Do prezidentských volieb v Spojených štátoch ostáva ešte rok a necelý mesiac, ale volebné kampane tam už naplno bežia. Súboju o Biely dom budú v priebehu budúcoročnej jari a leta predchádzať tzv. primárky dvoch hlavných strán. Za republikánov bude, prirodzene, nominovaný opäť Trump, zaujímavejší a tesnejší súboj sa rysuje medzi demokratmi.
V prieskumoch aktuálne vedie bývalý Obamov viceprezident Joe Biden, s odstupom nasledujú socialista Bernie Sanders a progresívkyňa Elizabeth Warrenová. To, kto z nich napokon získa kandidačnú nomináciu proti Trumpovi, veľa napovie aj o priebehu a výsledku novembrových prezidentských volieb. Prieskumy z roku 2016 ukázali, že ak by demokrati proti Trumpovi nepostavili nepresvedčivú Hillary Clintonovú, ale už vtedy kandidujúceho Sandersa, arogantný miliardár sa prezidentom nikdy nemusel stať.
Po štyroch rokoch sa situácia môže zopakovať. Ak Biden uspeje v primárkach a bude vyzývateľom súčasného prezidenta, šancu poraziť ho má len vďaka už prebiehajúcej masívnej mobilizácii proti Trumpovi. Mnohí demokratickí voliči by ho v prezidentskom súboji volili len v gumených rukaviciach, podobne, ako keď v r. 2004 napriek nesympatiám volili Johna Kerryho, len aby dostali G. Busha z prezidentského úradu. Vôľa uprednostniť hoci aj menšie zlo je veľká a spoločenský nepokoj nemá precedens: štyri najväčšie demonštrácie v histórii Spojených štátov sa udiali v rozpätí posledných troch rokov. Trumpov úspech potvrdil, že cesta späť je nemožná. Práve Biden ako Obamov najbližší spolupracovník predstavuje nostalgiu za „starými dobrými časmi“, ktoré sa však takto optimisticky javia len pre nevšímavosť k napätiu, ktoré sa v r. 2016 naplno prejavilo. Trump totiž nie je príčinou súčasných problémov Spojených štátov, ale ich vyústením.
Americká ľavica je v predvolebnom období vysoko mobilizovaná a ťaží zo spolupráce progresívcov, sociálnych liberálov aj demokratických socialistov. Požiadavky, ktoré ešte pred pár rokmi zaznievali z okrajov politického spektra a boli považované za radikálne, sú dnes súčasťou hlavno-prúdovej diskusie a musia sa s nimi konfrontovať aj predstavitelia establišmentu. Za štyri dominantné témy demokratických primárok možno označiť dostupnú všeobecnú zdravotnú starostlivosť, bezplatné vysoké školstvo, obmedzenie politického vplyvu korporátnych lobistov a tzv. Green New Deal, ekologickú obdobu štátnych sociálnych investícií do verejnej infraštruktúry realizovaných medzi dvoma svetovými vojnami. Pohľad na čísla priblíži naliehavosť týchto požiadaviek – kým reálne mzdy sa od osemdesiatych rokov zdvihli len kozmeticky, školné sa za rovnaké obdobie zvýšilo osemnásobne a náklady na zdravotnú starostlivosť podobne. Odvahu pretláčať tieto zásadné témy do verejného diskurzu dodáva obyčajným ľuďom úspech mladých politikov a političiek, akou je napr. Alexandra Ocasio-Cortezová. Tá je síce najvýraznejšou tvárou zmeny prichádzajúcej zľava, ale stoja za ňou celé tisíce aktivistov a lokálne angažovaných politikov.
Gary Younge, ktorý pre britský Guardian mapoval súčasnú situáciu americkej ľavice a jej priaznivcov, sa pri svojej ceste Spojenými štátmi stretol s dvoma silnými emóciami: strachom a odhodlaním. Hrozba znovuzvolenia Trumpa vedie čoraz viac Američanov k uvedomeniu si, že sami musia byť nositeľmi zmeny. Práve z takéhoto precitnutia sa v miestnych voľbách naprieč celou federáciou zrodilo množstvo prekvapivých výsledkov v prospech ľavicovo orientovaných kandidátov. Podľa prieskumu z marca tohto roka by až polovica mladých Američanov by preferovala žiť v socialistickej krajine pred kapitalistickou. Socializmus už nie je strašiakom, akým býval, pretože množstvo obyčajných ľudí si ho spája s nádejou na riešenie ich každodenných problémov. Osobitne príťažlivý je pre mladých a nebielych Američanov. Pravdaže, socializmus má dnes v ich chápaní iný význam, než aký mal v 40. rokoch za Roosevelta, a ešte iný od európskeho poňatia – znamená pre nich predovšetkým rovnosť, menej štátne vlastníctvo, ako to bolo kedysi. Sarah Innamoratová, socialistická štátna zástupkyňa, ktorá získala mandát v Pennsylvánii, svoje politické presvedčenie voličom vysvetľovala jednoducho: „Nemali by ste čeliť voľbe, či dať peniaze na jedlo alebo na lieky.“ Jesse Sharkeyová, predáčka chicagských učiteľských odborov, socializmus tiež nechápe marxistickou optikou triedneho boja, ale vníma ho ako „poľudštený kapitalizmus“ tlmiaci svoje najhoršie excesy.
Americký sen je už len mýtom a možno pochybovať, či to kedysi bolo inak. Už za Obamových čias stratila rétorika rastu a sociálnej mobility pre tých, ktorí sú schopní a snažia sa, svoju príťažlivosť. Dôvod je prostý: nekorešpondovala s realitou. Bežní Američania – nie tí, ktorých Trump chráni, ale tí, ktorí sú pod jeho paľbou – strácajú trpezlivosť s tým, ako veci v krajine fungujú, a sú odhodlaní dať socializmu šancu. Ani to však v súboji dvoch veľkých strán nemusí stačiť. Podľa herca Warrena Beattyho je totiž v Spojených štátoch skutočne vplyvná len jediná strana – strana peňazí. Už o rok si na svoje konto môže pripísať ďalšie víťazstvo.
Text pôvodne vyšiel v denníku Pravda. Fotografia: Joe Biden. Zdroj: Gage Skidmore/Flickr.
