13. apríla ubehlo 120 rokov od narodenia francúzskeho psychoanalytika Jacqua Lacana. Lacan bol presvedčený, že Freudovo štúdium nevedomia nám umožňuje najlepšie uchopiť rozličné stránky ľudskej psychiky – od tých najhorších po tie najlepšie.
Lacan sa narodil začiatkom 20. storočia a bol svedkom jeho najväčších zlomov: dvoch beštiálnych svetových vojen, hnutí gaullizmu a komunizmu, ktoré vo Francúzsku vzišli z odporu voči fašizmu, dekolonizácie a kultúrneho zlomu, ktorý prišiel s májom 1968.
Počas svojej praxe sa venoval ľuďom s duševnými chorobami – neurotikom, psychotikom, depresívcom, ale i zločincom. V psychoanalýze analyzand neberie lieky, ani nečaká ako pacient. Je aktívnou súčasťou procesu liečby a dospieva k odpovediam, ktoré sa neodvažoval prijať.
V nadväznosti na Freuda sa už začiatkom dvadsiatych rokov vyčlenili dva klinické smery. Prvým bola predstava Americkej školy, že účelom vedomého Ja je krotiť vášne človeka tak, ako jazdec krotí koňa. (V politike si tento prístup osvojil bezpečnostný poradca Henry Kissinger, podľa ktorého majú byť národy v záujme medzinárodnej stability pod kontrolou USA.)
Druhým, Francúzska škola nadväzujúca na Freudov druhý topický model, deliaci psychiku na Ja, Ono a Nadja, spochybňujúci autonómiu Ja. Predmetom jej záujmu bol vývoj našej identifikácie. S odkazmi na surrealizmus, štrukturalizmus a matematiku poukazovala na asociácie a náhodilé vzťahy vznikajúce medzi slovami a vecami, ktoré poznávame.
Pre Lacana totiž nevedomie nie je skladiskom iracionálnych vášní. Má vlastnú stavbu a pravidlá podobné tým, ako má jazyk. Ba nielen to. V prerieknutiach a chybných úkonoch dokáže toto „nevedomie štukturované ako jazyk“ vyjadriť pravdu. Tak ako vtip, dokáže vystihnúť pointu a ukázať, čo je v nás uložené, len si toho nie sme vedomí.
Freudove postrehy ohľadom našich skrytých motivácií Lacan nevníma biologicky, ale lingvisticky. Emócie ako strach, rivalita, láska, úzkosť sú transformované vzťahmi, ktoré máme s druhými ľuďmi. K tomuto poznaniu sa dopracoval cez semináre filozofa Alexandra Kojèva, ktorý tvrdil, že rôzne veci, i tie, ktoré pre nás nemali žiaden význam, sa môžu stať predmetom nášho záujmu len preto, že o ne majú záujem druhí.
Lacan týmito inšpiráciami vracia psychoanalýzu na trajektóriu dejín filozofie a filozofického myslenia, ktoré Freud ešte považoval za výtvor paranoidnej mysle. Descartovu novovekú tézu „myslím, teda som“ opravuje tvrdením „túžim, teda som“. Ak je však moja túžba previazaná s druhými a túžim po tom, po čom túžia druhí, znamená to, že zmyslom túžby je neprestať túžiť.
Každá túžba má však svoje meno – slovo, ktoré lemuje jej hranice. Pre deti sú to rodičia, pre dospelých autority alebo zákon, kto stanovuje medze ich správania. Keďže sa éra suverénnej autority nadobro skončila, Lacan si uvedomoval, že pokus o jej obnovenie by bol karikatúrou. A to ako vo zveličenej podobe autoritárskeho lídra (šéfa alebo vodcu), tak v roztrieštenej forme kolektívov, tvrdiacich o sebe, že sa nikým a ničím neriadia. (Vezmime si sekty alebo skupinky skryte ovládané nejakou dominujúcou postavou.) Postavenie autority musí byť odteraz už len symbolické.
Ako subjekty hľadáme svoju identitu v inštitúciách, pretože nám sľubujú jej naplnenie. Návrat do raja, kde bol subjekt zajedno s objektom, kde sme mali svoje miesto, útulno, bezpečie. Inštitúcie nás do seba lákajú pohľadmi a hlasmi a pripomínajú to známe, o čo sme prišli. Oslovujú v nás to prázdno, štrbinu či večne krvácajúcu ranu, čo v nás ostala.
Freud dal tejto rane názov pud smrti. Ten však nepredstavuje len inštinkt k ničeniu, ale i túžbu po nebytí, po návrate do stavu, z ktorého sme vzišli. Hrôzy uplynulého storočia, akými boli Holokaust a vojny, ukázali, že ak našej ne-ľudskej stránke priradíme vyšší význam, sme schopní tých najstrašnejších činov.
Preto sa Lacan na rozdiel od Freuda zaujímal skôr o neskoršiu časť Oidipovho mýtu, kedy prišiel o moc, a tiež jeho dcérou Antigonou. Antigona z úcty k bratovi neposlúchla kráľov príkaz, no zároveň prebrala plnú zodpovednosť za svoj čin. Osobnú etiku tak povýšila nad morálku obce, čo nebolo možné nijako ospravedlniť. Stala sa príkladom nesebeckého postoja postaveného na úcte – symbolickom uznaní druhého.
Samotný Lacan mal problém s uznaním v psychoanalytickej komunite. Hlavná freudiánska inštitúcia IPA, akreditujúca praktikujúcich psychoanalytikov, ho exkomunikovala kvôli nedržiavaniu predpísanej dĺžky sedení. Úspech analýzy totiž odvíjal od reči analyzanda – od dynamiky jeho potrieb a túžob. Namiesto posilňovania klamlivého sebaobrazu hovoriaceho uprednostňoval prerušovanie stretnutí podľa toho, akým smerom sa analýza uberá a či má dotyčný naozaj záujem nechať si pomôcť.
Na záver analýzy by malo dôjsť k uvedomeniu, že psychológ nepozná odpoveď na to, k čomu sa máme dopracovať sami. Cieľom by malo byť oddelenie sa pacienta od autority analytika. Z tohto pohľadu ani Lacan nepotreboval ďalšiu garantujúcu inštitúciu, a preto zakladal vlastné. Učil v nich, že na ceste analyzanda k poznaniu vlastnej túžby je viac ako teoretická interpretácia dôležitejšia badateľná zmena, ku ktorej dôjde v jeho reči alebo postoji.
Foto: Thierry Ehrmann, Flickr.
