Nedávno vydanú básnickú zbierku slovenskej poetky Márie Ferenčuhovej Černozem vydavateľstvo VLNA predstavuje ako hypnotickú meditáciu o konci a prerode, v ktorej sa individuálny osud človeka prepája s osudom vesmíru. V recenzii na knihu sa literárna autorská dvojica pozastavuje nad neúspešným pokusom skĺbiť obrazy z odbornej literatúry ako z astrofyziky, s letmými pokusmi o angažovanosť, ktoré vo vesmíre anestetickej estetiky neumožnili stvoriť a komunikovať jasne zadefinovanú subjektivitu.
Piatu básnickú zbierku Márie Ferenčuhovej, etablovanej a rešpektovanej slovenskej poetky, snáď ani nebolo možné obísť. Silný reklamný opar, ktorý sa nad vtedy ešte nevydanou zbierkou Černozem nadnášal nás pohltil natoľko, že v slovenskej básnickej obci vyvolala zbierka obrovské nadšenie, dozaista umocnené predchádzajúcou zbierkou zvanou Imunita, ktorou sa autorka naplno etablovala na domácej i zahraničnej básnickej scéne, a za ktorú bola viacnásobne ocenená. Je nevyhnutné podotknúť, že sme stále nemali Černozem v rukách. Keď sme sa konečne dočkali vytúženej odmeny, obec sa začala polarizovať – ohlasy boli pozitívne i negatívne. Ako obvykle sa v takej situácii nemožno spoľahnúť na nič iné, než na svoj vlastný dojem a názor.
Mária Ferenčuhová Černozemou dokázala, že je skúsená autorka so širokým rozhľadom a poznatkami. Citeľné i viditeľné sú obrazy čerpané z antickej gréckej kultúry, ako narážky na Prométhea v básni Genesis II., kresťanské motívy:
tvár tlačí do plátna
vnúti mu svoju podobu
vera icona
neistý dôkaz pre tento svet
či značný vplyv francúzskych moderných básnikov na jej jazyk a celkovú poetiku. V zbierke prelína viacero motívov, ktoré zastrešuje nosný motív – ako reálne vyzerá a funguje náš svet na tejto planéte z pohľadu autorky. V ňom vytvorila vlastný súkromný mikrokozmos, kde môžeme vidieť autorkinu osobnú, až intímnu výpoveď, prelínanú so spomienkami, ako v časti Earthly Paradise, kde píše:
a potom si ma opustila druhýkrát
rovnako nedôsledne: pol roka
si mi chodila za chrbtom a v snoch
si sa mi smiala
že to predsa robíš/každému
Prekvapivým momentom je ženský lyrický subjekt, s ktorým autorka prežila búrlivé časy, a na ktorého ju viažu silné emócie, avšak v priebehu celej zbierky sa mení ako jeho pohlavie, tak aj autorkine pocity a vzťah voči nemu. V básni tiaž z časti Earthly Paradise autorka píše:
som to najodpornejšie
čo som v živote videl
s obrovským palcom na nohe
a studenou mastnou kožou
vôbec sa nečudujem matke
že ma v zúfalstve zhodila na obrubník
Básne, v ktorých lyrický subjekt vystupuje sú usporiadané chaoticky, zdanlivo úplne náhodne, a rovnako je to aj s lyrickým subjektom; raz ide o ženu, raz o muža, inokedy je lyrickým subjektom autorka samotná. Opakovane sa čitateľ domnieva či uvažuje, že lyrický subjekt vôbec nemusí byť človekom; túto hypotézu však Mária Ferenčuhová na konci básní vyvracia a spôsobuje u čitateľa ešte väčší zmätok.
Iný, hoci možno ten istý, lyrický subjekt s čitateľom putuje celou zbierkou. Zrodí sa v počiatkoch zbierky a je jej súčasťou. Podobnú techniku subjektu zvolil britský básnik Ted Hughes vo svojej zbierke Crow (v slovenskom preklade pod názvom Krá), ktorý však subjekt svojej zbierky sám stvoril. Samotné stvorenie bolo výrazne rituálne, neskôr badáme prelínanie s kresťanskými motívmi. Na konci zbierky Krá ako lyrický subjekt zaniká. Mária Ferenčuhová vytvára dojem, že subjekt tu bol už od začiatku, bol súčasťou zeme od jej vzniku, či dokonca ešte skôr. Je diskutabilné, či ide o neznámy element, či o neurčené božstvo, alebo o niekoho z jej minulosti, prípadne dokonca o autorku samotnú. Subjekt nie je mytologizovaný, ale je opísaný akoby išlo o vedecký objav. Na konci prvej časti zbierky, pod názvom Astrolab, píše:
dych
chvejúci sa v priestore
záblesk
nič
alebo niečo iné
Hneď v nasledujúcej básni poklady zeme, ktorá je prvou básňou novej časti, sa so subjektom stretávame opäť, prenasleduje samotnú autorku, a stále čitateľovi uniká identita subjektu. Túto skutočnosť vnímame ako pozitívum, nakoľko citlivého čitateľa zaujme a vzbudí v ňom hravú detskú zvedavosť.
Čitateľov zmätok pretrváva počas celej časti Earthly Paradise, až po nasledujúcu časť Podzol, kedy daný subjekt zmizne, alebo sa premení na čosi, prípadne kohosi hmotného, ako v básni zdroj v časti Podzol:
pod chodidlami
spievajú zbory baktérií
tikajú korene a znejú nerasty
arzén šuchoce
ešte tri týždne a svet vôkol mňa zhorí
zrúti sa v rozochvenom vzduchu
vyčkávam v papučiach vyšívaných zlatou nitkou
lenže ty neprichádzaš darmo
pálim strechy a zapaľujem mosty
…
jediné šťastie:
ešte tri týždne/už len sto rokov
naďalej
Autorka sa vo svojej zbierke aj občasne osobne angažuje voči súčasnému spôsobu života na Zemi a najvýraznejšie môže čitateľ badať spomínanú angažovanú tvorbu v cykle Radostná zvesť, napríklad v básni Z denníkov:
zem zomiera
vrch ohrozuje turizmus
ak nebudú sliepky žiť dôstojnejšie
reťazce začnú ich vajcia
o sedem rokov bojkotovať
V celkovom dojme by sme prirovnali zbierku Černozem k stroju, ktorý funguje aj napriek tomu, že je zložený z nefunkčných súčastí. Jednotlivé básne sú nekoherentné, zmätočné, nemajú jednoznačný subjekt, a často ani myšlienku, výskyt niektorých básní v jednotlivých častiach i v celku je obzvlášť otázny, a osobne sme presvedčení, že niektoré z nich do zbierky vôbec nepatria, konkrétne podrobnosť. Podobný pocit nadobudne pozorný čitateľ aj pri celej časti Radostná zvesť, ktorá na predchádzajúcu časť nadväzuje iba prvou básňou ona hľadá ju a prepojenie sa postupne stráca, ako v básňach ak, ona hľadá ju a boží prst. Ak si čitateľ túto časť odmyslí a po časti Podzol si prečíta poslednú časť Černozem, zistí, že celá Radostná zvesť je nepotrebná, Podzol a Černozem na seba plynulo nadväzujú a rozvíjajú všetky témy. Nielen, že je Radostná zvesť nadbytočná, ale je aj výrazne angažovaná a vyvstáva z nej otázka, aký bol autorkin zámer, ktorý sa nám nepodarilo odčítať.
Autorkinou nespornou kvalitou je výborné prepájanie jednotlivých častí medzi sebou, prenosy myšlienok i niektorých samostatných básní, viď multiuniverzum a poklady zeme. Tieto prepojenia sú tmelivom, ktoré drží zbierku pohromade a vedie čitateľa k pozornému a plynulému hĺbaniu; zároveň nepodkopáva slabšie elementy, ale dostatočne ich komponuje do celkového konceptu. Ďalším tmeliacim elementom je viacnásobné opakovanie jediného obrazu, ktorý si môžeme všimnúť v básňach scintigrafia a teraz:
tma
hustejšia nie nepodobná
hmle dymu sivým
fúzom oblakom alebo
plstenému saku
Ani v tomto prípade sa čitateľ nedozvie, na koho týmito veršami autorka odkazuje, ba ani mu to nenaznačí; celý koncept to však upevňuje, berúc do úvahy, že k opakovaniu dochádza vo väčšom rozpätí.
Obrazy z odbornej interdisciplinárnej literatúry, ako z astrofyziky sú síce vo svojom základe anestetické, ako celá poetika samotnej autorky, avšak takýto odborný text s drobnou štylistickou úpravou nemožno nazývať poéziou, ako „báseň“ Genesis I., bez ktorej by však celá časť Astroláb stratila svoju esenciu a význam. Intímne obrazy sú zväčša silne estetické, no aj v nich autorka hojne využíva kontrast krásy a hnusu, ktorým sa o anestetickosť usiluje; s tým súvisí aj nekoherentnosť básní; ich prepojenia sú logické i esteticky prínosné, avšak skladba samotných básní ako individuálnych zložiek zbierky je podľa nášho názoru absolútne nevhodná. Prelínanie intímnej a anestetickej, teda odbornej, tematiky je pravdepodobne náhodné, alebo tak aspoň pôsobí, a čitateľa ruší. Význam básní je často postupne zrozumiteľný, no iba do momentu, kedy autorka uzavrie báseň obrazom, ktorý sa opäť javí byť náhodný. Hoci nemožno autorke uprieť poetický talent, v tejto zbierke sa naplno neprejavil.
V reakcii na úvodnú stať o silnom reklamnom opare sme si po prečítaní najnovšej zbierky Márie Ferenčuhovej Černozem položili otázku, či si táto dlho očakávaná a reklamou silno promovaná zbierka zaslúži pozornosť, akou bola umelo obdarovaná. Je nepochybne náročné tvoriť pod tlakom vlastného tieňa, kritikov, i očakávaní celej poetickej obce, ktoré vznikli zbierkou Imunita. Zbierka Černozem nesie podpis nadanej autorky s neupierateľným talentom a intelektom, avšak z tieňa svojho predchádzajúceho úspechu nedokázala vystúpiť. Kým Imunita mala jasnú líniu a spojené elementy vytvorili celok, ktorý bezchybne fungoval aj napriek odbornosti, ktorá miestami presahovala medze, v najnovšej zbierke je výsledný konštrukt funkčný, avšak pracuje ťažkopádne, a to aj napriek autorkinmu značnému úsiliu o štylistické vylepšenie. Je však vôbec možné vystúpiť zo svojho tieňa po veľkom úspechu? Je to vôbec nutné?
Je ťažké stvoriť vesmír, je ťažké ho priniesť na svet, ale položme si otázku, či by nestačilo keby autorka písala iba o svojom vnútornom vesmíre na dvoch nohách. Nepochybne by väčšiu kvalitu dosiahla skúmaním hĺbok a šírok, viac než smerovaním do výšin.
Biela ruža je mladá autorská literárna dvojica.
Mária Ferenčuhová: Černozem. Bratislava: VLNA, 2020
Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!
Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/
Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.
Ďakujeme za Vašu priazeň.
