Liberálni mienkotvorcovia sú v nepokoji z nedávnej Ficovej tlačovky k vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Dajúc bokom jej obsah, je zaujímavé sústrediť sa na ich postrehy. Vladimír Šnídl na svojom profile na Facebooku píše o tom, že Ficova tlačovka nebola určená pre tých, ktorí z nej sú rozladení, ale pre ľudí ako Jaroslav a František, ktorí sú Šnídlovymi prototypmi voličov Smeru. Zjednodušene a skrátene: Jaroslav je penzista s nezáujmom o politiku, František je štyridsiatnik čítajúci čokoľvek, čo príde pod ruku, vrátane tzv. konšpiračných médií. Jeho krátky profil uzatvára Šnídl vo vzťahu k jednotlivým verziám vraždy slovami: „František si skrátka vraví: ‘Bohvie, ako to celé je‘. Radšej si bude prerátavať, koľko ušetrí vďaka obedom zadarmo pre syna.“
Latentné pohŕdanie voličmi Smeru, ktorí sa často (a nepresne) stotožňujú s dôchodcami, nie je u liberálov postkomunistickej Európy nijakým novým trendom. K naplneniu ich ideálu neoliberálnej demokracie bez korupčných deviácií stačí jediné – ako niektorí radi hovoria, počkať si, až vymrú zostávajúce generácie, ktoré zažili predchádzajúci režim, utópia zásluhovosti príde sama. Kompilácie výpovedí dôchodcov, ktorí podporujú Smer, sa stali internetovým folklórom a zdrojom ako výsmechu, tak pobúrenia. Ako si môžu dovoliť vyjadriť túžbu po dôstojnom živote už pre seba a nielen pre svoje deti a vnúčatá? Dobrý liberálny volič chápe turbulencie trhu a záväzok splácať štátny dlh aj v čase ekonomického rastu, preto vďačne obetuje svoju súčasnosť v mene budúcej prosperity. Dôchodcovia sú skrátka hlúpou homogénnou nesvojprávnou masou, ktorá nemá mať vlastný názor a vlastné potreby, ale má počúvať zjavenú pravdu ponovembrových generácií.
Niet divu, že ako reprezentantov elektorátu Smeru si Šnídl vybral dôchodcu a muža v strednom veku zmäteného z návalu informácií. Rôznorodosť motívov pri volebných rozhodnutiach či pochybnosti o pravde (ale len z istých pier) sa u vzorného občana nepripúšťajú. Že dôchodca Jaroslav volí Smer aj napriek vražde novinára a jeho snúbenice však nemusí znamenať, že je voči tejto brutalite ľahostajný, ako sa to liberáli medzi riadkami snažia prezentovať. Vysvetlením môže byť to, že nerozumie, do akej miery za danú situáciu skutočne a priamo môže súčasná vláda. Z verejne dostupných informácií je to náročné vyhodnotiť aj pre sčítaného novinára, nieto obyčajného človeka. Bližšia košeľa ako kabát, hovorí sa, a to je ďalším z dôvodov, prečo môže zotrvávať pri podpore Smeru aj napriek kadejakým podozreniam – ak má problémy nakúpiť si lieky zo svojho dôchodku, predstavuje to preňho väčší problém než milióny ulievané v korupčných kauzách, ktoré, ostatne, ani nemusí dokázať pochopiť. V reakcii by sa dalo očakávať vytiahnutie argumentu, že takýmto spôsobom možno obhajovať aj podporu autoritatívneho či priam fašistického režimu so sociálnym prvkami. Odbime ho hneď: toto nie je paktovanie s otvorenou ideológiou nenávisti, ale voľba demokratickej možnosti s nemálo pochybnosťami – pre mnohých jednoducho stále prijateľnejšia (či sa nám to páči alebo nie) než vyhrážanie sa popravou sociálneho štátu zo strany lídra opozície. V súvislosti s podozreniami z napojenia objednávateľky vraždy na Kočnera si navyše spomeňme, kto sa s ním na známej nahrávke zhováral uňho doma.
Je Smer tým najlepším, čo môžeme mať? Nie – a ľudia to vedia. Hodenú rukavicu však nik nedvíha. V ideálnej spoločnosti by sociálna demokracia obhajujúca prioritne záujmy veľkopodnikateľov, a až následne pracujúcich, šla dávno k vode, rovnako ako by sa vo vyvodzovaní dôsledkov za rôzne kauzy postupovalo razantnejšie. Môže nám to byť proti srsti, ale morálny apel na voličov, aby si zvolili lepšie, nepomôže, kým nebudú mať možnosť skutočnej voľby.
„Zhrnutie. Keď nabudúce uvidíte Fica na TA3, pamätajte, že nerozpráva s vami, ale rozpráva s Františkom, Jaroslavom a spol. A takých je podľa posledného Fokusu medzi voličmi 22,4 percenta,“ píše na záver svojho statusu Šnídl. Nielen, že sa usiluje vytvoriť dojem, že Smer volia len dôchodcovia a priaznivci konšpirácii, ale zároveň do opozície stavia tých, ktorí sú rozladení z tlačovky, s tými, ktorí so Smerom hoci len čiastočne sympatizujú, akoby medzi nimi nebolo prieniku. Nemenej absurdnou je nepriama opozícia medzi hľadaním pravdy vo veci vraždy a ocenením bezplatných obedov, akoby si občan musel vyberať medzi ctením a chránením právneho štátu a kvalitnou sociálnou podporou.
Dojem, ktorý liberáli takto vytvárajú, je, že existuje úzka vrstva ušľachtilých elít, ktoré na najvyššie miesto kladú ľudský život, a potom plebejská a barbarská masa, ktorá hľadí len na to, či má plné bruchá a vlaky zadarmo, za ktoré je schopná odpúšťať aj najohavnejšie zločiny. Skutočnosť je však zložitejšia a väčšina verejnosti je vraždou pobúrená rovnako ako novinárska obec. Obyčajný človek kauzami vlády nežije denne a nestačí tak poznať úplný rozsah a celkový obraz situácie. Nemusí sa nám to páčiť, ale keď si s Kočnerom tyká z vrcholných politikov kadekto, februárová vražda nie je ani zďaleka uzavretá a Sulík sa vyhráža, že až bude premiérom, zruší všetko, čo je zadarmo, ľudia volia pochybnosti spájané so Smerom pred istotou, že prídu o akú-tak sociálnu podporu zo stany štátu v nie nepochopiteľnom presvedčení, že prepojenia na oligarchiu sa nestratia ani po výmene strán. Ide o prosté materialistické vysvetlenie. Voličmi Smeru netreba pohŕdať, akokoľvek sme voči samotnej strane kritickí. Morálny apel Ficovi voličov nepovysáva a povyšovanie sa nad nich ako „tých druhých“, ktorí si „radšej budú prerátavať, koľko ušetria vďaka obedom zadarmo“, už vôbec nie.
Analogicky so Šnídlom by sme preto mohli napísať: keď nabudúce budete čítať (niektorých) liberálnych komentátorov, pamätajte si, že sa neprihovárajú vám.
Ilustračná fotografia. Zdroj: pexels.com
