Učil, ako vidieť inak. Za jednu z hlavných foriem existencie zla pokladal ľahostajnosť a prehliadanie toho, čo máme pred očami. Keď v roku 1972 získal Bookerovu cenu za román G., polovicu výhry venoval radikálnej ľavicovej organizácii Strana čiernych panterov. Bol celoživotným marxistom, kapitalizmus považoval za úhlavného nepriateľa imaginácie a kreativity. Písanie o umení sa pre neho stalo jedným z nástrojov boja proti buržoáznej spoločnosti, pričom vravieval, že umenie ho pritiahlo k politike a nie politika k umeniu. Maliar, spisovateľ, dramatik, esejista, kritik umenia John Berger zomrel vo veku 90 rokov 2. januára 2017.
Od začiatku mu bola cudzia predstava intelektuála zamknutého v slonovinovej veži. Aj umenie vyťahoval spoza múrov galérií a umeleckých akadémií; nemalo byť niečím elitárskym a odtrhnutým od života. Pre Bergera bolo umenie vždy odrazom spoločnosti, sociálnych zmien, človeka. Na začiatku prvej epizódy seriálu Spôsoby videnia (Ways of Seeing), ktorý ho v 70. rokoch preslávil, vysvetľuje, že pozeranie sa nikdy “nie je spontánne a prirodzené”, ale vždy do veľkej miery závisí na určitých zvyklostiach a konvenciách. A k ich uvedomeniu a dešifrovaniu Berger v celej svojej tvorbe nabádal. Diváka nútil klásť otázky, nechcel ani, aby jeho vlastné tvrdenia boli vnímané ako dogmatické a nespochybniteľné. Snažil sa ukázať, že kritika umenia môže byť pre všetkých. Aj kniha Způsoby vidění (Labyrint, 2016), ktorá je písomnou podobou slávneho seriálu BBC a nedávno vyšla v českom preklade Andrey Průchovej, končí vetou: “Pokračovanie je na čitateľovi…”
V Bergerovom diele nájdeme viacero provokatívnych tvrdení. K umeniu nepristupoval s bázňou či pokorou. Olejomaľba sa podľa neho napríklad zjavila v pravý čas na to, aby sa mohla stať propagandou nastupujúceho kapitalizmu. Tak ako kapitál spredmetňoval spoločenského vzťahy, olejomaľba menila všetko na komoditu – ukazovala ľuďom, čo môžu vlastniť. Aj preto sa pre Bergera stala “oslavou súkromného vlastníctva” (ZV, s. 124). Ako výzdoba interiérov potvrdzovala spoločenský status vládnucich vrstiev a prispela k posilneniu jednej z kapitalistických ideí – si to, čo vlastníš.
A zašiel ešte ďalej. Bez okolkov vyhlásil, že “reklama porozumela tradícii olejomaľby oveľa lepšie ako väčšina historikov umenia“ (ZV, s. 122). Na mnohých príkladoch vysvetľoval, akým spôsobom využíva jazyk a estetiku olejomaľby, aby diváka – potenciálneho zákazníka – premenila na reálneho kupcu. Berger sa netajil svojou inšpiráciou Rolandom Barthesom a podobne ako Barthes v 50. rokoch, aj Berger o dvadsať rokov neskôr charakterizoval reklamu najmä ako prostriedok prekrývania toho, čo je v spoločnosti nedemokratické. To, čo pred storočiami olejomaľba začala, v tom reklama pokračuje – pomáha kapitalizmu podsúvať falošné normy toho, čo je a nie je žiadúce. (ZV, s. 134)
V uplynulom týždni vyšlo množstvo esejí, osobných vyznaní a úvah o Bergerovej tvorbe. Rozmanitosť textov len potvrdila, že bol mysliteľom, či presnejšie rozprávačom, ako sám seba nazýval, ktorého tvorbu je ťažké uchopiť do jedného celku. Či už však písal o maliaroch, fotografoch, roľníkoch, pracovných migrantoch, múzeách, mestách alebo zoo, neustupoval zo svojich názorových presvedčení a ostával stále nekompromisný v kritike kapitalizmu.
“Sloboda je vždy slobodou toho, kto myslí inak,” napísala kedysi marxistka, aktivistka a filozofka Rosa Luxemburg (1871 – 1919), ku ktorej odkazu sa Berger otvorene hlásil. Sám sa snažil myslieť odlišne, a ku zmene uhlu pohľadu pri nazeraní na udalosti a spoločnosť nabádal aj ostatných. Dôležité pre neho bolo hovoriť jazykom, ktorý je zrozumiteľný všetkým a aj preto ho niektorí vnímali “len” ako popularizátora umenia. Avšak, ako píše Martin Pokorný v doslove českého prekladu knihy O pohledu (FRA, 2009): “Vidieť s Bergerom znamená zakúsiť skutočnosť v celej jej šírke a byť schopný splniť nároky, ktoré na nás táto skúsenosť kladie.”
Fotografia: Ulf Andersen, 2009, Flickr
Text vyšiel aj na blogu Společnosti pro estetiku.
