Od vzniku hnutia Occupy Wall Street ako reakcie na hospodársku krízu z r. 2008 sa „nerovnosť“ stala ústrednou témou progresívnej politiky. Máme sa tomu tešiť? Odpoveď sa v texte z amerického magazínu Jacobin pokúša nájsť Daniel Zamora v preklade Martina Makaru.
Jedným z dôsledkov fenomenálneho úspechu Kapitálu v 21. storočí Thomasa Pikettyho, diela, ktorého sa na celom svete predalo viac než 2,5 mil. výtlačkov, je to, že o chudobe sa slovami Bernieho Sandersa hovorí ako o „obrovskej morálnej výzve dnešných čias.“ Ide zjavne o širší posun v európskej a americkej politike, ktorý reflektuje nedávnu hospodársku krízu. Najbohatšie percento populácie sa stalo predmetom zvýšenej pozornosti verejnosti. Marxov Kapitál je bestsellerom v kategórii „Podnikanie“ obchodu Kindle, americký magazín Jacobin je prestížnou publikačnou platformou a socializmus sa už nejaví ako stroskotaná rocková skupina, ktorá sa usiluje na pódiu presadiť po tom, čo párty už skončila. Práve naopak: ak máme dať na Gloriu Steinemovú, kampaň Bernieho Sandersa (v rámci primárok Demokratickej strany v posledných amerických prezidentských voľbách, pozn. prekl.) bola tým, do čoho sa „oplatí zapojiť“ – dokonca „aj dievčatám.“
Pri bližšom pohľade však nie je úplne jasné, ako súvisí súčasný rozruch okolo nerovnosti (najmä príjmovej) s Marxovou teóriou či myšlienkami, ktoré dominovali povojnovým diskusiám o sociálnej politike. Mohli by sme dokonca argumentovať, že súčasná pozornosť zameraná na príjmovú a majetkovú nerovnosť, ktorá je kľúčová pre akýkoľvek progresívny politický program, prehliada niektoré z najdôležitejších aspektov kritiky kapitalizmu z 19. storočia. V tom čase bola „príjmová nerovnosť“ vágny a navyše okrajový pojem. „Monetizácia“ nerovnosti je relatívne novým spôsobom vnímania sveta – dajúc bokom jeho zjavné výhody, ide tiež o spôsob, ktorý, slovami historika Pedra Ramosa Pinta, významne zúžil našu perspektívu vnímania sociálnej spravodlivosti.
Stratené slovo z Kapitálu
Rozdiel možno pozorovať najlepšie pri začítaní sa do klasiky socializmu: Kapitálu. Akokoľvek prekvapivo to môže znieť, pojem „nerovnosť“ per se nebol pre Marxa nikdy kľúčovou kategóriou – rovnako tak ani pre socialistov 19. storočia. V závislosti od prekladu sa toto slovo objavuje v Marxovom objemnom majstrovskom diele menej než päťkrát.
Súčasný koncept nerovnosti ako čohosi merateľného distribúciou príjmu a majetku medzi jednotlivcov, nie produkčnými faktormi ako pracovnou silou a kapitálom, sa rozvinul po Marxovej smrti v r. 1883. Ako upozorňuje Branko Milanovic, po dlhé obdobie nemalo zmysel premýšľať o nerovnosti na úrovni jednotlivcov, ak sa vychádzalo z premisy, že „všetci pracujúci dostávajú životné minimum, všetci kapitalisti sú boháči a všetci realitní magnáti sú ešte bohatší.“ Nijaký mysliteľ do konca 19. storočia nepremýšľal nad distribúciou bohatstva meranou podľa absolútneho príjmu jednotlivca. Medzitriedne rozdiely, nie rozdiely medzi jednotlivcami, boli tým, na čom záležalo. Až v diele talianskeho sociológa Vilfreda Pareta (neskôr priaznivca fašizmu) sa objavujú nástroje merania nerovnosti, ako ich poznáme dnes.
Marx kapitalizmus považoval za systém, ktorý spoločenské zdroje distribuuje mimoriadne nerovnomerne. V 25. kapitole Kapitálu, ktorá sa zaoberá „zákonom kapitalistickej akumulácie,“ nájdeme Marxov slávny výrok, že „akumulácia kapitálu na jednom konci“ znamená „akumuláciu nešťastia, agónie námezdného otroctva, ignorancie, brutality a mentálneho úpadku na konci opačnom.“ V zmysle uvedených slov Marx považoval kapitalizmus za možný jedine v takej spoločnosti, v ktorej „dva veľmi odlišné druhy komoditných disponentov musia prísť do kontaktu tvárou v tvár;“ na jednej strane ide o majiteľov „výrobných prostriedkov“ a „mzdových zdrojov,“ na strane druhej „nezávislých pracujúcich,“ teda tých, ktorí môžu predávať svoju jedinú komoditu – vlastnú prácu. Inými slovami, kapitalizmus predpokladá „úplné oddelenie pracujúcich od majetkových práv na prostriedky, ktorými realizujú svoju prácu.“ Z takejto perspektívy bol podľa Marxa kapitalizmus postavený na prvotnej nerovnosti v prístupe k majetku. Táto prvotná nerovnosť vznikla násilným vyvlastnením, ktoré nazval „primitívna akumulácia.“
Aj v tomto bode však Marx premýšľal o nerovnosti cez prizmu tried vytvorených kapitalizmom, nie cez prizmu jednotlivcov. Marx nevnímal ako prioritný problém to, ako je príjem distribuovaný medzi jednotlivcov, ale to, ako kapitalizmus inherentne tenduje k zotročovaniu pracujúcich a produkcii „relatívne nadbytočnej populácie pracujúcich.“ Samuel Moyn si všimol, že v tomto zmysle je zrejmé, prečo si Marx nikdy neosvojil akýkoľvek koncept „distribučnej rovnosti“ – v kapitalizme by táto rovnosť bola stále rukojemníkom „triednej nadvlády.“ Namiesto toho sa zameral na post-trhovú spoločnosť. Samozrejme, že Marxov ideál sa v Európe ani USA nikdy nestal realitou, ale kvalita jeho analýzy príčin nerovnosti, vychádzajúca zo štúdia podnetných diel filozofov a ekonómov 19. storočia (ako napr. Eugéna Bureta alebo Charlesa Fouriera), sa dokazuje dodnes trvajúcim vplyvom na myslenie o nerovnosti, dokonca i mimo okruhu samozvaných marxistov.
Kapitalistická vojna proti rovnosti
Ak bola po druhej svetovej vojne pre filozofov a zákonodarcov problematika (ne)rovnosti témou, potom sa nikdy skutočne neoddelila od otázky trhu. Nie preto, že by bola sekundárnou záležitosťou – práve naopak. Pravý dôvod bol jednoduchý: nad „nerovnosťou“ sa sotva premýšľalo nezávisle od otázky, akú úlohu by v spoločnosti mal zohrávať trh.
Nešlo o nič nové. Už v r. 1841, kedy francúzsky novinár Eugéne Buert napísal jednu z prvých všeobecných analýz príčin chudoby v rámci expandujúceho priemyselného systému, konštatoval, že „ak bieda existuje,“ šíri sa „rovnakým tempom ako prosperita;“ rastie „pod vplyvom rovnakých faktorov.“ Bolo mu jasné, že ekonomický systém, ktorému dominoval „laissez-faire“ princíp, vytváral spoločnosť, v ktorej „extrémna sloboda bohatých a mocných“ je možná jedine vďaka „poddanstvu chudobných a bezmocných.“ Jeho kniha nazvaná De la misère des classes laborieuses en Angleterre et en France sa stala mimoriadne vplyvnou. Pojednávala o vytvorení „spravodlivých inštitúcií,“ ktoré by obmedzovali laissez-faire princíp a ukončili to, čo nazýval „bezperspektívnou“ a „krutou teóriou práce ako komodity.“
Nie je preto vôbec prekvapivé o storočie neskôr čítať britského sociológa T. H. Marshalla tvrdiaceho, že „fundamentálna rovnosť“ nemôže byť „vytvorená a zachovaná bez narušenia slobody voľného trhu.“ Pre Marshalla, ktorý nikdy nebol marxistom – hoci na rozdiel od Keynesa či Beveridgea bol členom Labour Party, bolo jasné, že v priebehu 20. storočia boli „občianstvo a kapitalistický triedny systém vzájomne vo vojne.“
Diskreditácia ekonomického liberalizmu 19. storočia bola natoľko prenikavá, že idea rovnosti bola vždy zakotvená v širšom rámci post-laissez-faire sveta. Inštitúcie, ktoré vytvorili základ dnešných sociálnych štátov, boli od samého počiatku zamerané na obmedzovanie vplyvu trhu za účelom vytvorenia egalitárnejšej spoločnosti. Pomôžeme si citáciou Stevena Frasera: v danom rámci „otázka práce“ znamenala „nielen navždy zmeniť vzťah medzi prácou a kapitálom, ale v tomto úsilí zároveň eliminovať amorálnosť vykorisťovania, spoločenskú nerovnosť a antagonizmy vytvárané obrovskou akumuláciou bohatstva, ohrozenie demokratickej politiky bezmedznou mocou korporácií a napokon aj príčiny globálnej imperialistickej vojny.“
Záchrana ľudskej duše
Problém identifikovaný Fraserom – rozšírenie chápania nerovnosti za peňažný rámec – mal aj významný morálny a politický rozmer. Pre nezanedbateľné množstvo progresívnych mysliteľov, ktorí zažili spoločenskú nerovnosť prameniacu zo zrodu „trhovej spoločnosti“ v 19. storočí, bolo vytváranie inštitúcií na krotenie trhu spôsobom, ako uchrániť demokratický poriadok a základné ľudské hodnoty.
Ako konštatuje historik Tim Rogan v knihe The Moral Economists, len nedávno sa „problematika nerovnosti“ dostala do centra argumentov proti kapitalizmu. Pre osobnosti ako Polanyi, R. H. Tawney či dokonca E. P. Thompson bola kapitalistická „morálna a spirituálna deštrukcia“ tým, čo ich „po väčšinu 19. a 20. storočia“ kvárilo najviac. Laissez-faire spoločnosť podľa nich nielen vyňala distribúciu bohatstva z politického uvažovania, ale aj zmenila povahu spoločenských transakcií ako takých. Rast ekonomickej sféry „rozbil“ všetky vzťahy a záväzky nerealizované v terminológii „obnaženého sebazáujmu peňažných platieb“ a „utopil,“ ako to napísal Marx, „naposvätnejšie cnosti náboženského zápalu… v ľadových vodách egoistickej kalkulácie.“
Dokonca aj skúsenosť času, ako ju dokazuje dielo E. P. Thompsona, prešla významnou zmenou. Čas už „neplynie,“ ako to bolo v predkapitalistickej ekonomike, ale „investuje sa,“ čiže môže byť „premárnený.“ Nielen, že sa pracovná doba výrazne predĺžila – oproti stredovekým roľníkom dvojnásobne – ale kvalita života poklesla následkom masívneho exodu z vidieka do miest, kde sa v strašných životných podmienkach koncentrovala pracovná sila. Za účelom navýšenia produktivity napokon upadla aj kvalita práce: taylorizácia (sústava vedeckej organizácie práce podľa F. W. Taylora, pozn. prekl.) zmenila človeka na obyčajnú „súčiastku stroja,“ ako to bolo vykreslené vo filme Charlieho Chaplina Moderná doba. Celé jeho telo je tam komicky podriadené dočasnosti fabriky.
Či sa jednalo o výrobu, prácu alebo všeobecnejšie o ľudské vzťahy, „trhová spoločnosť,“ tvrdí Polanyi, bola považovaná za ohrozenie demokratickej politiky tým, že nechávala trh formovať spoločenský systém namiesto toho, aby to bolo naopak. Nešlo len o rétorickú figúru; táto politická a „morálna kritika“ zásadne ovplyvnila zákonodarcov a mysliteľov; sociálny štát sa musel stať čímsi viac než len prostmý nástrojom redistribúcie.
Práve to bol dôvod, prečo boli myslitelia ako Richard Titmuss presvedčení, že účelom európskeho sociálneho štátu je vštiepenie a uchovanie tzv. „dunkirkského ducha.“ Záchrana tisícov britských vojakov z francúzskeho pobrežia v máji 1940 flotilou stoviek civilných lodí mala na britský ľud nezmerateľný dopad. Titmuss, britský spoločenský vedec a zakladateľ štúdií „sociálnej politiky,“ postrehol v tomto „duchu“ zárodky nadchádzajúcej „veľkorysej spoločnosti.“ Ako napísal v lete 1940, Dunkirkom „sa nálada v spoločnosti zmenila a solidárnou odpoveďou bola zmena hodnôt. Ak boli zdieľané riziká, zdroje mali byť tiež.“
Nový systém nebol len o redistribúcii, ale aj o vytváraní demokratických inštitúcií zameraných na prekonávanie piatich „kolosálnych ziel“, ako ich nazýva Beveridge: biedy, ignorancie, chorôb, hlúposti a lenivosti, a posilňovanie solidarity aj mimo rámca vojny. Sociálny štát mal byť nielen efektívnym nástrojom na dosahovanie rovnosti, ale aj prísľubom radikálne novej spoločnosti, ktorý uzatvorí kapitolu vojnových hrôz a vykorisťovania známeho z 19. storočia.
Nová forma majetku
„Dunkirkský duch“ udelil štátu dôležitú úlohu byť garantom základných sociálnych práv pre svojich občanov (právo na zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, prácu atď.). Narastajúci podiel miezd bol odvádzaný do spoločnej štátnej kasy, aby sa z nej financoval veľkoobjemový sociálny štát, a na najbohatších boli uvalené vysoké dane – z tých sa financovali verejné služby, ktoré tvorili nové „spoločenské vlastníctvo.“ Tento pojem používaný vo Francúzsku od konca 19. storočia bol vnímaný ako označenie riešenia hrozby občianskej vojny ohrozujúcej takú spoločnosť, v ktorej bolo občianstvo v plnom rozsahu udeľované len majiteľom nehnuteľností. Ako poukazuje francúzsky sociológ Robert Castel, cieľom bolo vybudovať popri už existujúcom „súkromnom“ majetku aj druh „spoločenského“ majetku, ktorý by „sprístupnil nevlastníkom istý druh zdrojov, ktoré nie sú priamym vlastníctvom súkromníka, ale napĺňajú právo na prístup ku kolektívnym statkom a službám so sociálnym poslaním.“
Ako argumentuje Castel, jedným z najoriginálnejších aspektov týchto nových inštitúcií sociálnej ochrany a verejnej služby bolo to, že „takáto forma vlastníctva nie je utváraná v kontexte trhových výmen a ani v ňom neoperuje.“ Bola tiež podriadená demokratickej kontrole. V istom zmysle je dôležité chápať inštitúcie sociálneho štátu ako rozšírenie demokratického imperatívu, robiac tak fyzickú reprodukciu jednotlivcov záležitosťou politickej voľby. Umožnili kolektívne rozhodovanie sa, aký typ ľudskosti chce spoločnosť vytvoriť.
Je prirodzené, že na prácu zameraná orientácia týchto nových inštitúcií sa spoliehala na neplatenú prácu žien ako pracovníčok v domácnosti. Tento model bol udržateľný vďaka „fordistickému rodinnému príjmu.“ V závislosti od tej-ktorej krajiny to v dôsledku formovalo model občianstva, ktorý bol výrazne exkluzívny najmä voči práci žien a imigrantov. V protiklade k chabučkej štátnej podpore 19. storočia však bola táto nová architektúra sociálneho štátu postavená protitrhovo, nie v súlade s ním. Čo je dôležitejšie, požiadavky a zápasy o jej efektívnu univerzalizáciu sa zintenzívnili v povojnových dekádach. Krok za krokom sociálny štát zaopatroval viac a viac ľudí.
Takýto proces sa dial v Európe (a v menšej miere aj v USA) a položil základ toho, čo T. H. Marshall nazýval „sociálnym občianstvom.“ Tvrdil, že tieto inštitúcie nemajú za cieľ jedine „znižovať očividné utrpenie núdznych,“ ale nadobudli úlohu „modifikovať celý vzorec sociálnej nerovnosti.“ Pokračoval, že „nemá význam ďalej navyšovať prízemie spoločenského systému, kým nadstavba ostane rovnaká. Tieto inštitúcie začali s prestavbou celej budovy systému.“ Takéto nové chápanie úlohy štátu bolo propagované naprieč celým svetom.
V r. 1944 Filadelfská deklarácia nanovo definovala ciele Medzinárodnej organizácie pracujúcich (ILO), pričom deklarovala, že „práca nie je tovar“ a že „rozšírenie sociálneho poistenia“ je ústredným zámerom. V r. 1946 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) hovorila o „najvyššej dosiahnuteľnej úrovni práva na zdravie“ a koncom 50. rokov švédsky ekonóm a držiteľ Nobelovej ceny Gunnar Myrdal pobádal k vytvoreniu „sociálneho sveta.“ Vo svojej poslednej knihe Samuel Moyn píše, že kým dekolonizácia úspešne napredovala, „nové štáty vzniknuvšie z protiimperialistických bojov tendovali k smelším snom o vlastnom sociálnom štáte postavenom na ideáloch rovnosti.“ Postkoloniálni vodcovia ako Jawaharlal Nehru, Kwame Nkrumah alebo Leopold Sedar Senghor sa usilovali o zrealizovanie prísľubu sociálneho štátu mimo hraníc imperiálneho sveta.
Hoci sotva ušetrený od kritiky, ideál univerzalizácie týchto inštitúcií bol dominantný až do polovice 60. rokov. Namiesto vnímania ho výhradne cez prizmu príjmovej distribúcie, záväzok k rovnosti bol silne vpečatený do všeobecnejšieho rámca „sociálnych práv“ a občianstva.
S koncom tzv. „zámožnej spoločnosti“ a prehnaných ilúzií, ktoré živila, zdieľané ovocie rastu vytlačilo politickú otázku nerovnosti bokom. V bestselleri z r. 1958 The Affluent Society dokonca i John K. Galbraith postrehol „zjavný… úpadok záujmu o nerovnosť ako ekonomickú otázku.“ Výnimočný nárast výroby podľa jeho mienky slúžil ako „alternatíva k redistribúcii.“ Verejnosť sa na začiatku 60. rokov väčšmi venovala pozostatkom chudoby „v rámci blahobytu.“ Oživený záujem o chudobu však neoživil protitrhové záväzky 19. storočia. Namiesto toho radikálne preformuloval ideály o sociálnej spravodlivosti. Ako najväčší problém sa už nejavila nerovnosť, ale chudoba sama.
Príklon k „chudobe“
Keď Michael Harrington v marci 1962 publikoval svoju najznámejšiu knihu, The Other America, jej zámerom bolo kriticky preskúmať prísľuby povojnových sociálnych politík a kategorizácií. Z knihy sa predalo viac než milión výtlačkov. Harrington v nej tvrdí, že americká chudoba „prišla o sociálne a politické víťazstvá nadobudnuté v 30. rokoch.“ Štátne sociálne programy už neboli riešením, ale súčasťou problému. Naproti dominantným názorom svojej doby bol presvedčený, že povojnové inštitúcie sociálneho štátu, minimálna mzda, pracovné právo či odbory neriešili situáciu chudoby, ale skôr prispievali k jej „odmietaniu.“ Jeho „iná“ Amerika bola „za hranicou sociálneho štátu.“
Čo bolo najprv len štatistikou venujúcou sa pretrvávajúcej chudobe v „bohatej“ Amerike publikovanou v Commentary z r. 1959, sa skoro stalo dôslednejšou kritikou toho, ako sa chudoba konceptualizovala od 19. storočia. Myšlienka, ktorú kniha propagovala, bola, že „chudoba“ bola „špecifickou“ okolnosťou nesúvisiacou s problémom práce, nerovnosti či trhu. Šlo o nový prístup, nakoľko v 50. rokoch nikto „chudobných“ nevnímal ako skupinu občanov s vlastnou dynamikou. Odkazujúc na dielo antropológa Oscara Lewisa, Harrington hlásal, že byť chudobným bolo ako byť „interný cudzinec, ako vyrastať v kultúre, ktorá je radikálne odlišná od tej, ktorá spoločnosti dominuje.“ Tvrdil, že ide o „najdôležitejšiu analytickú pointu“ knihy.
V tomto zmysle sa problematika chudoby, ako sa vyjavila začiatkom 60. rokov, ukázala byť kvalitatívne výrazne odlišnou, než to bolo v 19. storočí. Javila sa byť napojenou na staršie rozdelenie kapitálu a prácu nie interne, ale externe.
Otázka chudoby bola oddelená od otázky vykorisťovania. Nie je náhoda, že slová „vykorisťovanie,“ „trh,“ „socializmus“ či dokonca „nerovnosť“ sa v Harringtonovej knihe sotva objavujú – ide o zreteľný odklon od mysliteľov 19. storočia, ktorí tieto pojmy považovali za neodlúčiteľne späté. Pravdaže, ak chudoba predstavuje skupinu, ktorá „utvára osobitý systém,“ táto skupina musí predstavovať osobitý problém. Ako v recenzii na knihu uviedol v r. 1963 Dwight Macdonald, bolo preňho zrejmé, že hlavným úsilím bolo „poskytnúť základ,“ nie systém sociálneho zabezpečenia, ktorý podľa jeho mienky replikuje „nerovnosti,“ ktoré udržiavajú „chudobných navždy chudobnými.“
V raných 70. rokoch ako v USA, tak i v Európe, veľkolepý nástup „problému chudoby“ výdatne podporil víziu sociálnej spravodlivosti založenej na peňažnej koncepcii chudoby. Zameranie sa na „minimum,“ pod ktoré nemohol nikto padnúť, rapídne vytlačilo bokom akúkoľvek diskusiu o určovaní „maxima“ či znižovaní závislosti na trhu. Návrhy garantovaných príjmov a programy negatívnej dane z príjmu sa medzi zákonodarcami a politickými stranami naprieč politickým spektrom stali veľmi populárnymi. Boli chápané ako spôsob konečného porazenia chudoby, zatiaľ čo opomínali akýkoľvek dôraz na makroekonomické intervencie a sofistikovanejšie sociálne programy.
V tomto období ste mohli debaty o definícii chudoby a „potrieb“ počuť na každom kroku, čo vytváralo príležitosť pre ambiciózne nápady ako merať a porovnávať úroveň chudoby naprieč svetom. Vo Francúzsku štátny úradník Lionel Stoléru v Brookingsovom inštitúte preštudoval Friedmanov nápad negatívnej príjmovej dane a predložil sumár toho, čo by toto opatrenie prinieslo. Podľa jeho mienky bolo v rámci trhového hospodárstva zameranie na „chudobu“ jedinou opodstatnenou sociálnou politikou. Tvrdí, že ak by sme sa pokúsili presadzovať politiku usilujúcu o vyrovnávanie nerovnosti vo svete, nevyhnutne by sme zasiahli „srdce dynamiky trhovej ekonomiky.“ Ako však mienil sám Friedman, ak by opatrenia zamerané špeciálne na boj s chudobou „fungovali prostredníctvom trhu, nepoškodili by ho, ani by neobmedzili jeho fungovanie -“ na rozdiel od Keynesiánskych opatrení.
Ochrana trhu a cenových mechanizmov bola centrom tejto novej koncepcie sociálnej spravodlivosti. Ak trhy vygenerovali neželané výstupy, napr. nedostupné bývanie, riešením boli peňažné intervencie, nie rozšírenie verejných služieb (sociálneho bývania) alebo zavedenie štátnych regulácií (napr. stropu nájomného). V čase, keď Friedman ešte priznával „silné egalitárske sklony,“ tvrdil, že čo ľudia „bežne pripisovali nedostupnému bývaniu“ – a teda trhu, sú „skutočné sociálne náklady chudoby.“ Všeobecným princípom sa teda stalo „distribuovať tovary podľa cenového princípu“ a ak to bolo nevyhnutné, „dosiahnuť týmto spôsobom aj zmeny v distribúcii príjmov.“
Svetová chudoba
Na celosvetovej úrovni šíria nadšene víziu chudoby „kompatibilnej s voľným trhom“ rôzne medzinárodné inštitúcie. Jedným z hlavných architektov tohto vývoja bol Robert McNamara, tajomník ministerstva obrany za Kennedyho a Johnsona. Za prezidenta Svetovej banky bol vymenovaný v r. 1968 po tom, čo zohral rozhodujúcu úlohu v eskalácii Vietnamskej vojny.
Kým bol prezidentom, McNamara navrhol takú stratégiu boja proti chudobe, ktorá bola výrazne odlišná od prechádzajúcich nápadov. Podľa jeho mienky mohla byť chudoba integrálnou súčasťou stratégie Svetovej banky, ak by sa inštitúcia nezamerala na redistribúciu per se, ale „pomohla by chudobným naplniť svoj produktívny potenciál.“ Moyn tvrdí, že „sociálna spravodlivosť bola globalizovaná a minimalizovaná,“ pričom je stále za ustanovenie „minima,“ pod ktoré „nemôže nik padnúť.“ Tvrdí to v opozícii k egalitárskym naratívom postkoloniálnych vodcov.
Do 80. rokov sa McNamarov prístup rozšíril do ostatných medzinárodných inštitúcií. OECD napr. vyzvalo k zastaveniu ďalšieho rozširovania programov sociálnej pomoci a úsiliu o „dosiahnutie rovnosti,“ nakoľko tieto postupy by mali byť len „nástrojom boja proti chudobe.“ V 90. rokoch sa pridalo aj OSN, ktoré rok 1996 vyhlásilo po prvýkrát za medzinárodný deň boja proti chudobe. OSN si dalo záležať, aby jeho agenda proti chudobe nenarušila rámec vytvárania „rastovo orientovaného ekonomického prostredia.“ Čo to znamená? Ako sa píše v odporúčaniach Svetového summitu pre sociálny rozvoj z r. 1996, ide o vytvorenie „stabilného makroekonomického politického rámca… ktorý zahŕňa kontrolovanú infláciu, liberalizáciu obchodu, podporu poľnohospodárskej produkcie, dereguláciu cien poľnohospodárskych produktov, podporu vidieckeho sektora, elimináciu obmedzení na pracovných trhoch, ako sú napr. obmedzenia pracovnej mobility, a zaistenie adresnosti sociálneho systému.“
V skutočnosti bola implementácia týchto opatrení „proti chudobe“ často sprevádzaná plánmi „štrukturálnych reforiem“ a volaním po privatizácii verejných služieb. Tie boli len pár dekád predtým zakladajúcim prvkom spravodlivejšej spoločnosti. Podoba sociálnej spravodlivosti sa zmenila z ochrany pred nerovnosťami vytváranými voľným trhom na intervenciu zameranú na jeho sprístupňovanie každému. Boj proti chudobe tak slúžil najmä ako spôsob manažovania hromadiacich sa nerovností, nie ich obmedzenia. Nie je teda prekvapivé, že ide o stále dominantnú sociálnu politiku súčasného neoliberalizmu.
Z tejto perspektívy bolo to, čo sa udialo v 70. rokoch, čímsi viac než len podružnými výsledkami úvah o príjmovej nerovnosti. Radikálne zmenený bol predovšetkým spôsob, ako o tomto probléme premýšľame. S vzostupom problematiky „chudoby“ sa vytratila kritika trhu, ktorá kedysi bývala inherentnou súčasťou našej predstavy sociálnej spravodlivosti.
Znovuobjavená nerovnosť?
Nerovnosť ako zásadný problém sa opäť vynorila s hnutím Occupy Wall Street a množstvom dát, ktoré sa zozbierali a „usporiadali“ v priebehu predchádzajúcich rokov akademikmi ako Tony Atkinson, Thomas Piketty či Emmanuel Saez. Hoci sa o rozsahu nerovností dlho vedelo, „akademikov to nechávalo pokojne spávať,“ ako sa nedávno vyjadrila Atossa Araxia Abrahamian.
Úspech sloganu „99%“ zmenil náladu v spoločnosti a upútal pozornosť na problém nerovnosti, čo vytvorilo ideálne podmienky pre podporu nášho záujmu o ňu. Ramos Pinto však upozorňuje, že tento úspech neznamenal odklon od kvantitatívnych a ekonomických aspektov nerovnosti. Hoci dôraz na nerovnosť je pokrokom oproti predchádzajúcemu fokusu na chudobu, stále zužuje naše zorné pole na „osobné vlastnosti a schopnosti“ a ich „vzťah k potenciálu príjmovej mobility“ namiesto toho, aby ho rozšíril na politickejšie kategórie a vzťahy. Diskusia ostáva zaseknutá a zameraná na „dôsledok, nie na príčiny.“
Otázka, ktorej čelíme, teda je: ako by sme k nerovnosti mali pristupovať? V závislosti od toho, ako ju uchopíme, sa núka množstvo predstaviteľných riešení. Ak by sme sa zamerali na dôsledky, teda pozornosť venovali príjmovej nerovnosti, mohli by sme k rovnosti prispieť znížením priepasti medzi bohatými a chudobnými.
To možno dokonale urobiť aj bez zásahu do trhu – pointou je podporiť trhové príležitosti pre každého, umožniť ľuďom vyťažiť z nich čo najviac. Jediný rozdiel oproti súčasnosti by spočíval v tom, že boháči by už nemohli míňať milióny dolárov na toalety zo zlata. Svet by bol iste lepším, ale stále takým, v ktorom by sme boli všetci závislí na trhu, na ktorom ako jedinom možno zohnať tovar, ktorý potrebujeme alebo chceme. Bol by to svet, kde by bol ekonomický boj stále tvrdý, ale nik by sa nemusel báť materiálneho zotročenia. No, nejde práve o „dunkirského ducha.“ A celkom určite nejde o svet, o ktorom by snívali socialistickí myslitelia 19. storočia. Pevne totiž verili, že nerovnosť je výsledkom laissez faire prístupu.
Tento svet by sa zásadne líšil od toho, v ktorom by rovnosť bola dosiahnutá predovšetkým dekomodifikáciou a demokratizáciou zdravotníctva, vzdelávania, verejnej dopravy, energetiky ap. V tomto prípade by šlo o svet, ktorý by socializáciou a garantovaním prístupu k najdôležitejším prostriedkom existencie znížil závislosť na trhu a napadol tak primárny zdroj nerovnosti. Ani umiernenými reformátormi nebol tento projekt dlho považovaný za utopický. Väčšina z nich, naopak, vnímala poslanie progresívnej politiky nielen v zlepšovaní materiálnych podmienok pracujúcich, ale ešte väčšmi v prísľube demokratickejšej a humánnejšej spoločnosti. Niet divu, že prísľub takejto budúcnosti motivoval tisíce ľudí vystáť si v decembri 1942 rad na suchý dokument plný technických detailov zvaný „Beveridge Report.“ Predalo sa viac než 635 tisíc výtlačkov.
Je na mieste otázka, prečo by sme mali žiadať viac než znižovanie príjmovej nerovnosti v období, kedy sa aj tento cieľ zdá byť nedosiahnuteľný. Pripomeňme si však, že po „konci dejín“ sa ideologická robustnosť pompézne vrátila na scénu – a to najmä v pravicovo-xenofóbnom rúchu. Uprostred tohto dramatického procesu by si ľavica mohla osvojiť ambicióznejší cieľ než príjmovú rovnosť a predložiť smelú víziu sveta za hranicami trhového utopizmu. Moc „veľkých myšlienok“ spočíva v tom, že nerozdeľujú pár kariet, ale zásadne menia pravidlá hry. Beveridge, ostatne, napísal: „Historická revolučná chvíľa je časom pre revolúciu, nie kozmetiku.“
Daniel Zamora je postdoktorandom sociológie na Université Libre de Bruxelles a Cambridge.
Zdroj ilustračnej fotografie: ptrabattoni/pixabay.com
