Ako žijem v treťom veku
Po odchode do starobného dôchodku sa môj život rapídne zmenil. Odišla som doň podstatne o necelé tri roky skôr ako môj manžel. Bolo to obdobie, keď už boli deti doštudované a nastupovali do zamestnania. V mieste bydliska, ani v jeho okolí, nenašli vhodné pracovné miesta zodpovedajúce ich kvali kácii, a preto sa za pracovným umiestnením poobzerali v krajskom meste. Staršia dcéra odišla pracovať ako administratívna sila do rozhlasu v B. a mladšia ako učiteľka materskej školy v P. Časom si v okolí zamestnania ponachádzali životných partnerov, povydávali sa a vyleteli z rodného hniezda. V rodinnom dome sme s manželom zostali sami.
Až do odchodu do starobného dôchodku môjho manžela som prakticky bývala celé dni v dome sama. Bolo to otupné obdobie samoty. Začala som sa viac zaoberať ručnými prácami, ako boli vyšívanie, pletenie, háčkovanie, ale aj intenzívnejšou prácou na záhradke a okolo domu.
Po roku na dôchodku, keďže som mala vysokoškolské ekonomické vzdelanie na Strednej potravinársko-poľnohospodárskej škole vo V., pozvali ma učiť ekonomické predmety. Ponúknutá profesia stredoškolského učiteľa sa mi pá- čila, tak som to prijala.
Výučba žiakov mi problémy nerobila, bola som však prekvapená, čo všetko si v súčasnej dobe žiaci voči svojmu pedagógovi dovoľujú. Keďže som nebola zvyknutá na uvoľnené správanie a na tzv. „demokraciu žiakov“, bola som z náročného vyučovania a správania žiakov poriadne unavená, a ďalší školský rok som už v učení nepokračovala.
O rok nato už nastúpil do dôchodku aj manžel, a tak sme začali život na dôchodku tráviť spoločne. Bolo to však opäť okolo rodinného domu, domáce kulinárstvo jedného i druhého. Tešili sme sa na víkendové dni, kedy nás z B. navštevovali naše deti s rodinami. Pri odchode sme ich nabalili domácimi pro- duktmi z vlastnej zeleninovej záhradky. Inokedy sme ich s manželom zase navštívili my. Týždne bez detí bývali dlhé, ale museli sme si zvyknúť, pretože ani jedna z dcér nemala záujem vrátiť sa do svojho rodiska. Obe bývali najskôr v nájomných, a potom vo vlastných bytoch.
Náš veľký rodinný dom ostal natrvalo bez nich. Ťažko som to prežívala, ale musela som si na realitu života zvyknúť. Chýbala mi komunikácia s členmi rodiny. Manžel, i keď bol starostlivý, pracovitý a dobrosrdečný, bol takmer po celý život málo komunikatívny. Na starosť sa ešte viac oddával samotárstvu.
Vo väčšej miere sa venoval svojim kulinárskym aktivitám doma, bicyklova- niu, oberkovaniu produktov po poliach, chovu nosníc a zdravej racionálnej výžive, v ktorej bol príkladom. I napriek zdravému štýlu života ho v 70. roku života postihla mozgová príhoda a za rok a pol druhá, ktorá mu bola osudná a ukončila jeho život, o čom som sa už zmienila.
V dôchodkovom veku sa snažím žiť hodnotne, aj keď v samote vo veľkom rodinnom dome. Deti tiež zostarli, vnuci dospeli, svoje návštevy do rodiska pomerne obmedzili, majú svoje aktivity, školy, zamestnanie, koníčky. A tak sa nútim a snažím prispôsobovať danej realite života.
Kondíciu si udržujem aktívnym pohybom v záhradke, bicyklovaním, občas i hrou stolného tenisu. Snažím sa zdravo stravovať, dbať o svoje duševné i teles- né zdravie, neustále sa vzdelávať, pomáhať iným a žiť bez stresu.
Venujem sa dobrovoľníckej činnosti, aktívne pracujem pre zlepšenie, skul- túrnenie a skvalitnenie jesene života seniorov v našej obci a organizovaných seniorov v Okresnej organizácii Jednoty dôchodcov Slovenska v T., kde som členkou predsedníctva.
V rámci okresu sa po celý rok podieľam na bohatých aktivitách organi- zovaných pre dôchodcov. Výsledky úsilia vidím priamo na realizovaných dô- chodcovských okresných aktivitách, ktorých sa zúčastňuje 400 – 500 seniorov z celého okresu. Dôchodcovia s veľkým zanietením súťažia napríklad na športovom dni vo vybraných športových disciplínach. Zúčastňujú sa nenároč- ných pochodov na turistickom zraze organizovanom v horskom prostredí Karpát, na okresných plesoch seniorov, prehliadkach speváckych a folklórnych súborov, spoločných zájazdoch, výletoch. Venujú sa aj ďalším dôchodcovským aktivitám, vyplývajúcim z plánu činnosti OO JDS (Okresnej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska).
Odmenou mi bývajú usmiate a spokojné tváre dôchodcov, ich dobrá nálada, radosť z účasti na podujatiach. Pozoruhodné je to, že nehľadia na svoj vyšší vek, ako sa s odvahou púšťajú do zápolenia športového alebo turistického, ako sa vedia zabaviť pri speve a v speváckych súboroch, súťažiť vo varení gulášu, veseliť pri spoločných grilovačkách, pri hromadnej účasti na Mariánskych púťach, na výletoch, kúpaliskách, v bazénoch rekondičných pobytov, na rek- reáciách a podobne.
Obzerajúc sa za uplynulým životom bilancujem, čo som mohla a nemohla zmeniť, čo ovplyvnilo skutočnosť, že som celý svoj život prežila v rodnej obci, v ktorej som sa narodila. Celý svoj mladý i stredný vek som túžila dosiahnuť viac, zakotviť vo väčšom meste a širšie realizovať svoje schopnosti. Ale zostala mi len moja rodná obec.
Faktorov, ktoré to ovplyvnili, bolo v mojom živote nespočetne veľa, dobrých i zlých, užitočných i nevydarených, boli to vzostupy a pády, ktoré som mohla i nemohla ovplyvniť. To, že som celý život zostala v rodnej obci, spôsobila moja nerozhodnosť v mladom veku. Ešte v období stredoškolského štúdia som do života vykročila zrejme tou nesprávnou nohou. Príležitosť som síce mala, ale pri výbere strednej školy som ju nevyužila. Voľba dvojročného účtovníckeho
štúdia, namiesto štvorročného ekonomického s maturitou ovplyvnila celý môj život. Mala som na viac. V mladosti mi chýbal poradca „kadiaľ ísť“. Ale nako- niec som to všetko zvládla aj na dedine!
Ďakujem za možnosť vypovedať svoj príbeh. Snáď sa mi podarilo aspoň trochu prispieť k obrazu života v každodennosti za éry socializmu a dnes.
K o n i e c
