Ad: Martin Makara – Právo na kritiku
Týmto textom (alebo meta-metakritikou, ak chcete), by som sa rád pokúsil aspoň čiastočne rehabilitovať ustálené slovné spojenie „konštruktívna kritika“, ktoré z článku Martina Makaru vychádza – myslím – horšie, než si zaslúži. Najprv však musím povedať, že s pointou predmetného textu rozhodne súhlasím, čiže sa chcem bližšie pozrieť iba na proces, ktorý Makaru viedol k označeniu „konštruktívnej kritiky“ za vinníka širšieho problému, pomenovateľného v našom prostredí (azda priliehavo) výrazom „(ne)kultúra kritiky“.
Makara predovšetkým tvrdí, že kritika „je zo svojej podstaty d e k o n š t r u k t í v n a“ a pokračuje tým, že ak vnímame „predmet kritiky ako štruktúru, [tak] kritika sa zameriava na analýzu prvkov a relácií medzi nimi“, a potom analýza ako nosná zložka kritiky „je postavená na dekonštrukcii – rozoberaní objektu ako celku na jednotlivosti“. Uvedené považujem za dobré východisko, s ktorým sa viem stotožniť. Osou, tvoriacou základ Makarovej kritiky konštruktívnej kritiky, je opozícia medzi výrazmi „konštruktívny“ a „dekonštruktívny“, tá sa však problematizuje akonáhle do vzťahového poľa vložíme ďalší výraz (tiež odvodený od slova „štruktúra“), konkrétne lexému „deštruktívny“.
Získame tak trojuholník, v ktorom je opozíciou voči vrcholu „konštruktívny“ nielen vrchol „dekonštruktívny“, ale aj vrchol „deštruktívny“ – myslím si však, že by bolo skresľujúce považovať v tomto prípade slová „dekonštruktívny“ a „deštruktívny“ za synonymá.
De(kon)štruizmus
Čo teda robiť so slovným spojením „konštruktívna kritika“? S trochou lingvistickej krkolomnosti ho vieme nahradiť „nedeštruktívnou kritikou“, pri opisnom vyjadrení prichádza do úvahy niečo ako „kritika, ktorá má zmysel“. A kým „deštruktívna kritika“ (zjednodušene „hejt“) je nezmyselná, „dekonštruktívna kritika“ zmysel, samozrejme, má – hoci tento nemusí mať formu explicitného znázorňovania riešenia problému, ktorý je predmetom kritiky.
Príklad: Pri kritike umeleckého diela – románu – môže byť deštruktívnou kritikou (hejtom) hodnotenie (aby sme nezabudli na axiologickú zložku kritiky) typu „je to hlúposť“. Hlúpe je však aj také hodnotenie, pretože do daného diskurzu neprináša nový, zmysluplný poznatok. Na druhej strane zmysel dekonštruktívnej kritiky vychádza z dôkladného skúmania čiastkových problémov predmetného románu – na základe čoho môžeme povedať (a vyargumentovať), že autor nepresvedčivo modeluje postavy, že sa dej zadrháva, že text ako celok nefunguje, pretože jednotlivé jeho časti nedosahujú synergický efekt a podobne. Lenže to je – podľa mňa – už postup, ktorý inherentne obsahuje prívlastok „konštruktívny“.
Samozrejme, ako kritik prostredníctvom svojho textu neradím autorovi, ako napísať „lepšiu“ knihu, no „konštruktívnosť“ môjho pohľadu na predmetné dielo spočíva v načrtnutí akýchsi východiskových bodov, ktoré (pri dostatočnej úrovni autorovej sebareflexie) môžu viesť k napísaniu ďalšieho textu už bez (aspoň niektorých) spomínaných nedostatkov.
Konštruktívna kritika nebude sedieť v kúte
Súhlasím s tým, že kritika, samozrejme, nie je „konštruktívna v zmysle, akým je konštruktívny tvorivý proces nového, nezávislého objektu“, ani nie je povinná „ponúknuť riešenie“, to však vonkoncom neznamená, že ak kritika nepredstavuje náčrt „tvorivého procesu nového, nezávislého objektu“ alebo ak „neponúka riešenie“, je automaticky nekonštruktívna, resp. deštruktívna (hejt), že nemá zmysel. Rozsah pojmu konštruktívna kritika v mojom chápaní totiž zahŕňa aj „implicitne konštruktívnu kritiku“, čiže každú kritiku, ktorá nie je vyslovene deštruktívna, neuspokojuje sa s hodnotením typu „je to hlúposť“, ale otvára možnosť ďalšej úvahy o predmetnom probléme.
Dôležitý je pre mňa ešte jeden moment – výrazom „konštruktívnosť“ a „deštruktívnosť“ rozumiem ako opozitám, vyjadrujúcim celkový charakter kritiky, pod „dekonštruktívnosťou“ vidím skôr metódu uvažovania o probléme a následnú artikuláciu samotnej kritiky (teda lepšie, než povedať: „kritika je dekonštruktívna“, by bolo: „kritika dekonštruuje“).
V závere Makara píše: „Efektivita a zmysluplnosť odborno-laického dialógu spočíva v ochote sa vzájomne počúvať, upraviť svoj názor a implementovať výsledky diskusie do praxe.“ S tým sa nedá nesúhlasiť, z môjho uhla pohľadu by som len dodal, že presne preto má zmysel nálepka „konštruktívnosti“, viažuca sa na pojmy ako „konštruktívny dialóg“ a „konštruktívna kritika“. Samotná „konštruktívnosť“ totiž naznačuje možnosť progresu a proces kultivácie nášho spoločného priestoru (či už ide o verejné priestranstvá alebo verejný diskurz) sa dá vnímať ako súhrn prebiehajúcich javov, skladajúcich sa nielen z počiatočnej fázy dekonštrukcie aktuálneho stavu, ale aj z jeho re-konštrukcie. Dovolím si potom tvrdiť, že v čím lepšej súčinnosti budú tieto de- a re-konštrukčné zložky fungovať, tým širší bude priestor pre rozvíjanie „kultúry kritiky“.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. autor:Melusina Parkin.
Autor je literárny kritik a spolupracuje s OZ Progresívne Slovensko
