Socialisti sa zameriavajú na pracujúcu triedu, pretože analyzujú, kde je v spoločnosti chyba, a chcú ju napraviť. Martin Makara prekladá Viveka Chiberra z magazínu Jacobin.
Téma, ktorá pred nami stojí, je to, prečo sa socialisti zameriavajú na pracujúcu triedu ako strategický spoločenský faktor.
Aby sme sa dostali priamo k jadru veci: je niekoľko základných dôvodov, prečo to socialisti robia, a myslím si, že ide o veľmi dobré dôvody. Po prvé, usilujú sa diagnostikovať, kde je v modernej spoločnosti chyba. Po druhé, chcú nájsť spôsob, ako veci zlepšiť. Oba dôvody ukazujú rovnakým smerom.
Začnime teda diagnostikou.
Diagnostika sa zameriava na to, čo ľudia v živote potrebujú, aby boli šťastní a mali vzájomne slušné vzťahy – ide teda o veci, ktoré sa týkajú spravodlivosti a férovosti. Čokoľvek ďalšie je potrebné – a sociálna spravodlivosť si toho žiada mnoho – sú tu dva predpoklady vyššie uvedeného, na ktorých sa všetci zhodneme.
Prvý je určitý nevyhnutný materiálny základ. Ľudia nemôžu žiť dôstojne, dokým žijú strachom z toho, že nebudú mať čo jesť. Nemôžu žiť dôstojne, ak nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti, bývaniu či ďalšej materiálnej podpore, ktorá im umožní usilovať sa o to, čo sa považuje za vyššie: tvorivosť, lásku či priateľstvo. Všetko z toho je náročne dosiahnuteľné, ak človek nemá určité základné materiálne zabezpečenie. Najprv zo všetkého ho teda treba zaistiť.
Druhý predpoklad je autonómia či sloboda od útlaku. Základná myšlienka je, že ak je človek komusi podriadený, ak je klinčekom pod kladivom, vždy hrozí, že autorita nad človekom bude zneužitá.
Byť podriadený teda znamená, že priority, ktorými človek žije, nie sú jeho vlastné. Ide o priority nanútené tým, kto nad človekom má moc. To znamená, že sa človek vôbec nemusí dostať k realizácii vlastných plánov, nech už sú akékoľvek.
Ak v modernej spoločnosti ľuďom chýba základné materiálne zabezpečenie a sloboda, zažívajú podriadenosť. Čokoľvek ďalšie potrebujú, v takejto spoločnosti je veľmi náročné to dosiahnuť.
Súperiace záujmy
Socialisti tvrdia, že kapitalizmus je taký spoločenský systém, ktorý ľudí systematiky oberá o materiálne zabezpečenie, ktoré potrebujú, aj o slobodu. Dôvod je jednoduchý: kapitalizmus funguje na princípe maximalizácie zisku – ten kladie nad ľudí.
Prečo tento princíp podmýva slobodu a prístup k materiálnemu zabezpečeniu? Väčšina ľudí v kapitalistickej spoločnosti musí pracovať – zvyčajne pre kohosi iného. Kým teda takto pracujú, zamestnávateľove priority nie sú dané tým, čo je dobré pre ľudí, ktorí preňho pracujú, ale podnikovým cieľom maximalizovať zisk.
Dôvod, pre ktorý musí zamestnávateľ klásť za prioritu maximalizáciu zisku, je to, že ak by tak nerobil, podnik by v konkurencii neuspel a skrachoval by. Jediný spôsob, ako môže podnik prežiť, je zarábať tak veľa peňazí, ako sa len dá. Zamestnávateľ ich potom môže opäť investovať, aby navýšil efektivitu a ostatné parametre vstupujúce do hospodárskej súťaže, čím dokáže bojovať s protivníkmi.
Toto je základný problém: tlak a sila súťaže núti kapitalistov vždy hľadieť na konečný rozdiel príjmov a výdavkov. Tento rozdiel je napokon nebezpečný pre všetkých ostatných.
Opačnou stranou maximalizácie zisku je minimalizácia nákladov. Každý podnik sa usiluje prežiť a udržať sa v zisku akýmikoľvek prostriedkami vedúcimi k navýšeniu ziskovosti. Jedným z nich je minimalizácia nákladov. Tá však má okamžitý dopad na životy pracujúcich, nakoľko to, čo pre nich predstavuje príjem, je z perspektívy zamestnávateľa náklad.
Minimalizácia nákladov teda znamená, že každý zamestnávateľ sa snaží platiť tak málo, ako sa len dá. Dôsledkom toho je, že živobytie pracujúcich nie je dané tým, čo potrebujú, ale tým, ako platí zamestnávateľ. To je problém číslo jedna.
Problém číslo dva: kým zamestnanci pracujú, vzdávajú sa svojej slobody v prospech zamestnávateľa.
Každá pracovná zmluva v postate tvrdí: „Budem pre teba pracovať. Ty mi dáš plat a v čase, kedy pre teba pracujem, som ti podriadený. Čo vtedy robím, kde stojím, kam idem, s kým hovorím, koľkokrát si odskočím na toaletu, kam sa pozriem, ako rýchlo pracujem, to všetko je, zamestnávateľ, v tvojich rukách.“
Tento čas tvorí pre majoritu ľudí väčšinu bdelej časti ich dňa. Pracovný čas tvorí 2/3 až ¾ všetkého času, počas ktorého nespia. To znamená, že ¾ ich aktívneho života sú žité mimo slobody v prospech kohosi, čie záujmy sú namierené proti záujmom zamestnancov.
Tento nedostatok slobody v rámci pracoviska sa často dopĺňa zamestnávateľovým vplyvom mimo pracoviska. V sídlach s vysokým podielom súkromných firiem či v sídlach, kde sú sudcovia a zákonodarcovia kúpení zamestnávateľmi, je dokonca i politická sféra v rukách kapitalistov.
Z oboch dôvodov možno konštatovať, že základné podmienky spravodlivej spoločnosti sú v štruktúre kapitalizmu ohrozované samotnými zákonitosťami systému.
Kto má v rukách moc
To znamená, že za účelom posunu k spravodlivejšiemu spoločenskému usporiadaniu je nevyhnutné zistiť, ako ľuďom zaistiť základné materiálne zabezpečenie a slobodu. Taký bol zápas chudobných od samého vzniku kapitalizmu: pokus o ustanovenie netrhového či prinajmenšom neprídelového prístupu k veciam, ktoré sú nevyhnutné pre dôstojný život.
Problém je, že zakaždým, keď sa chudobní pokúsili žiadať o dostupnejší prístup k týmto veciam, narazili na odpor svojich zamestnávateľov.
Keď sa na pracovisku pokúsili vydobyť si vyššie mzdy, keď žiadali o viac samosprávy, keď žiadali o vypočutie svojho hlasu pri investičných rozhodnutiach, vždy narazili na neústupnosť svojich zamestnávateľov. Ak formulovali tieto požiadavky mimo pracoviska, narazili na väčšiu sociálnu silu nadriadených.
Základný problém kapitalizmu je, že moc je v ňom distribuovaná nerovnomerne. Nielen, že zamestnávatelia určujú program na pracovisku, ale majú dokonca i moc a silu stanoviť program spoločnosti ako celku, nakoľko majú vplyv na štát, majú obrovské zdroje na lobing a podplácanie politikov. Dokým kontrolujú investície, kontrolujú aj produkciu všetkého spoločenského bohatstva a príjmov. Každý sa teda trasie pred tým, akú majú náladu.
Príležitosť pracujúcich
To vedie k strategickému problému: ak je väčšine pracujúcich v rámci kapitalistickej spoločnosti upierané právo na základné materiálne zabezpečenie, ktoré je základom sociálnej spravodlivosti, a ak zakaždým, keď oň žiadajú, je im politikmi odmietnuté kvôli vplyvu kapitalistov, ako si toto zabezpečenie vydobyť?
Dostávame sa k druhému faktoru nasledujúcemu diagnostiku: vynachádzaniu spôsobu, ako veci zlepšiť.
Hypotéza znie, že za účelom lepšieho života pre absolútnu väčšinu populácie je potrebné silou pracujúcich mocným moc odobrať, nakoľko sami sa jej dobrovoľne nevzdajú. Ide o praktický problém: ak buržoázny štát a kapitalistická trieda, ktorá má moc, neumožnia nemajetným prístup k základnému zabezpečeniu nevyhnutnému pre dôstojný život, ako sa k nemu dostať? Odpoveď je – odobrať ho bohatým vyrovnávacou silou chudoby. V tomto bode sa ukazuje strategická a praktická dôležitosť pracujúcej triedy.
Tá je odlišná od všetkých sociálnych tried v nekapitalistickej oblasti modernej spoločnosti. Akokoľvek je chatrná, akokoľvek je utláčaná, akokoľvek je atomizovaná, je sliepkou, ktorá znáša zlaté vajcia. Je zdrojom zisku, nakoľko dokým pracujúci neprestanú denne chodiť do práce a produkovať zisk pre svojich zamestnávateľov, princíp maximalizácie zisku nemôže byť prekonaný.
Pracujúci teda majú k dispozícii výhodu, ak sa jej dokážu chopiť: držia v rukách páku regulujúcu prúd zisku, ktorý udržiava systém v chode. Kapitalisti nad nimi majú dominanciu, ale ak ich pracujúci neuposlúchnu, zamestnávateľom sa ich triumf rozsype priamo v rukách: prídu o všetky zisky.
Pracujúci sú preto kľúčoví zo strategických dôvodov v tom, že sú tvorcami – a to jedinými – ktorí majú také miesto v štruktúre spoločnosti, vďaka ktorému môžu mocenské centrá dostať na kolená.
To je možnosť, ktorou disponujú, ale pracujúci majú aj záujem ju reálne využiť. Všetky tieto zodpovednosti a obmedzenia, ktoré sme vytýčili, ktoré sú prekážkou v ceste k spravodlivejšej spoločnosti, sú najintenzívnejšie vnímané v spoločnosti ako celku práve pracujúcou triedou. Tá tvorí absolútnu väčšinu modernej spoločnosti. Pracujúci často bývajú medzi najchudobnejšími a sú tí, ktorí denne trpia ponižovaním, depriváciou, neslobodou, zničujúcim pracovným tempom, neistotou a nervozitou z toho, čo robiť so svojimi životmi pod palcom kohosi iného.
Sú tými, ktorí v kapitalizme trpia najviac, a preto majú nielen možnosť, ale aj záujem spojiť sa a spoločne bojovať za to, čo by mohlo zaistiť spravodlivejšie spoločenské usporiadanie.
Z okrajov do centra
Máme pred sebou dôležitý dôsledok. Časť ľudí, ktorí čítajú tento text, sa pohybuje v akademickom prostredí a pozná utrpenie sedenia na hodinách sociálnej teórie, najmä v posledných dvadsiatich rokoch. Medzi progresívcami a radikálnymi ľavičiarmi je kľúčovou kategóriou posledného štvrťstoročia marginalita: pomoc marginalizovaným, obhajoba marginalizovaných, milovanie marginalizovaných. Čo je marginálne, to je dobré.
Problém nie je v marginalizovaných. Treba však rozumieť tomu, že pracujúca trieda je dôležitá práve preto, že marginálna nie je. Ak chceme robiť efektívnu politiku, musíme prekonať lásku k marginálnemu.
To neznamená odpísať ostatné sociálne utláčané skupiny k bezvýznamnosti. Práve naopak: ktokoľvek bojujúci za spravodlivú spoločnosť musí vnímať akúkoľvek marginalizáciu a útlak ako mimoriadne dôležité.
Politika však nie je iba o mravnej obhajobe. Je tiež o praktických aspektoch nadobúdania moci v nespravodlivom svete.
Čo robí pracujúcu triedu dôležitou je to, že v kapitalizme je centrálnou spoločenskou kategóriou a triedou (dôležitejší je, samozrejme, len kapitál). To teda znamená, že jej podstata tkvie v ústrednosti v rámci systému, nie v jej okrajovosti.
Smer politickej debaty sa musí zmeniť. Často sa dnes stretávame s tým, že diskusia sa točí okolo toho, či tá alebo oná skupina bojuje za práva menšín, dbá o menšiny, je voči nim inkluzívna. Je to vynikajúce, ak tým máme na mysli, že každá nerovnosť, každá neprávosť je čímsi, čím sa musíme zaoberať.
Musíme sa však pýtať aj to, kto sú centrálni hráči v spoločnosti, vďaka ktorým sa môžeme usilovať o jej zmenu?
Nielen v politike, ale aj v chápaní systému sa musíme posunúť za posadnutosť menšinami. Musíme začať uvažovať o jadre a základe modernej spoločnosti, na ktorom možno začať budovať silu.
V tejto chvíli je v danej otázke ľavica najslabšia od svojho vzniku. Menšiny si ľavica osvojila kvôli miestu, ktoré sama obýva. To, že sme boli vytlačení medzi menšiny neznamená, že by sme sa na ne mali upnúť.
Program ľavice pre dohľadnú budúcnosť spočíva v objavovaní cesty von z menšiny smerom k nervovým centrám kapitalizmu. Tam leží moc. Dokým sa jej nezmocníme a nevyužijeme ju na lepšie ciele, nezískame spoločnosť, po akej väčšina ľudí túži. To je dôvod, prečo sa socialisti zameriavajú na pracujúcu triedu.
Zdroj ilustračnej fotografie: pixabay.com/pashminu
