V rámci predstavenia jednotlivých príspevkov z odbornej publikácie, ktorá vyšla na sklonku minulého roka (2020), si dnes môžeme prečítať príspevok s ekonómom a psychológom Marekom Dobešom, ktorý sa venuje popisu politickej manipulácie.
___
Úvod
Ekonomická nerovnosť ľudí je jedným z najpálčivejších problémov dneška. Ovplyvňuje kvalitu života miliárd ľudí, negatívne ovplyvňuje vývin detí či deformuje demokratické procesy. Ekonomická nerovnosť prispieva k politickej nerovnosti.
Politická súťaž sa v čoraz väčšej miere mení zo súťaže ideí na súťaž o získanie peňazí. Kampaň pred parlamentnými voľbami 2020 bola najdrahšia v slovenskej histórii. A to ešte oficiálne údaje nezahŕňajú výdavky pred začiatkom volebnej kampane. Každá zo strán, ktorá sa dostala do parlamentu, vynaložila na kampaň aspoň pol milióna eur. Legislatívne prostredie umožňuje limit až tri milióny eur, čo, prirodzene, zvýhodňuje tých, ktorí majú priaznivcov s veľkými finančnými zdrojmi.
Zdroje síce majú byť registrované na transparentných účtoch, ale pri takýchto štedrých limitoch nie je ani tak problémom prípadná netransparentnosť ako výška samotného limitu. Čím viac peňazí má politická strana k dispozícii, tým viac môže ovplyvňovať verejnú mienku. Na bilboardoch, v tradičných médiách, sociálnych sieťach i v internetových vyhľadávačoch je praxou zaplatiť si to, že moja reklama je ponúkaná počtu ľudí korelujúcim s výškou vynaloženej sumy. Samozrejme, informácia sa môže stať populárnou aj bez vynaloženia veľkých prostriedkov, ale ide skôr o výnimku ako o pravidlo. Okrem samotnej masy reklamy peniaze umožňujú prístup k agentúram, ktoré sa špecializujú na čo najefektívnejšie vedenie kampane, či k súkromným prieskumom verejnej mienky. Bohaté politické subjekty majú zdroje na výskum voličského správania aj s tým spojený nákup a analýzu „veľkých dát“ zo správania sa ľudí vo virtuálnom priestore.
V medzivolebnom období však boj o politický vplyv pokračuje. Ďalej prebieha primárne komunikáciou prostredníctvom médií, nejde však toľko o platenú reklamu ako o produkciu mediálnych spoločností. Najväčšie z nich sú s výnimkou štátnej RTVS v rukách bohatých jednotlivcov, finančných skupín či korporácií. Je prirodzené, že sa v prípade politického spravodajstva snažia o podporu strán blízkych svojim majiteľom. Nezanedbateľnou finančnou a politickou silou sú tiež nadácie korporácií, ktoré vyberajú prijímateľov finančných grantov v súlade so svojimi prioritami.
Takéto prepojenie bohatých jednotlivcov a korporácií s politikou pôsobí priamo proti princípu demokratického zastúpenia. Ak korporácie ovplyvňujú politiku a ľudia nemajú možnosť ovplyvňovať rozhodovanie korporácií, prichádzajú ľudia o rozhodovaciu moc v štáte.
Politická manipulácia
O manipulácii hovoríme, keď sa jeden aktér snaží druhého priviesť k určitému správaniu bez toho, aby si toho bol ten druhý vedomý; ak sa snaží používať svoju moc na to, aby nadradil svoje záujmy nad záujmy druhého. I keď politika by mala byť v ideálnom prípade miestom, kde sa stretávajú rozličné idey, ktorých výsledkom by mala byť lepšie spravovaná spoločnosť, v skutočnosti ide veľmi často o boj o moc. Preto je v politike manipulácia veľmi častým javom. Čím je situácia pre väčšinu spoločnosti horšia, tým viac sa politici potrebujú k manipulácii uchýliť.
Snaha využiť krízu na zvýšenie svojho politického kapitálu je dobre dokumentovaná. Prečo je to tak? Aby si politici udržali svoju moc, potrebujú eliminovať vplyvy, ktoré by ich o túto moc mohli pripraviť. Preto sa tradične v súvislosti s politikou hovorí o potrebe sociálneho zmieru. Sociálny zmier možno dosiahnuť spravodlivejším rozdelením bohatstva spoločnosti, no, ako sa ukazuje, nie je to jediná cesta – ľudia nemusia byť spokojní, aby boli politicky pasívni. Ekonomická nerovnosť sa v posledných rokoch zvyšuje, no napriek tomu v spoločnosti nie je silná tendencia meniť platný ekonomický poriadok.
Pozrime sa teraz na niekoľko nástrojov, ktoré elity úspešne používajú na to, aby udržali nespokojnosť obyvateľov v medziach prijateľných pre nich.
Selekcia
Teória kognitívnej disonancie201 hovorí o tom, že ľudia ťažšie prijímajú fakty, ktoré nie sú v súlade s ich doterajšími skúsenosťami. Ak sa elite podarí poskytovať ľuďom informácie, ktoré podporujú jeden svetonázor, ľudia sa stanú do istej miery imúnni pred inými názormi. Preto ak médiá publikujú selektívne správy, ktoré sú v jednotnej línii pravicového naratívu – napríklad, že chudobní si môžu za svoj stav sami, že tvrdá práca je zárukou dobrého života, konzumenti správ si potom môžu vytvoriť takýto obraz sveta, ktorý sa ťažko mení, aj keď sú konfrontovaní s opačnými príkladmi (napríklad, že mnohí ľudia, ktorí tvrdo pracujú, sú chudobní, alebo že významným prediktorom bohatstva človeka je bohatstvo jeho rodičov). Takéto protipríklady potom ľudia, v záujme zachovania koherentného obrazu sveta, zavrhnú ako nedôveryhodné či nereprezentatívne.
Iným príkladom selekcie je selekcia ľudí s podobnými názormi do médií či think tankov. Namiesto toho, aby majiteľ média priamo prikazoval redaktorom, čo majú písať, stačí prijímať ľudí, ktorých svetonázor sa zhoduje so svetonázorom majiteľa.
Ak sa v redakcii vytvorí kultúra názoru na svet, je tento skupinový tlak dostatočný na to, aby novinár s inými názormi z média odišiel, alebo prijal väčšinový názor. Takto sa vytvorí autocenzúra, ktorá umožní zdanlivú nezávislosť novinárskej práce v komerčných médiách.
Hľadanie obete
Zo zhoršujúcich sa ekonomických podmienok, zo zníženej istoty zamestnania sú ľudia, prirodzene, frustrovaní. Pre elity je však veľmi nebezpečné, keby si ľudia uvedomili, že sú to práve politici a ich sponzori, kto je za ekonomickú situáciu v krajine zodpovedný. Preto je dôležitou súčasťou politickej manipulácie nájsť pre ľudí obeť, ktorá by bola terčom negatívnych emócií a odviedla by pozornosť od skutočných aktérov ekonomického diania. Preto sú obľúbenými témami pravicových strán migranti, Rómovia, chudobní či starí ľudia a pod.
Zástupné problémy
Obľúbenou metódou politických manipulátorov je prezentácia zástupných problémov. Tie sa vyznačujú tým, že sú často emocionálne nabité, no zároveň dostatočne abstraktné na to, aby sa ich riešenie dalo odkladať a dlho vydržali, či dostatočne nenáročné na to, aby sa kvôli nim nemuseli robiť ekonomické opatrenia, ktoré by oslabili pozíciu elity. Typickým súčasným zástupným problémom je korupcia. Je to príťažlivý pojem, ktorý u tých, ktorí proti nemu bojujú, vzbudzuje vznešené pocity.
Je to problém, ktorý by iste bolo dobré vyriešiť a obsahuje silný etický motív. Nesie sa celou históriou ľudstva, takže je veľká šanca, že tu ešte dlhý čas bude a na prvý pohľad nevyžaduje zmenu ekonomického systému.
Polopravdy
Manipulácia je najefektívnejšia, keď obsahuje zrnko pravdy. Napríklad často počujeme, že demografický vývoj sa mení a je preto potrebné zvyšovať vek odchodu do dôchodku. Zatiaľ, čo prvá časť tvrdenia je pravdivá, druhá časť už logicky vôbec nemusí nasledovať. Ak majú politici obavy o stabilitu dôchodkového systému, môžu sa snažiť zisky zo zvýšenej produktivity distribuovať tak, aby bolo dosť prostriedkov pre všetkých. Keď niekedy jeden farmár svojou prácou uživil v priemere štyroch ľudí, dnes ich uživí asi tisíc, produktivita rastie, no jej rozdelenie medzi ľudí nie je rovnomerné. Zdrojov je teda dosť, aj keby podstatná časť populácie nepracovala. Skutočnosťou však je, že z každého vyprodukovaného eura ide 27 centov jednému percentu najbohatších ľudí v populácii a iba asi 9 centov sa rozdelí celej polovici ľudstva s priemernými a nižšími príjmami.
Iným príkladom je ospravedlňovanie zvýšených investícií do zbrojenia potrebou „plniť si svoje záväzky“, hoci neformálne. Samozrejme, plnenie záväzkov je dôležité, ale naša krajina má toľko nesplnených záväzkov napríklad v oblasti investícií do vedy či vzdelávania či do riešenia chudoby, že je len politickou vôľou, na plnenie ktorých záväzkov sa peniaze použijú.
Neobjektívni experti
Hoci experti by mali byť zárukou objektívnosti a vedeckej pravdy, prax je často iná. Existuje veľmi veľa príkladov, keď experti robia výskumy na objednávku veľkých spoločností či iných záujmových skupín. Očividnými príkladmi sú výskumy zľahčujúce škodlivosť tabakových výrobkov či znižujúce podiel človeka na globálnom otepľovaní. Takéto kupovanie si expertov je znova dostupnejšie pre tých, ktorí disponujú dostatočným bohatstvom.
Uniformnosť výnimočnosti
Každý z nás sa rád cíti byť výnimočným. Takisto dôležitým psychologickým nástrojom proti frustrácii je nádej. Pravicové médiá radi podporujú tézu o tom, že každý je strojcom svojho šťastia, že každý má možnosť založiť úspešný startup či iným spôsobom sa stať milionárom. Podporuje to ľudskú potrebu istoty, pocit, že mám svoj život vo vlastných rukách. A napriek tomu, že štúdie ukazujú, že bohatí ľudia majú s vyššou pravdepodobnosťou bohatých rodičov a že z čisto ekonomického hľadiska je nereálne, aby sme boli všetci milionári, je predstava, že tým úspešným budem práve ja, veľmi príťažlivá.
Pasivita
Pravicový naratív je pre niektorých ľudí príťažlivý aj tým, že jeho podstatou je nestarať sa o ostatných, pretože „prirodzený“ beh udalostí je ten najlepší. Tento naratív je príťažlivý aj v ťažkých časoch, pretože maskuje bezmocnosť, ktorú ľudia pociťujú. Je ťažké a frustrujúce bojovať proti klimatickým zmenám, proti moci korporácií. Naopak, je relatívne ľahké bojovať na osobnom fronte, robiť drobné rozhodnutia o tom, čo nakúpiť alebo akým dopravným prostriedkom ísť na dovolenku.
Čím väčšia je frustrácia, tým odhodlanejšie sú ľudia ochotní bojovať za drobné veci.
Identifikácia
Idea, ktorá často vedie ľudí bežných ľudí k tomu, aby sympatizovali s bohatými, je, že aj oni raz budú bohatí. Médiá často propagujú naratív, že tvrdou prácou sa vieme dostať k bohatstvu, aj keď ide o falošný mýtus, ktorý je veľkým zjednodušením ekonomickej reality. Naozaj, ak sú všetky podmienky rovnaké, ten, kto pracuje viac, by mal zarobiť viac. No podmienky v súčasnej spoločnosti rovnaké určite nie sú. Ten, kto zdedí viac, má viac hoci nepracuje. Ten, kto mal šťastie, že stál pri zrode nového trendu, má viac, aj keď pracuje menej ako ten, kto, rovnako schopný, také šťastie nemal.
Záver
Vysoká a neustále rastúca miera nerovnosti v spoločnosti negatívne ovplyvňuje chudobných i bohatých. Ak chceme mať rovnejšiu spoločnosť, je nevyhnutné zmeniť mechanizmy distribúcie bohatstva. Aby sa však vôbec otvorila cesta k diskusii a dôraznejšej implementácii princípov, ako sú progresívna daň, daň z bohatstva či finančných transakcií, regulácia monopolov či dôstojná minimálna mzda, znižovanie veku odchodu do dôchodku alebo univerzálny základný príjem, je potrebné vytvoriť priestor pre vyváženú spoločenskú diskusiu.
Treba umožniť, aby do politickej arény mali rovnako ľahký prístup aj ľudia bez finančných prostriedkov, čo znamená zrušenie volebnej kaucie, výrazné zníženie finančných limitov na volebnú kampaň, aby sa obmedzila závislosť politických
strán a následnej prijímanej legislatívy od bohatých sponzorov, či limitovanie korporátnych nadácií v aktivitách v politickej oblasti.
Je potrebné vytvoriť podmienky na zabránenie ideologického monopolu médií, napríklad posilnením počtu verejnoprávnych médií či podporou nezávislých médií, definovaním stropu pre ziskovosť, limitovaním počtu médií vlastnených jedným subjektom či legislatívou proti mediálnym kartelom tak, aby mediálny priestor nebol deformovaný dominanciou korporátnych médií.
Text vyšiel ako súčasť publikácie:
KOŠČ, J., Z. HOMER a R. ŽANONY (eds.): Slovenské skúsenosti s neoliberalizmom alebo ako sa deformuje obraz socioekonomickej reality na Slovensku, Bratislava: Friedrich-Ebert-Stiftung e.V., zastúpenie v Slovenskej republike, 2020.
Odkazy na zdroje a zoznam použitej literatúry nájdete v publikácii.
Publikácia bola vydaná slovenským zastúpením Friedrich Ebert Stiftung.
Friedrich Ebert Stiftung je najstaršia politická nadácia Nemecka (1925) s poslaním prispievať k upevňovaniu demokratického a sociálne spravodlivého charakteru spoločnosti. Viac informácií na www.fes.de, www.fes.sk, www.facebook.com/FESBratislava.
