V rámci predstavenia chystanej publikácie „K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí“ vám prinášame tématické rozhovory s autormi a editormi. Vyspovedali sme spoluautorku publikácie, manažérku a redaktorku Denníka N, ktorá ešte nedávno pôsobila ako manažérka Dobrého anjela, Ľudmilu Kolesárovú. Kniha vyjde v decembri 2021.
___
Často sa stretávame s názorom, že chudobní si za svoju chudobu môžu sami a keby sa snažili, vzdelávali, tak by chudobní neboli.
Ja to počujem len veľmi zriedka, ale určite častejšie ako by bolo treba.
Podľa hranice chudoby, definovanou Svetovou bankou, absolútna chudoba za posledné desaťročia zásadným tempom klesá. Žijú podľa Vás na Slovensku ľudia v absolútnej chudobe?
Určite áno, ide hlavne o marginalizované komunity. Toto tvrdenie sa môže niekomu aj nepozdávať, ale toto nie je o emócii, ale o faktoch. Nižšiu životnú úroveň dosahuje väčšia skupina ľudí, absolútnu chudobu prevažne Rómovia v osadách a getách, kde ľudia trpia hladom, nemajú vodu, spia na udupanej hline.
Keď sa na chudobu na Slovensku pozrieme cez optiku administratívnej hranice chudoby, ktorú sme v EÚ stanovili na 60 percent priemerného mediánu príjmu, tak Slovensko patrí medzi krajiny, kde je chudobných relatívne nízky podiel. Myslíte si, že takýto pohľad je správny?
Na chudobu sa dá pozerať rôznymi spôsobmi. V extrémnej chudobe žijú naozaj hlavne ľudia z vylúčených komunít, bez jedla, tepla, vodovodu, liekov. Avšak vyššiu životnú úroveň ako doteraz by mali určite dosahovať aj iné skupiny, rodiny chorých, zdravotne ťažko postihnutých, dôchodcovia, rodiny samoživiteľov, a samozrejme aj ľudia, ktorí ťažko pracujú a nedostávajú adekvátne ohodnotenie za svoju prácu. Na krajinu EÚ v 21. storočí je tu naozaj príliš veľa ľudí, ktorí musia denne bojovať o svoju dôstojnosť.
Súhlasíte s tvrdením, že na Slovensku máme veľký sociálny štát?
Slovo sociálny si do názvu vzala politická strana. A tam to roky výhradne aj ostalo.
Často sa na verejnosti diskutuje o tom, aké sú sociálne dávky vysoké a ako motivujú ľudí nepracovať a žiť zo sociálnych dávok.
Sociálne dávky nie sú vysoké, avšak možnosti, motivácia a kontrola ľudí podieľať sa na pracovnom procese a budovaní hodnôt je naozaj u niektorých skupín veľmi nízka a štát nič neurobil preto, aby sa to zmenilo.
Myslíte si, že znižovaním sociálnych dávok sa dá dosiahnuť vyššia zamestnanosť a snaha poberateľov sociálnych dávok pracovať?
Nemyslím si, na to sú potrebné iné nástroje, ktoré na Slovensku nie sú k dispozícii. Ľudia, ktorí sú dnes odkázaní na sociálne dávky by sa ani pri ich znížení nemali kde zamestnať, rovnako by ich zamestnávanie v mnohých prípadoch vyžadovalo aspoň zo začiatku špeciálny prístup. Toto Slovensko vôbec nezvládlo. Dôležité je aj celoživotné vzdelávanie, ktoré u nás tiež nefunguje.
V sociálnej oblasti sa dlhodobo a po celom svete „bijú“ dve princípy sociálnej pomoci. Na jednej strane je proaktívna pomoc (Ex Ante), ktorej úlohou je predchádzať negatívnym javom a na druhej strane je reaktívna pomoc (Ex Post), ktorá reaguje na už prebiehajúce negatívne javy. Ktorý s z týchto prístupov preferujete vy a prečo?
Ex ante. Samozrejme len nedávno vzbudila veľkú diskusiu pomoc Ex post – pandemická helikoptérová pomoc, ktorá bola rovnako dôležitá. Štát si musí vziať z danej situácie a krízy ponaučenie a uvažovať dopredu nielen o téme existujúcich problémov, ale aj problémov, ktoré prídu s ďalšími trendami a krízami. Pandémia pre príležitosťou pripraviť sa na klimatickú krízu a krízu trhu práce.
V minulých rokoch vlády prijímali rôzne sociálne opatrenia, ako vlaky zadarmo, vianočný príspevok/13. dôchodok, dôchodkový strop, alebo dotované obedy. Boli tieto sociálne opatrenia, podľa vášho názoru prospešné a systémové?
Nie som fanúšikom takýchto nástrojov, ale skôr vkladania štátnych kapacít do systémových zlepšení a efektívneho hospodárenia so štátnymi financiami.
Ako sa pozeráte napríklad na zrušenie dotovaných obedov, ktoré nahradí od júla vyšší daňoví bonus na dieťa, no zároveň zo systému vypadlo až 47 000 detí, ktoré nedostanú ani obed, ani ich rodičia nedostanú vyšší daňový bonus. Tento problém nakoniec riešili poslanci, namiesto ministerstva, pozmeňovacím návrhom, no ani ten nevyriešil všetky deti, ktoré v tomto prípade prepadli cez sociálnu sieť.
Štát je povinný v prvom rade sústrediť sa na zraniteľné skupiny, deti patria na prvé miesto v tejto skupine. Všetky deti. Spomínané riešenie považujem za chybné.
Už predchádzajúca vláda prišla so zvýšenou materskou, ktorá je diferencovaná na základe statusu matky, podľa toho, či je ekonomicky aktívna, alebo nie. Súčasná vláda tento princíp plánuje zaviesť pri prídavkoch na dieťa. Aký je Váš pohľad na sociálny systém, ktorý je takto nastavený?
Toto opatrenie diskvalifikuje osamelých rodičov, ktorí neraz nemôžu byť ekonomicky aktívni, pretože s nimi trh práce nepočíta – ani možnosťou flexibilnej pracovnej doby, ochrany pred výpoveďou, rodovou rovnosťou a nepočíta s nimi ani školský systém – keďže nemáme dostatok predškolských zariadení. Rovnako diskvalifikuje rodičov na opatrovateľskom príspevku, či iné skupiny rodičov, ktoré sú diskriminované na trhu práce, zdravotne postihnutí, Rómovia, ľudia v „hladových dolinách“ kde je pracovných príležitostí veľmi málo.
V Škandinávii už pred rokmi prišli s viacerými prevratnými konceptmi, ako „housing first“, alebo starostlivosťou o väzňov, ktoré priniesli zásadné zníženie počtu bezdomovcov a väzňov v týchto krajinách, pričom podľa výskumov, náklady na tieto projekty sú nižšie, ako náklady ktoré ušetrili tieto štáty na väzenstve a riešení bezdomovectva. Prečo si myslíte, že takéto projekty nemajú na Slovensku podporu ani politikov, ani verejnosti?
Politici na Slovensku riešia problémy, ktoré najviac zaujímajú voličov. Ak sa takéto témy neriešia je to preto, že nezaujímajú voličov. Oboje je veľmi smutné a nejde len o emóciu, ale aj o ekonomický dopad na krajinu a naše životy. S nízkou úrovňou vzdelania prichádza k urne stále menej rozumný volič. Naša úroveň vzdelania je veľmi nízka. Ako spoznáme dobrých politikov? Tak, že sa budú výrazne orientovať na zlepšenie školstva. A teda sa nebudú báť múdrejšieho voliča.
Ak povieme, že ideme dávať zdarma byty bezdomovcom, väzňom, alebo obyvateľom vylúčených komunít, tak sa zväčša zdvihne vlna odporu verejnosti, ale aj politikov. Čo je podľa Vás príčinou takéhoto stavu verejnej debaty?
Tých príčin vidím viacero. Jednou je to, že mnohé skupiny obyvateľstva majú pocit nespravodlivosti na nich samotných. Ide o skupiny, ktoré som uvádzala vyššie: rodiny chorých, zdravotne ťažko postihnutých, dôchodcovia, rodiny samoživiteľov, pracujúca chudoba. Okrem toho slovenskí politici nikdy nevynikali rozumnou komunikáciou, buď sa uchyľovali k populistickým vyjadreniam, alebo naopak ľudí svojimi postojmi urážali.
Na Slovensku máme rekordnú nerovnosť medzi mužmi a ženami a rovnako rekordnú regionálnu nerovnosť. Ako sa pozeráte na tieto fakty?
Ako žena zo Spiša kriticky. Napriek tomu, že ja som nikdy problém s prácou nemala, uvedomujem si veľké limity, rozumiem odlivu mladých ľudí a pocitu nespravodlivosti ľudí, ktorých sa to týka.
Podcasty:
KOŠČ, J. – RUMAN, J. (eds.): K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí. Bratislava: Pracujúca chudoba, 2021. (pripravované)
Autor videorozhovorov: Julián Bosák
Fotografie: Tomáš Halász (obálka knihy) a archív Ľudmily Kolesárovej
