Pole prináša exkluzívny rozhovor s J. M. Barrom, ktorý stvárnil protagonistu nedávno premierovaného slovenského filmu Pivnica a ktorý zasadne do poroty novembrového 20. Medzinárodného filmového festivalu Bratislava.
Ako sa filmová hviezda, režisér a scenárista ako vy dostane k práci na ambicióznej, hoci len lokálnej produkcii?
Úspech vo filme Magická hlbočina, mi do života priniesol jednu skvelú vec, uvedomil som si, že prostredníctvom filmu môžem poznávať svet. V 80-tych rokoch som sa šťastne zamiloval do dievčaťa z Juhoslávie (prvá manželka J. M. Barra, pozn. red.) a pre Američana z Kalifornie, ktorého otec bojoval v troch vojnách, z toho v dvoch proti komunizmu, to bolo zakázané územie. Sedemnásť rokov som poznával Juhosláviu, videl som ju na vrchole, aj v čase pádu, otvorila mi dvere na východ. Ako umelec som vo východoeurópskom umení a filme rozpoznal istý druh etiky, ktorí Američania nemajú šancu vidieť, keďže presahuje chápanie umenia ako komodity.
Nakrúcal ste v Južnej Amerike, v Dánsku, vo Francúzsku, sám seba rád označujete za svetoobčana.
Narodil som sa na americkej základni v Nemecku, som dieťaťom Francúzky a Američana. Lars von Trier ma angažoval do snímky Európa, kde hrám polovičného Američana a polovičného Nemca, pretože mám túto dualitu v sebe. Hovorím o sebe, že som Američan, pretože som dospieval v skvelom období 60-tych a 70-tych rokov, keď sme sa vymedzovali voči autoritám a voči vojne vo Vietname. Uvedomovali sme si nebezpečenstvo slepého patriotizmu, bol takmer taký nebezpečný ako nacizmus, v Amerike ho vidíme aj dnes a to v oveľa intenzívnejšej podobe. A hoci som žil vo Francúzsku od 80-tych rokov, nie som Francúzom, aj keď mám samozrejme francúzsky pôvod. Preto som nemohol participovať na francúzskej kinematografii spôsobom ako napríklad Gerard Depardieu. Potreboval som sa oslobodiť od predstavy francúzskeho hrdinu, pochádzam predsa z Kalifornie. Som ale predovšetkým európskym hercom. Ak som vôbec niekým, tak potom európskym hercom. Študoval som v Anglicku, tam som si uvedomil, že ak sa mám podieľať na niečom, čo nebude súčasťou hollywoodskej produkcie, bude to vychádzať z možností európskej kultúry. Skutočne verím v myšlienku Európy, aj keď Európa je dnes do veľkej miery produktom americkej kolonizácie a epidémie kapitalizmu. Jednou z mála pozitívnych vecí tejto okupácie je spoločný jazyk, jazyk pre všetkých bez triednych rozdielov.
Aký vplyv mal film Magická hlbočina na vás a vašu kariéru?
Bol to obrovský komerčný úspech. Ja som bol v tom čase stále dosť idealistický a keď som zistil, o čom je úspech a svet celebrít, opýtal som sa svojho srdca, čo chcem naozaj robiť. Niežeby som mal v rukách tromf, ale prvé slovo, ktoré mi napadlo, bolo ísť na dôchodok. Môj otec mal dom na pobreží Kalifornie, kde si žil svoj americký sen, nemusel som ho opakovať. V 60-tych a 70-tych rokoch mala americká stredná trieda aristokratické ašpirácie a ja som chcel byť umelcom, ktorý žije ideálmi, preto som nakoniec hneď po Magickej hlbočine začal spolupracovať s Larsom von Trierom. Spolupráca pokračovala, pretože Trier je režisér, ktorý posúva hranice kinematografie. Spolupráca s ním mi ukázala, že kinematografia tu nie je pre zábavu, ale má kultúrnu úlohu. Svet zábavy nás robí slepými voči skutočnosti, naproti tomu skutočná kinematografia z nás robí vizionárov. Provokuje nás, núti nás premýšľať a v neposlednom rade nás spája. Kinematografia je pre mňa posvätný svet a keď niekedy vidím, ako ju znesväcuje len rýchle striedanie obrazov v detinskom štýle, fakt sa hanbím. Trvalo desať rokov, kým ma začali brať ako herca, tak dlho mi trvalo, kým som potvrdil, že som skutočne hercom a nie komoditou, ktorú každý chce, postavou z Magickej hlbočiny, ktorá zafungovala.
V rozhovore pri nakrúcaní filmu Pivnica, ste sa vyjadrili, že Vás film zaujal, pretože na konci filmu sa objaví záblesk ľudskosti, ktorý dáva hlavnej postave nadčasovú odvahu.
Ešte som film nevidel.
Naozaj?
Nevidel, ale musím povedať, že podľa mňa vypovedá o obrovskej tragédii dnešného života a o chaose, ktorému sú mladí ľudia vystavení. Milan je chlap odkiaľsi zo stredného Slovenska, ktorý hrá v kapele, má krásnu ženu, ktorú pritom podvádza. Do jeho života vstúpi tragédia straty dieťaťa, ktoré zmizne a on musí čeliť nečinnosti orgánov, netuší, čo by mal urobiť, aj keď podozrieva jedného z dcériných priateľov. Nakoniec sa vedome, fyzicky rozhodne, že ho unesie a zavrie do pivnice. Vo filme je moment, v ktorom manželka chce zabiť chlapca, ale Milan jej v tom zabráni a privedie mladého muža k spravodlivosti. O tom som hovoril, keď som hovoril o zrnku nádeje. Pretože to, čo vidíme v Štátoch v posledných desiatich rokoch, je mučenie, týranie a zabíjanie, pre mňa bol tento film metaforou života v tomto pekle.
Aj na Slovensku máte svojich fanúšikov filmu Sexuálne kroniky súčasnej francúzskej rodiny, aj keď film nebol premietaný v našich kinách.
Film vznikol na základe objednávky kanálu Plus, v čase, keď prestali fungovať porno sloty kvôli internetu, kde je sex dostupný kedykoľvek. Spolu s Pascalom Arnoldom sme dostali úplnú slobodu, Pascal napísal scenár za jediný mesiac. V ideológiách posledného storočia sa zdá, že sexualita je jediným miestom, kde môžete prejaviť svoju slobodu, tak sme trocha zaexperimentovali s postavami vo filme a nechali sme ich objavovať samých seba prostredníctvom svojej sexuality. Film je o mladom chlapcovi, ktorý sa ešte nemiloval. V úvodnej scéne dostáva jeho matka telefonát zo školy, že chlapec na hodinách biológie masturboval, nahrával si to na mobil, aby to mohol poslať svojej priateľke, čo je celkom rozšírená vec. Nehovoríme o nej síce v novinách, ale matka je šokovaná, pretože má inú výchovu. V tom filme sme sa pokúšali dať trocha väčší priestor reprezentácii sexuálneho aktu, pretože 98 až 99 percent tejto reprezentácie v kinematografii je kontrolovaných pornom. A v porne máme postupy, ktoré podporujú mužskú dominanciu, krutosť mužskej dominancie. My sme chceli natočiť krásny film, film o kráse a potešení v sexe, preto sme požiadali hercov, aby sa na plátne skutočne milovali, čo je samozrejme dosť náročné, pretože musíte prekročiť istú hranicu. V kinematografii bežne vidíme, že keď dôjde k tomu, že sa majú herci pomilovať, vidíte dvoch hercov ako predstierajú sex, ako opakujú obohrané pohyby, ani Lars von Trier tu nie je výnimkou. Vidíme ako sa pár bozkáva, potom strih a následne penetrácia, ako v porne, pre mňa je to krajne katolícky pohľad na sex. My sme chceli vidieť erekciu v očiach muža a vniknutie v očiach ženy, vzrušenie zo skutočného sexu, to, čo sa v nich skutočne odohráva. Preto bolo pre nás dôležité demystifikovať sexualitu, pretože bola vždy kontrolovaná náboženstvom alebo inou ideológiou.
Recenzie na film však neboli dobré …
Recenzie nás v zásade nezaujímajú, nerobíme filmy kvôli nim, často je to len jedna dominantná recenzia, jedna televízna stanica. V Turecku film niekto zavesil na web a malo to 35 miliónov klikov, vo Francúzsku bol film vhodný od dvanástich rokov, pre mňa je to rodinný film. Ak sa rodina vyberie do kina na tento film a potom o tom spolu začne hovoriť, urobili ste obrovský krok.
Vo filme ste si nezahral …
Stál som za kamerou. Film sme natočili s rozpočtom 300 tisíc eur. Je súčasťou trilógie o slobode, kráse a nemožnosti lásky vo svete, v ktorom zvíťazil rigidný a fejkový kapitalizmus.
Zdroj titulnej fotografie: IFF Bratislava
