Festival Kiosk je už desať rokov platformou pre prezentáciu slovenskej nezávislej tanečnej a divadelnej scény. Jeho dramaturgovia do Žiliny pozývajú projekty, ktoré provokujú formálne aj obsahovo, kriticky reagujú na aktuálne spoločenské témy, vyzývajú k dialógu, konfrontácii, narúšajú hranice hľadiska a javiska a teda tradičné predstavy o divadle či súčasnom tanci. Každý ročník má nosnú tému – tou tohtoročnou bol Nový divák.
„Aký je nový divák, a existuje vôbec? Čo znamená byť dnes divákom?“ pýtali sa organizátori na začiatku festivalu. Na Kiosku som bola po prvýkrát a definíciu novej diváčky som spĺňala naozaj doslovne. „Nový“ však samozrejme nemal znamenať iba označenie pre diváka-nováčika. Novosť ste si mohli interpretovať rôznymi spôsobmi – napríklad aj ako vykročenie zo svojej bezpečnej zóny, rozhodnutie stať sa súčasťou predstavenia; ako výzvu otvoriť myseľ netradičným vizuálnym riešeniam, nezatvárať oči a uši pred miestami až fyzicky nepríjemnými performanciami, dať šancu nehercom, zapojiť sa do rúcania stereotypov či na záver so všetkými pri tanci skandovať „this is happiness“. Ja som pri každom z predstavení zažívala niektorú z uvedených novostí.
Napríklad v Princípoch Newspeaku režiséra Rastislava Balleka som si ako diváčka sama diktovala spôsob vnímania inscenácie – mohla som sa voľne pohybovať po priestore Novej synagógy, voliť medzi zvukovým a vizuálnym zážitkom. Bol v tom istý paradox, keďže hra Georgea Orwella je primárne o totalizme jazyka, o ovládaní, priam znásilňovaní jazykom a teda o potláčaní slobody. Pozícia diváka a textu sa tak ocitla v ostrom protiklade.
Yuri Korec: d-BODY-m. Foto: Kathrine Thude
Neslobodne v zmysle – nie je kam uhnúť, sa divák mohol cítiť na tanečnom predstavení Yuriho Koreca d-BODY-m. Bolo tak expresívne, že sa nás (alebo aspoň mňa) dotýkalo aj bez dotyku. Žena a muž na scéne neboli dve gendrovo rozdielne bytosti, ale v prvom rade boli dvoma telami, ktoré na seba vzájomne reagovali. Miestami sa naratívne dopĺňali, inokedy pracovali s prvkami repetície, postupovali dopredu, vracali sa, atakovali diváka (emocionálne) svojou telesnosťou. Postava tanečníka a jeho práca s muskulatúrou občas pripomínala zdeformované figurácie z malieb Francisa Bacona či akéhosi bezpohlavného votrelca. Keď sa nahý plazil po vzpierajúcom sa čiernom baletizole, kvílivý zvuk, ktorý pri tom vznikal, vás prebodával rovnako intenzívne ako aj neskôr pantomimické výkriky bez vydania hlasu.
S prvkami opakovania a limitmi tela pracoval aj súbor Odivo vo vizuálnej performancii Stopy v pamäti. Autorky (a súčasne účinkujúce) Mária Danadová a Monika Kováčová inscenáciou reagujú na diagnózu paranoidnej schizofrénie, hoci interpretačná precíznosť nie je v tomto prípade dôležitá. Napríklad klát dreva, s ktorým tanečníčka niekoľko dlhých minút balansuje na pleciach pri presádzaní kvetu, môže byť metaforou choroby, ktorá nás ťaží, ale rovnako symbolom akéhokoľvek nášho osobného či spoločenského bremena. Jednoduché, no efektné hry so svetlom a zvukom útočili na naše zmysly priamočiaro a presne – tiene evokovali hustý neprehľadný les, pocity strachu až paranoje. Bábka srnky zas do príbehu vniesla až akúsi detskú krehkosť a naivnosť pri spoznávaní nového a neznámeho.
Revolta proti systému
Úplne odlišným typom vystúpenia boli Zvuk auly trojice autorov Peter Mazalan, Martina Šimkovičová, Martin Zaiček. Divadelno-hudobný zážitok bol zmesou operných árií, site specific performancie či dokonca takmer básnického prednesu vysokoškolského zákona. Aktéri už dlhodobo projekt realizujú vo vybraných vysokoškolských aulách po Slovensku za účelom kritiky stavu vysokého školstva. Predstavenie potvrdilo, že štipľavá satira a umelecká nadsádzka vedia neraz trafiť citlivé miesto viac ako niekoľkostranový kritický text.
Denkzeug / Archimera a hostia: Zvuk Auly. Foto: Marek Jančúch
Rozptýlením, avšak v žiadnom prípade nie s rozptyľujúcim posolstvom, bolo vystúpenie queerového popového fenoménu Mušnula v poslednú festivalovú noc. Projekt Jozefa Rabaru sa zrodil na základe jeho diplomovej práce, obhájenej v odbore fotografia na Fakulte umění a designu Univerzity Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem. Transgender problematikou sa Rabara zaoberal vo svojej fotografickej práci už predtým, Mušnula ho definitívne situovala do pozície LGBT aktivistu. Hity Mariky Gombitovej sa stali podkladom nie pre vyprázdnenú spektakulárnu exhibíciu (hoci spektakulárna estetika je v tomto prípade zásadná), ale najmä prostriedkom pre vyslanie silného spoločensko-politického apelu – v Žiline ním bol otvorený boj proti fašizmu a zdôraznenie potreby prekonať strach a vysloviť svoj názor. Vystúpenie na pieseň Skúška prvých šiat odštartovalo videoprojekciou Mazurekovho prejavu a v piesni Muž nula si aktéri tváre prekryli maskou Kotlebu, čím vzdor prestal byť metaforický a transformoval sa do otvoreného aktu protestu.
Mušnula. Foto: Natália Zajačiková
Narúšanie genderových stereotypov, silne prítomné už aj v tvorbe Mušnuly, napokon celý festival aj uzavrelo a to v predstavení Boys who Like to Play with Dolls dvojice Tereza Ondrová – Peter Šavel. Tanec sa stal prostriedkom pre vyjadrenie názoru, že sexualita je dnes formovaná oveľa viac spoločensky než biologicky. Vnucované sú nám určité formy správania, vyrastáme vo vopred zadefinovaných kontextoch a vybočenie je ešte stále často vnímané ako prehrešok. Peter s Terezou si na scéne vymieňajú roly, narážajú na seba, aj súzvučia. Na pozadí prelínania mužského a ženského dochádza aj ku presahom medzi vysokým umením a popkultúrnymi odkazmi (sakrálne vs popové piesne). Ako nejedno z ponúknutých predstavení na festivale, aj toto potvrdilo, že tanečník nepotrebuje zdvíhať zaťatú päsť, aby sa búril.
Nový divák – nový občan
Nového diváka dnes potrebuje nie len divadlo, ale aj spoločnosť ako taká. A práve to vnímam ako posolstvo tohtoročného festivalu Kiosk. Udalosti posledných rokov si vyžadujú občana-diváka, ktorý nebude len pasívnym prijímateľom, mlčiacim cynikom či intelektuálom sediacim v bubline hľadiska. Celospoločenská atmosféra si vyžaduje nového odvážneho diváka-aktivistu, s otvorenou a kritickou mysľou; diváka, ktorý sa po predstavení nebojí klásť otázky, ktorý vstupuje do konfrontácií aj za cenu určitého diskomfortu a vyžaduje viac.
Tereza Ondrová, Peter Šavel: Boys Who Like To Play With Dolls. Foto: Kathrine Thude
Martin Krištof, dramaturg festivalu Kiosk, po jeho skončení povedal, že bude pre neho vzácne, keď napríklad „noví diváci“ nájdu v sebe odvahu vstať a odísť z predstavenia, keď sa im nepáči. K takýmto drobným revoltám by sme sa mali odhodlávať aj mimo divadelného priestoru. Nie vždy musíme hneď utekať na barikády či hádzať dlažobné kocky. Naštrbiť a rozbiť zaužívané niekedy stačí aj tým, že odídeme, že sa nezúčastníme, že odmietneme na niečom participovať. Ak sa k nám postupne pridajú ostatní, časom môže „hľadisko“ ostať úplne prázdne a „herci“ (nech si pod nimi predstavíme kohokoľvek) nebudú mať pre koho hrať. Festival Kiosk, našťastie, o svojich divákov neprichádza. Všetky predstavenia boli vypredané.
Kiosk X / festival nového slovenského divadla a tanca
27. – 30. júl 2017
Stanica Žilina-Záriečie a spriatelené priestory v Žiline
www.kioskfestival.sk
Fotografie: Natália Zajačiková, Kathrine Thude, Marek Jančúch
