V poslednom čase intenzívne medializované výstupy programu Teach for Slovakia (TFS) vyvolávajú dojem, že kľúčom k pochopeniu marginalizácie Rómov je byť dostatočne dlho „pri tom“ a „na vlastnej koži to skúsiť“.
Väčšina rozhovorov s protagonistami programu zároveň obsahuje jednu z permanentných čŕt diskusie hlavného prúdu o tzv. rómskej otázke na Slovensku, a to je pripisovanie hlavnej zodpovednosti za problémy vo vzdelávacom procese, a v širšom kontexte za materiálnu depriváciu, sociálne vylúčenie a celkovú marginalizáciu, samotným Rómom. Takto postavená diskusia má niekoľko zásadných problémov.
„Byť pri tom“ nestačí. Samotná skutočnosť, že niekto pracuje s Rómami alebo žije v ich blízkosti, automaticky neznamená, že chápe ich každodenné skúsenosti, pohľady a perspektívy. Vzdelaný odborník a profesionál z určitej oblasti (lekár, politológ a pod.) nemusí mať dostatočne vypestované zručnosti pre porozumenie a chápanie situácie vo vzťahu k príčinám marginalizácie Rómov. Aj vysoko vzdelaní jednotlivci často interpretujú svoje skúsenosti cez svoje triedne dispozície alebo prostredníctvom disciplín, ktoré vyštudovali.
Reflexívne chápanie reality síce nemusí byť podmienené štúdiom antropológie, sociológie alebo etnografie, musí však byť postavené na snahe pochopiť skúsenosti „tých druhých“. Má takisto viesť k pochopeniu toho, ako sú každodenné skúsenosti iných podmienené širšími štrukturálnymi procesmi a nerovnosťami v spoločnosti. Bez takéhoto reflexívneho vnímania reality „byť pri tom“ môže viesť k tomu, že posilní naše predsudky a predpoklady, ktoré nosíme so sebou ako príslušníci určitej sociálnej triedy.
V diskusii hlavného prúdu sa často objavujú predsudky, ktoré sa vydávajú za životné a všeobecné pravdy. Napríklad, že „Rómom na vzdelaní nezáleží“. V skutočnosti je možné, že veľa Rómom na vzdelaní nezáleží, ale je možné aj to, že veľa Rómom na vzdelaní záleží. Diskusia o tzv. rómskej otázke však spravidla obsahuje zovšeobecňovanie individuálnych príbehov a charakteristík. V takejto diskusii je pravidlom aj to, že za normu sa považuje stredostavovský vkus a správanie, ktoré vyplýva z materiálnych podmienok strednej triedy.
Toto sa odráža aj v rozhovorch s učiteľmi a ďalšími profesionálmi pracujúcími s rómskymi deťmi, ktorých sme v posledných rokoch absolvovali desiatky. Ich lajtomotívom je, že Rómovia sú v podstate nevzdelateľná skupina a nanajvýš možno dúfať, že sa dvoch-troch podarí z „toho“ prostredia vytiahnuť. Niektorí odborníci nesprávne dávajú do protikladu zovšeobecňujúcu predstavu o „prostredí“ so vzdelaním a možnosťami sociálnej mobility. Výpovede v tomto duchu stoja na anekdotách o „nestimulujúcom rodinnom prostredí“, domnelej jazykovej „zaostalosti“ a niekedy aj otvorene rastistických tvrdeniach o genetickej menejcenosti.
Málo alebo vôbec sa nehovorí o štrukturálnych podmienkach: o mizernom bývaní, nedostatku čistej vody a kanalizácie, o nedostatočných zdravotných službách, o tom, že v osade nie je spevnená cesta a nechodí tam autobus. Nehovorí sa o tom, že v osade, v ktorej býva 4-tisíc ľudí mesto nepostavilo jediné ihrisko pre deti. Takisto nepočujeme o tom, ako zmeny zákonov, neochota starostov, odpájanie od vody a elektriny, a vyraďovanie z evidencie poberateľov sociálnej pomoci prispievajú čoraz častejšie ku každodenným kritickým situáciám v „domácom prostredí“, ktoré podkopávajú možnosti kontinuálneho vzdelávania detí.
A v médiách sú skoro neviditeľné narastajúce počty nerómskych detí, ktoré sú obeťou podobných štrukturálnych nerovností. Žiaľ, médiami sprostredkované výstupy programu TFS, ako aj niektorých podobných, v princípe dobre mienených aktivít s cieľom pozitívnej zmeny, prispievajú k zamlčovaniu takýchto štrukturálnych podmienok a napomáhajú k vytváraniu kolektívneho archetypu (bez kontextu) „demotivovaných“ rodín a jedincov, ktorým je potrebné „vysvetliť“, „ukázať“, „nakopnúť“, prípadne nad nimi „zlomiť palicu“, pretože aj tak „z nich nič nebude“.
Neustále rozprávanie o zaostalých rómskych deťoch a ich nezodpovedných rodičoch, či oslavovanie príbehov „rómskych Obamov“, ktorí vyštudovali a uspeli a „že sa teda dá keď sa chce“, iba prispieva k zakrývaniu nadproporčného a chybného zaraďovania rómskych detí do špeciálnych škôl a nižšej kvality výučby, ktorú dostávajú. Očakávať, že rodičia, bez štandardného zamestnania a v neštandardnych životných podmienkach budú s nadšením tlačiť deti po večeroch do učenia a neskôr k maturite je absurdné.
Toto sa netýka iba rodičov s minimálnym alebo neukončeným vzdelaním. V prostredí, v ktorom aj vzdelaní Rómovia musia čeliť každodennému rasizmu, ktorý spochybňuje ich schopnosti a vzdelanie, a v ktorej rovnaká kvalifikácia neznamená rovnaké príležitosti na „nerómskom“ pracovnom trhu, je veľmi ťažké živiť predstavu o tom, ako je vzdelanie kľúčom k lepšej budúcnosti.
Vzdelávacie aktivity projektu TFS a každodenná snaha jeho protagonistov a protagonistiek má v kontexte Slovenska určite pozitívne dopady tak na individuálnej ako aj projektovej úrovni. Snaha a odhodlanie zmeniť veci priamo v teréne je bezpochyby chvalihodná. Pochopenie podmienok práce učiteľov v marginalizovaných lokalitách je jedným z hlavných predpokladov pre zmenu súčasného stavu. Problém je v tom, ako niektorí aktéri TFS vysvetľujú príčiny javov, s ktorými sa stretávajú v škole a mimo nej.
Marginalizácia Rómov na Slovensku je ukotvená v zložitej spleti politicko-ekonomických štruktúr, historického dedičstva, kultúrnych imperatívov a medzi etnických vzťahov. Nie je možné ju prekonať riešeniami ako sú individuálne, časovo obmedzené projekty, zamerané na určitý výsek životnej reality. O tom svedčia aj nejednoznačné dopady množstva rozvojových projektov financovaných z európskych fondov.
Výpovede, v ktorých sa na jednej strane zamlčujú základné štrukturálne problémy spojené so školstvom, materiálnou depriváciou, trhom práce, diskrimináciou a na druhej strane sa moralizuje o psychologických dispozíciách, správaní, motivácii, postojoch a o „zaostalosti“ chudobných Rómov, iba prispievajú k ďalšiemu prehlbovaniu marginalizácie a sociálneho vylúčenia.
Pokiaľ má projekt TFS prispieť k formovaniu budúcich lídrov, je kľučové, aby neviedol k reprodukovaniu stereotypov, ale aby pomohol otvoriť debatu o existujúcich štrukturalných nerovnostiach.
Barbora Černušáková, Jan Grill, Daniel Škobla
Autori a autorka sú sociológovia a sociálni antropológovia, ktorí sa venujú výskumu rómskej marginality.
Článok původne vyšiel v tlačenej verzii Denníka N.
Foto: Ilustračné foto. Autor: Sebastian Zdroj: flickr.com
