Prečo prezidentské voľby nepredstavujú zásadný zlom

od Richard Sťahel

Pokiaľ u nás nebude zákaz financovania volebných kampaní z firemných zdrojov a obmedzenie sumy, ktorú môže fyzická osoba, vrátane samotného kandidáta, použiť na volebnú kampaň, tak ako v niektorých krajinách, budú voľby vyhrávať tí, čo budú mať najviac peňazí – to je však hlavný princíp oligarchie. A keďže chce voľby vyhrať každý, kto vstupuje do politiky, je takmer nevyhnutné, aby sa snažil získať podporu „sponzorov“ – to je zase základ korupcie. Pokiaľ nezmeníme toto, môžeme o demokracii a boji proti korupcii písať traktáty, organizovať konferencie a demonštrácie, ale nezmeníme podstatu problému – nastavenie systému, ktorý privileguje veľkých vlastníkov.

Nedávne voľby prezidenta SR boli časťou médií i verejnosti prezentované ako zásadný zlom vo vývoji politiky i spoločnosti na Slovensku. Ak sa však na ich priebeh pozrieme dôkladnejšie, ukáže sa, že tieto voľby skôr prehĺbili viacero javov a tendencií, ktoré sú tu prítomné už dávnejšie, než by priniesli niečo skutočne nového. Pritom ide o javy, ktoré politický systém ústavnej demokracie skôr spochybňujú a ohrozujú, než by ho upevňovali či legitimizovali.

V prvom rade sa jednoznačne potvrdila moc peňazí. Kandidát bez finančných zdrojov, prakticky nemá vo voľbách šancu získať väčšiu podporu. Súvislosť medzi množstvom peňazí investovaných do kampane a množstvom získaných hlasov je po týchto voľbách nespochybniteľná. Voľby sa tak stávajú skôr zápasom sponzorov, marketingových, reklamných a prieskumných agentúr, než diskusiou, v ktorej by mohli rovnocenne zaznieť názory a argumenty k možnostiam riešenia aktuálnych spoločenských problémov.

Pokiaľ u nás nebude zákaz financovania volebných kampaní z firemných zdrojov a obmedzenie sumy, ktorú môže fyzická osoba, vrátane samotného kandidáta, použiť na volebnú kampaň, tak ako v niektorých krajinách, budú voľby vyhrávať tí, čo budú mať najviac peňazí – to je však hlavný princíp oligarchie. A keďže chce voľby vyhrať každý, kto vstupuje do politiky, je takmer nevyhnutné, aby sa snažil získať podporu „sponzorov“ – to je zase základ korupcie.

Pokiaľ nezmeníme toto, môžeme o demokracii a boji proti korupcii písať traktáty, organizovať konferencie a demonštrácie, ale nezmeníme podstatu problému – nastavenie systému, ktorý privileguje veľkých vlastníkov. Dôsledkom je to, že ústavne zakotvená rovnosť hlasov sa stáva fikciou. Bez nej ale môžeme hovoriť naozaj už iba o oligarchickej demokracii.

Fakt, že výdavky na kampaň kandidáta, ktorý odstúpil z volebnej súťaže, a to v prospech iného kandidáta, sa tomuto kandidátovi nezapočítavajú do výdavkov na kampaň, môže byť považovaný za druhoradý problém. Zároveň to však ukazuje, ako je možné „elegantným“ spôsobom obísť zákonom stanovený limit výdavkov na kampaň. A to je len jeden z tých, ktoré sa vyskytli počas týchto volieb.

Potvrdila sa tiež moc médií, z ktorých mnohé sa už ani nesnažili tváriť, že ich činnosť je vedená snahou o objektívne spravodajské pokrývanie volebného procesu, ale rovno sa postavili za konkrétnych kandidátov. Tým sa dostávalo nielen viac priestoru a času v médiách, ale sa aj blahosklonne prehliadali niektoré ich slabosti, či pochybnosti o ich minulosti. Publicistika pritom neraz skĺzla až do roviny adorácie „svojho“ kandidáta a jeho „ochrany“ pred nepríjemnými či nepohodlnými otázkami protikandidátov, čo v nejednom prípade médiá či jednotliví redaktori robili dôslednejšie než samotné volebné štáby.

Zamieňanie žurnalizmu s politickým aktivizmom tak na jednej strane vyvoláva otázky o tom, či mediokracia nie je skutočnou hrozbou pre pluralitnú verejnú diskusiu, na druhej strane prispievajú k tomu, že v čoraz väčšej časti populácie prestávajú byť tzv. mainstreamové médiá považované za nezaujaté a dôveryhodné.

Priame zasahovanie cirkevných predstaviteľov do volebnej kampane i používanie teologického slovníka (boj dobra so zlom) spochybňuje sekulárny charakter štátu, ale zároveň znemožňuje všetkými kandidátmi vzývané spájanie spoločnosti na občianskom princípe. So zlom (či hriechom) sa predsa nemožno spájať, nemožno s ním uzatvárať kompromis, naopak so zlom treba nekompromisne bojovať. Dichotómia dobra a zla znemožňuje racionálnu diskusiu, za to umožňuje démonizovanie tých druhých, vytvára obraz nepriateľa. Delenie na „my“ a „oni“ sa tak prehlbuje, pričom „my“ musíme zvíťaziť a „oni“ musia byť porazení. Za víťazov sa teraz považujú predstavitelia dobra, ktorých je však len jedna štvrtina. Ostatní sú teda zlom? A ako s tým zlom naložíme? Či s ním rovno zatočíme?

Príkladov z dejín, aj tých našich, ako „zatočiť“ so zlom, máme neúrekom. Skúseností so zmierením, so spoločenským kompromisom, s akceptovaním tých „druhých“, je výrazne menej a v súčasnosti sa zdá, že sa z historickej kolektívnej pamäti úplne vytratili. Táto hra s emóciami a historickými resentimentmi výrazne prispela k tomu, že najbližších päť rokov bude v najvyššej verejnej funkcii opäť osoba, ktorá nikdy predtým žiadnu verejnú funkciu nevykonávala. V ktorej inej profesii by to bolo akceptovateľné?

Na tento jav upozornil síce už Aristoteles, keď poukazoval na to, že ak si niekto zlomí nohu, nechá si ju ošetriť len tým, kto je považovaný za odborníka, ale keď ide o to, kto má stáť na čele obce, je ten istý človek schopný hlasovať za niekoho, kto s tým, čo má robiť, nemá najmenšiu skúsenosť. Je to jav zarážajúci a aj nebezpečný. Obzvlášť po skúsenostiach s tým, ako túto funkciu zastáva niekto bez politickej minulosti a bez skúseností s prácou vo verejnej funkcii.

Predovšetkým v druhom kole by asi bolo žiaduce, aby sa pri voľbe osoby, ktorá má zastávať najvyššiu funkciu, bralo do úvahy kritérium čo najväčších skúseností a čo najvyššieho dosiahnutého vzdelania, keď už toto kritérium nie je rozhodujúce. To však nie je možné, keď verejný diskurz deformuje dichotómia dobra a zla, ktorá je užitočná v každej rozprávke, ale pre komplexnú industriálnu spoločnosť – čeliacu doteraz nepoznaným hrozbám ako sú klimatické zmeny, prehlbovanie sociálnej nerovnosti, robotizácia či oligarchizácia – je kontraproduktívna a z dlhodobého hľadiska aj nebezpečná.

Foto : zuzanacaputova.sk

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články