ľudia, ktorí študujú ruskú politiku a neskôr bili na poplach aj odborníci na ruskú armádu. Ale mnohí experti odmietali či dokonca zosmiešňovali reálnu šancu na veľkú vojnu a dôvodom toho nebolo to, že by boli nejako neschopní, ale to, že vychádzali z nesprávnych predpokladov. Žiaľ, nezdá sa, že by sa poučili, pretože dnes hlasito vylučujú jadrovú eskaláciu, pričom pracujú s rovnako chybnými predpokladmi.

Hlavnou chybou bola domnienka, že Putin na tom bude po napadnutí Ukrajiny určite horšie ako predtým, a to musí ovplyvniť jeho výpočty. Putin si však porovnal cenu vojny s cenou nečinnosti. Bolo mu celkom jasné, že sa veľmi skoro ocitne v beznádejnej situácii, ak túto vojenskú operáciu nezačne teraz.

Dnešné Rusko je bonapartistický režim, veľmi podobný francúzskemu režimu z rokov 1848 – 1870, ktorý slávne opísal Marx, ale aj medzivojnovému Nemecku. Spolieha sa na plebiscit tým, že ťaží z náhleho zavedenia všeobecného volebného práva a agresívnym spôsobom zvyšuje odpor a revanšizmus, ktorý je v spoločnosti prítomný po veľkej porážke (v prípade Ruska po studenej vojne). Takéto režimy, ktorým vládne vodca s takmer neobmedzenou mocou, majú tendenciu degenerovať na volebné monarchie, ktoré potláčajú všetky vnútorné rozpory a sú nepriateľské voči svojim susedom. Sú ekonomicky stabilné, čo im pomáha odpolitizovať masy, vymeniť absolútnu občiansku neangažovanosť za relatívne blaho a podporovať únik do súkromného života. To všetko ich vedie k tomu, aby sa stali vojensky agresívnymi, externalizovali vnútorné konflikty, preceňovali hrozby zvonku a nakoniec proti nim posilnili silné vojenské aliancie. Poháňajú ich sebadeštruktívne sklony a nevyhnutne smerujú k porážke – no deje sa to za príliš vysokú cenu, najmä teraz, v jadrovom veku.

Po tom, čo Putin svojím ústavným referendom v roku 2020 zmenil Rusko na faktickú monarchiu a pokúsil sa zabiť svojho jediného politického oponenta Alexeja Navaľného, mi bolo jasné, že pripravuje plán na veľkú vojnu. Keďže Putin považuje za existenčnú hrozbu samotnú existenciu blízkeho, veľkého a kultúrne príbuzného štátu, v ktorého čele je režim vojensky podporovaný Spojenými štátmi, bolo zrejmé, že ak sa mu ho nepodarí podmaniť mierovou cestou, začne vojnu o dobytie Ukrajiny. Žiadna cena nie je príliš vysoká na to, aby Putin získal kontrolu nad Ukrajinou, pretože sa domnieva, že je existenčne ohrozený tým, čo nazýva „anti-Rusko“ na svojich hraniciach. Okrem toho, Putin doma čelil klesajúcej popularite, najmä medzi mladými ľuďmi, a pravdepodobne by veľmi skoro čelil hnutiu odporu. Potrebuje si byť istý, že ho dokáže potlačiť za každú cenu.

Čo môžete povedať o represáliách a perspektívach protivojnového hnutia?

Protivojnové hnutie úspešne ukázalo rozkol v ruskej spoločnosti. Ľudia, ktorí protestovali v uliciach alebo verejne vystupovali proti vojne, dali najavo, že existuje významná časť ruskej spoločnosti, ktorá túto vojnu odmieta a považuje ju nielen za zločin proti Ukrajine, ale aj za zradu ruských záujmov. V prvých dňoch, keď prieskumy verejnej mienky mali ešte nejaký zmysel (už nemajú zmysel, keď človeku hrozí až 20 rokov väzenia za to, ak túto „špeciálnu vojenskú operáciu“ jednoducho nazve vojnou), ukazovali, že proti tejto vojenskej akcii je až 25 percent Rusov. To je, myslím, značný úspech.

Ale protesty uviazli. Nebráni im v tom ani represia, ale skôr nedostatok organizácie. Putin bol dosť chytrý na to, že zničil všetky politické alebo občianske organizácie a siete predtým, ako začal vojnu. Organizácia je tu neskutočne náročná; okamžite vás zatkne polícia alebo vás zbijú štátom podporovaní násilníci. Nedostatok organizácie je demoralizujúci. Ľudia sú ochotní riskovať svoje životy aj napriek novým zákonom a zvýšenému násiliu polície. Ale je ťažké to robiť, keď človek nevidí spôsob, ako niečo dosiahnuť. Putin vždy vyhrá tým, že rozšíri bezmocnosť.

V rozhovore s Robinom Celikatesom pre „taz“ ste prirovnávali súčasnú situáciu k roku 1938, keď Nemecko anektovalo Sudety. Toto porovnanie je veľmi kontroverzné, pretože sa pripája k naratívu, ktorý stavia Putina do súladu s Hitlerom, zatiaľ čo George Bush nebol nikdy opísaný rovnakým spôsobom, keď napadol Irak a zabil státisíce ľudí.

Porovnanie s Hitlerom bolo dlhé roky nešťastné a nikdy som ho nepodporoval. Malo to vyľakať verejnosť stotožňovaním Putina s radikálnym zlom. Putin mal oveľa bližšie k Napoleonovi III. alebo možno k Francovi, ak by sme chceli zdôrazniť jeho bezohľadnosť. To neznamená, že nebol „dosť zlý“, ale skôr to, že išlo o iný druh represívneho autoritárskeho režimu.

Teraz sa však situácia v Rusku zmenila a nie som si istý, či to všetci mimo Ruska chápu. Prebieha tu posun od autoritárstva k totalite. Ide o to, ako je spoločnosť politicky štrukturovaná a o čo sa opiera moc. Inými slovami, nie je to otázka kvantity, ale kvality. A v tomto ohľade, áno, len veľmi nedávno sa tu jasne objavilo viac podobností s tým, čo sa klasicky označuje ako fašizmus.

V Nemecku máme veľmi prísnu konceptualizáciu fašizmu a nacizmu, ktorý je vždy spojený s eliminačným antisemitizmom. Intelektuáli v Nemecku ako Felix Jaitner skôr analyzujú Putinov režim cez Marxov a Poulanzasov rámec „bonapartizmu“, teda ako niečo medzi vojenskou diktatúrou a fašizmom.

Posadnutosť esenciou ukrajinského národa, ktorá má byť rovnocenná s ruským národom je to, čo vyniká skôr ako charakteristicky nacistická než len fašistická črta. Ako určitý dôkaz by som mal dodať, že už dlho bolo známe, že medzi ruskými elitami je veľa Mussoliniho obdivovateľov. Odporúčam tiež prečítať si Putinov článok v National Interest z roku 2020, v ktorom vysvetľuje príčiny druhej svetovej vojny. Skúste si v tom článku nájsť, koľkokrát obviňuje Nemecko z tejto vojny v porovnaní s Poľskom. Čo sa týka antisemitizmu, v režime momentálne nie je žiadny explicitný antisemitský prvok. Ale v Rusku je veľa tichého antisemitizmu a väčšinou sa sústreďuje v tajných službách, ktoré majú teraz navrch.

Vnímate Hnutie Z ako indikátor kvalitatívneho posunu k fašizmu?

Znak Z bol prevzatý z ruských vojenských vozidiel na Ukrajine (vozidlá patriace do Západného vojenského obvodu majú označenie Z kvôli ruskému slovu pre Západ – »Zapad«), propagovali ho štátni propagandisti, ktorí určite vedia, že vyzerá ako polovičná svastika. Niektorých starších ľudí toto znamenie, ktoré im okamžite pripomenulo detstvo, úplne vydesilo. Teraz sa na dverách protivojnových aktivistov objavujú znaky Z spolu s vyhrážkami, čo naznačuje, že medzi silovikmi (členovia tajnej polície a bezpečnostných zložiek; pozn. ak) je skupina nacistov, ktorí teraz majú podporu robiť takéto veci.

Ešte mrazivejšie sú zhromaždenia v tvare Z, ktoré ľudia po celom Rusku tvoria svojimi telami. Nielen štátnym zamestnancom, ale aj deťom v školách a škôlkach sa hovorí, aby sa zhromaždili do tvaru Z a pozdravili Putina. Pri pohľade na také »Z«, ktoré tvoria nevyliečiteľne choré deti alebo kľačiace batoľatá, je ťažké nemyslieť na nacistické Nemecko.

Ďalšou znepokojujúcou dynamikou je zavedenie otvorenej propagandy do vzdelávacích inštitúcií, od univerzít až po materské školy. Putinov pohľad na ukrajinskú históriu je teraz vtĺkaný deťom do hláv. Nikdy predtým to tak nebolo: napriek určitému znepokojivému vývoju vo vyučovaní dejepisu sa nikdy nepožadovalo zdieľať oficiálny názor na históriu, nehovoriac o Putinových bludných teóriách.

Fašistická mobilizácia spoločnosti prebieha predovšetkým v rovine politickej symboliky?

K tomuto obrazu treba pridať rozpútané násilie. Od začiatku protivojnových protestov už existuje množstvo dôkazov o bití, mučení a sexuálnych útokoch na policajných staniciach. Hoci policajné násilie rozhodne nie je pre Rusko novinkou, tento vývoj naznačuje možný posun na novú úroveň. Dochádza tiež k tvrdým zásahom proti nezávislým médiám – práve minulý pondelok skončil posledný nezávislý časopis Novaja Gazeta, ktorého redaktor dostal minulý rok Nobelovu cenu, takže už prakticky neexistujú žiadne nezávislé médiá. Tie, ktoré zostali, sú z Ruska neprístupné a oficiálne označené ako „zahraniční agenti“ alebo „extrémistické organizácie“.

Napokon, najznepokojivejším prvkom tohto nového potenciálne totalitného usporiadania je ideologický obrat, ktorý Putin urobil od prvých dní vojny: jeho nový príbeh o »denacifikácii« Ukrajiny. Obvinenie, že ukrajinské úrady podporujú extrémnu pravicu, je v ruskom oficiálnom diskurze už nejaký čas všadeprítomné – a nie celkom neopodstatnené. Vo februári sa to však zmenilo na čisto esencialistickú rétoriku naznačujúcu, že ukrajinská esencia, ktorá je údajne svojou povahou ruská, bola kontaminovaná nejakým nacistickým živlom. Preto je úlohou ruskej armády očistiť Ukrajinu od tohto nacistického živlu. Ruské ministerstvo obrany už hovorí o nasadení »filtračných« procedúr na okupovaných územiach. A keďže Ukrajinci tvrdohlavo vzdorujú, jediným možným vysvetlením je, že boli ešte viac »nacifikovaní«, ako sa očakávalo, čo by mohlo ľahko viesť k záveru, že si zaslúžia vyhubenie. Rovnaký príbeh o „čistote“ použil Putin len pred pár dňami, keď hovoril o „vnútornom nepriateľovi“, takzvaných „zradcoch národa“, ktorých by mala ruská spoločnosť „vypľuť ako moľu, aby sa zachovalo jej zdravie.

Je možné kvantifikovať Hnutie Z?

Záleží na tom, ako ho definujete. Počet ľudí, ktorí sa zúčastnili na verejných podujatiach, ktorí nosia znak Z, dávajú si ho na autá alebo ho používajú na sociálnych sieťach, je obrovský. Môj kvalifikovaný odhad je, že by sa to mohlo blížiť k 30 až 40 percentám vo všetkých sektoroch spoločnosti. Nazvať ich všetky jedným hnutím však nie je správne. Mnohí z nich boli svojimi – často štátnymi – zamestnávateľmi donútení ukázať toto znamenie. Mnohí z toho nie sú nadšení, ale počul som ľudí povedať: „Urobím všetko, čo budú chcieť, ak mi to zachráni prácu.“ Ľudí, ktorí to robia dobrovoľne, je oveľa menej. Niektorí z nich sú však skutočne agresívni.

Aby bolo jasné, presne tu leží hranica medzi starým dobrým Putinovým autoritárstvom a novým druhom totalitného štátu. Pokiaľ je toto hnutie väčšinou zinscenované proti vôli ľudu, zostáva hranica neprekročená. Pasivita más je však skutočne bezhraničná, ľahko sa z nich môže stať agresívny dav.

Za dva týždne sme boli svedkami prepadu akciového trhu o 40 percent, ale rubeľ sa už od polovice marca spamätal. Ako dlho môže v Rusku fungovať vojnová ekonomika? Nepovedú sociálne dôsledky ekonomického pádu k veľkej nespokojnosti?

Putin nezostane nečinný a nebude čakať, kým kríza neudrie do tej miery, aby sa Rusi obrátili proti nemu. Je si dobre vedomý rizika, a preto sa s najväčšou pravdepodobnosťou pokúsi zvaliť vinu za krízu na »zradcov«, ktorí konajú v zhode so Západom, aby ublížili Rusku. Ak sa však Putinovi z nejakého dôvodu nepodarí uviesť do pohybu teror a stratí na sile, tie časti spoločnosti, ktoré sú teraz krízou najviac postihnuté, sa pravdepodobne spoja s elitami proti nemu. To by sa mohlo stať relatívne skoro.

Ako vyzerá Putinova mocenská základňa z ekonomického hľadiska? Existuje rozkol medzi ekonomickými elitami na za/proti vojne?

Putin bol schopný vybudovať silnú a robustnú neoliberálnu ekonomiku tým, že sa držal modelu voľného trhu z 90. rokov. V skutočnosti neoliberáli, ktorí boli pri moci za Jeľcina, riadia ekonomiku aj za Putina, kľúčovou postavou je Elvira Nabiullina, šéfka ruskej centrálnej banky. Toto neoliberálne usporiadanie má niektoré zvláštnosti, ako napríklad miešanie súkromných a verejných spoločností ako Gazprom alebo Rosneft, ktoré teoreticky patria štátu, ale v skutočnosti smerujú príjmy do vreciek Putinových kumpánov. Tento ekonomický model zabezpečil pôsobivý ekonomický rast počas Putinovej prvej dekády pri moci a relatívnu odolnosť voči zahraničným sankciám v druhej dekáde.

Nárast však vyústil do obrovskej nerovnosti. Rusko je dnes jednou z najnerovnejších krajín na svete a v tomto ohľade konkuruje Spojeným štátom: v roku 2019 patrilo 58 percent bohatstva jednému percentu populácie, zatiaľ čo 10 percent najbohatších vlastnilo 83 percent všetkého bohatstva, ako uvádza Credit Suisse. Putin zároveň vybudoval systém ekonómie presakovania podobný tomu, ktorý svojho času vytvoril Ronald Reagan. Zatiaľ čo elity šialene bohatli a nakupovali bezpočet luxusných jácht a palácov, bežné obyvateľstvo dokázalo zvýšiť svoju životnú úroveň prostredníctvom hypoték a spotrebiteľských úverov. Rusko má neúmerne vysokú úroveň súkromného dlhu, pričom značná časť chudobnejších rodín míňa polovicu svojich príjmov na platby úrokov bankám alebo mikrofinančným organizáciám.

Putinových oligarchov možno rozdeliť do dvoch skupín. Niektorí z nich sú Putinovi dlhoroční priatelia z KGB. Zdieľajú jeho imperialistický svetonázor a pravdepodobne prispeli k tomu, že ho dotlačili k tejto vojne. Ďalšiu skupinu tvoria ľudia, ktorí sa v 90. rokoch stali superbohatými a za Putina dokázali znásobiť svoj majetok. Z tejto vojny sú očividne nešťastní a niektorí sa dokonca odvážia povedať to verejne, aj keď rafinovane.

Superboháči aj technokrati zodpovední za ruskú ekonomiku sú však úplne zbavení akejkoľvek politickej subjektivity. Putin ich prinútil sľúbiť, že sa nikdy nebudú angažovať v politike, a dokonca sa ani neodvážia napadnúť jeho rozhodnutia. Boja sa ho a akceptujú, že táto vojna je osud, ktorý jednoducho zdieľajú so svojou krajinou. V skutočnosti sa Nabiullina po začiatku vojny údajne pokúsila odstúpiť, ale Putin sa vyhrážal jej rodine a prinútil ju zostať. Títo ľudia sa celkom ľahko stali rukojemníkmi.

Keď sme si písali pred rozhovorom, povedali ste, že Putin najbližšie napadne Poľsko. Ak sa tak stane, existujú dve možnosti: Buď USA/NATO nechajú Putina prevziať kontrolu nad východnou Európou, alebo budeme možno smerovať k 3. svetovej vojne. Stále mám problém predstaviť si takýto scenár, keďže sa zdá, že armáda NATO je oveľa lepšia ako ruská.

Putinovým cieľom nie je vojna s Ukrajinou ani s Poľskom. Tieto krajiny sú pre neho buď neexistujúce, alebo sú len bábkami Spojených štátov amerických. V očiach ruského vojenského velenia je vojna obrannou vojnou proti USA/NATO/Západu, pričom tieto pojmy sa navzájom zamieňajú. Ukrajinské územie je len prvým krokom v tejto veľkej vojne. Ruské jednotky v Podnestersku (separatistický región v Moldavsku; pozn. ak) sú už zmobilizované a čakajú na nadviazanie spojenia s ruskou armádou, ak dobyje Odesu, čo by znamenalo, že by bola možná invázia do Moldavska. Strednodobým cieľom sú určite pobaltské štáty a Poľsko. Nie je náhoda, že Putin požadoval úplné stiahnutie jednotiek NATO z krajín bývalej Varšavskej zmluvy.

Jeho vojenská stratégia je jednoduchá: pohroziť jadrovými zbraňami a zmocniť sa územia. Verí, že Západ je od základu slabý, skorumpovaný a zbabelý. Tento postoj je v Rusku mimoriadne populárny a Putin ho posilňuje. V Rusku panuje hlboké presvedčenie, že Západ nikdy nebude riskovať jadrový konflikt s Ruskom o krajinu na východe, či už je to Ukrajina alebo Poľsko. To, čo teraz vidíme na Ukrajine, vo všeobecnosti potvrdzuje jeho hodnotenie: stačí, aby sa Putin odvolal na jadrový konflikt, aby západná Európa prehodnotila, čo je ochotná urobiť pre pomoc Ukrajine.

Putin tiež verí, že práve teraz má určitú vojenskú výhodu nad USA v hypersonických zbraniach. Pravdepodobne verí, že by to stačilo na odstrašenie USA od vstupu do potenciálnej jadrovej konfrontácie. Podľa ruskej armády už použila na Ukrajine hypersonické rakety bez akejkoľvek vojenskej potreby, čo vyzerá ako odkaz pre Západ. Dôležité je, že Putin opakovane povedal, že táto výhoda nebude trvať príliš dlho, pretože Američania ju čoskoro dobehnú. Znamená to, že to teraz musí využiť.

Ako môže ľavica v Nemecku podporovať ľavicu na Ukrajine a v Rusku v ich súčasných bojoch?

Úprimne sa domnievam, že svet je vo veľkom nebezpečenstve. Túto šelmu poznáme zvnútra a máme len malé ilúzie o tom, že sa zastaví sama. Ľavica vie o dôležitosti medzinárodných hnutí počas veľkých vojen. Preto by sa mala brániť rámcovaniu tohto konfliktu z hľadiska národných štátov, napr. Rusko a Ukrajina, pretože to by len posilnilo štáty a ešte viac oslabilo ľudí. Túto šelmu možno zastaviť iba prostredníctvom medzinárodnej solidarity. A treba to zastaviť hneď, kým nebude neskoro.

Jedna dôležitá vec, ktorú teraz musíte urobiť, je zamerať sa na peniaze superbohatých. Táto brutálna agresia jasne ukázala, že kapitál sa zblázni, keď nepodlieha kontrole. Putinov úspech v korumpovaní politických a ekonomických elít na celom svete je spôsobený jeho vedomím, že chamtivosť a vlastné záujmy sú základnými kameňmi kapitalizmu. Pevne verí, že za peniaze sa dá kúpiť všetko. Vie, že liberálna demokracia je pretvárka. Putin je ultraneoliberál, vykuchal všetku solidaritu v Rusku a nahradil ju bezuzdným cynizmom. Preto si je istý, že do jeho vojenských plánov naozaj nikto nezasiahne a všetky sankcie budú nakoniec zrušené, pretože kapitálu ide len o zisk. Má na to dostatok dôkazov a Merkelovej politika Ruska je učebnicovým príkladom toho, ako chamtivosť dominuje politickej moci v kapitalizme.

Foto: Vladimir Putin na štadióne Luzhniki v Moskve 18. marca počas nacionalistického podujatia oslavujúceho ôsme výročie propojenia Krymu. Zdroj: Kremlin.ru, CC BY 4.0

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články