Kapitalistická utópia: prebudenie z nočnej mory deregulovaného kapitalizmu
Slovenské mienkotvorné médiá zverejnili pred pár dňami bombastickú správu. Podľa ekonómov z Medzinárodného menového fondu vraj neoliberalizmus nefunguje. Tejto globálnej finančnej inštitúcii trvalo 40 rokov, kým pochopila to, čo ľavica tvrdí už od čias Marxa, a síce, že „neviditeľná ruka trhu“ žiadne problémy nerieši, ale skôr vytvára.
Kantovským jazykom môžeme skonštatovať, že utopická idea „neviditeľnej ruky trhu,“ ktorá zabezpečí blahobyt, vysokú životnú úroveň, udržateľný rast a rozvoj a zmysluplný a plnohodnotný život vo všeobecnosti, sa z myšlienky vznešenej pretransformovala na ideu desivú a strašidelnú.
Táto platónska idea, dvadsaťpäť rokov po kolapse sovietskeho impéria a kontumačnom víťazstve západného kapitalizmu nad „reálne existujúcim socializmom“, ktorý sa etabloval vo Východnom bloku, sa prostredníctvom ideologických štátnych aparátov pokúsila indoktrinovať verejnosť ideologickou interpretáciou, podľa ktorej sú príčinou prebiehajúcej globálno-kapitalistickej krízy len akési sekundárne a čisto náhodné deviácie systému a nie kapitalistický systém samotný.[1]
Niet akýchkoľvek pochýb o tom, že súčasná kríza globálneho (resp. neoliberálneho) kapitalizmu je tým, čo francúzsky post-marxistický filozof Jacques Rancière označuje ako kapitalistickú utópiu, t. j. akúsi ideu dokonale samoregulujúceho sa voľného trhu, ktorej integrálnou súčasťou je aj reálna možnosť riadiť všetky formy ľudského života podľa tejto logiky.[2]
Teda to, s čím máme dnes do činenia, je, napriek falošnej víťaznej póze západnej civilizácie zo začiatku 90. rokov minulého storočia, smrť doktríny liberálneho triumfalizmu, t. j. postupný rozklad diskurzívneho rámca vládnucej (neoliberálnej) ideológie.
Americký antropológ David Graeber pri inej príležitosti napríklad konštatuje, že politické štruktúry a mainstreamové médiá sa v minulosti unisono zhodovali na tom, že „voľný trh“, „voľný obchod“ a neobmedzovaný neoliberálny kapitalizmus predstavujú jediný možný smer civilizačného vývoja, jediné riešenie akéhokoľvek ľudského problému, a keď niekto v tomto ohľade vyslovil nejaké pochybnosti, bol považovaný za „šialenca“, ktorého odpor je možné vysvetliť prostredníctvom naivnej neznalosti „základných princípov ekonómie“.[3]
Koniec neoliberálneho MMF?
Zverejnenie správy MMF o „zlyhaní neoliberalizmu“ je dôkazom, že dnes už tento modus operandi politických elít a systémových médií platí len čiastočne. V súčasnosti je totiž akosi intelektuálne náročné označiť napríklad nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu za insitného šialenca, ktorý jednoducho „nerozumie základom ekonómie“. Táto paradigmatická zmena verejného diskurzu je výsledkom, resp. prienikom viacerých aktivít politickej ľavice a hnutia odporu, resp. hnutia za globálnu spravodlivosť v tom najširšom zmysle.
Ideológovia neoliberalizmu oprávnene budia podozrenie, že svoju racionalistickú metódu založenú na koncepte homo economicus zdôrazňujú výlučne preto, lebo mnohému, v tomto zložitom svete, jednoducho prestávajú rozumieť, a svoju nechápavosť skrývajú s múdrym resentimentom pod pláštikom metodologickej dôslednosti. Neoliberáli si veľmi dobre uvedomujú, že tu existuje kapitalistické defekty (korupcia, vykorisťovanie, drancovanie prírody a podobne), napriek tomu však pokrytecky udržujú existujúci status quo, pretože zmeniť daný stav vecí sa chápe ako eticky nebezpečné a neprijateľné, ako niečo, čo resuscituje ducha/strašidlo totalitarizmu/Marxa a/alebo marxizmu.
Inými slovami: „Neoliberáli tvrdia, že každý radikálny emancipačný politický projekt nutne končí nejakým typom totalitárnej nadvlády a kontroly.“[4] Každá emancipácia teda predstavuje totalitárnu hrozbu pro futuro. Akýkoľvek politický projekt, ktorý by mohol narušiť status quo, sa tu poníma ako akýsi druh kantovského paralogizmu „čistého politického rozumu“.
V kazajke „austerity policy“: globálne preteky ku dnu
Ekonómovia v správe MMF konštatujú, že neoliberálne opatrenia v duchu liberalizácie, deregulácie a privatizácie neprinášajú hospodársky rast pre jednotlivé krajiny, čo je ich deklaratórnym cieľom. Navyše, neoliberálne reformy presadzované v globálnom meradle dokázateľne vedú k sociálnym nerovnostiam a ku krízam najrôznejšieho typu. Uveďme len jeden príklad par excellence – Grécko.
Kríza, v ktorej sa dnes táto planéta nachádza, má – ako taká – mnoho podôb. „Nie sme iba v kríze ekonomickej a v kríze ekonomickej teórie, ale tiež v kríze odporu. Dá sa povedať, že kríza nie je dvojitá, ale trojitá.“[5] Napriek náznakom tzv. „ekonomického oživenia“ v členských štátoch Európskej únie, pod pretrvávajúcou „krízou ekonomiky“ je potrebné rozumieť tri krízy súčasne: bankovú krízu, krízu štátnych/verejných financií a krízu reálnej ekonomiky.
Kríza bankového sektora a zúfalé snahy o budovanie bankovej únie v EÚ, ktoré je aj prioritou slovenského predsedníctva v Rade EÚ, kríza štátnych/verejných rozpočtov (rozpočtová kríza), resp. fiškálna kríza, ktoré mali (aspoň v členských štátoch EÚ) ospravedlniť a legitimizovať finančnú pomoc veľkým bankám, ktoré boli „too big to fall“, a rozpočtové škrty verejných výdavkov (austerity policies), ktoré viedli najmä k redukcii výdavkov na sociálnu oblasť (v Európe), a tým aj k faktickému „otlčeniu“ európskeho sociálneho modelu a zosekaniu sociálnych práv (Thomas H. Marshall), je potrebné interpretovať v intenciách triedneho boja, resp. optikou moderného marxizmu (ako paradigmy v spoločenských vedách).
Austerity policies v podobe reakcie na krízu spôsobujú komodifikáciu ľudí, celé masy sa tak pod jej vplyvom stávajú opätovne komoditami na trhu práce (rekomodifikácia), t. j. ocitávajú sa v „žižekovskej“ proletárskej pozícii/perspektíve (reproletarizácia). A ako správne konštatuje Slavoj Žižek: „V žiadnom prípade by sme sa nemali vzdávať koncepcie proletariátu alebo proletárskej perspektívy; prítomná konštelácia nás naopak vedie k tomu, aby sme ju radikalizovali, a dali jej tak existencionálny rozmer ďaleko presahujúci i tú najdivokejšiu Marxovu predstavivosť“.[6]
Americký ekonóm a historik Jerry Harris sa nemýli, keď tvrdí, že neoliberalizmus vedie k návratu ku prekonanému modelu kapitalizmu pred Keynesom. Obmedzovanie verejných výdavkov, export pracovných miest (spôsobujúci tzv. globálny „štrajk kapitálu“), privatizácia verejného sektora a boj proti odborom doľahli na pracujúcu triedu a jej životný štandard.[7]
Od Marxa k Thatcherovej a späť!
Kapitalistický trh práce, na ktorom je ľudská bytosť (zredukovaná na komoditu) predstavuje len „holý život“ (Giorgio Agamben) vrhnutý do biopolitickej existencie a kapitalistickej reprodukcie založenej na akumulácii a kapitalistickej expanzii. Neudržateľnosť systému v dlhodobej perspektíve možno posudzovať z viacerých hľadísk. „Systém, založený na komodifikácii, ktorý vyžaduje akumuláciu zisku, je neudržateľný, a to z ekonomického, ekologického, sociálneho, politického i morálneho hľadiska.“[8]
Podľa britského marxistu Richarda Seymoura je tzv. „politika škrtov“ pokračovaním posunu, ktorý začal už v 70. rokoch 20. storočia. Ide de facto o posun v celej civilizačnej konštrukcii kapitalizmu per se, ktorý zahŕňa najmä odklon od spotreby k akumulácii a k investovaniu (t. j. od miezd smerom k ziskom); signifikantný nárast sily finančného kapitálu (financializácia) v kapitalistickej ekonomike, šírenie procesov prekarizácie (flexibilné pracovné miesta bez sociálnych istôt), a to vo všetkých oblastiach života; štrukturálne transformácie v oblasti spoločenských tried (polarizácia, zvyšovanie nerovností medzi triedami, ale aj v ich vnútri); zvýšenie miery prenikania súkromných korporácií do štátnych a verejných inštitúcií a reorganizácia štátu, ktorý Richard Seymour charakterizuje ako posun od sociálneho štátu (welfare state) k trestajúcemu a donucovaciemu štátu (penal and coercive state); a šírenie kultúry, ktorá vyzdvihuje hodnoty sociálnej hierarchie, konkurencieschopnosť a príležitostný sadizmus voči chudobným.[9]
Naznačené procesy/trendy možno charakterizovať ako post-thatcheristické vedenie globálneho triedneho boja proti globálnej robotníckej triede a ľudovým masám. Tento boj v rôznych rovinách (ideologická, ekonomická, finančná atď.) vedie transnacionálna/globálna kapitalistická trieda a úzka politická „elita“ napojená na medzinárodné finančné inštitúcie ako Medzinárodný menový fond, Svetová banka, ale čiastočne aj na inštitúcie Európskej únie (najmä niektoré neoliberálne direktoriáty Európskej komisie) a pod.
Exponenciálne rastúce nerovnosti príjmov a majetku a prekarizácia práce spôsobujú signifikantný pokles produktivity a efektívnosti kapitalistického systému ako takého.[10] Prominentný teoretik globálneho kapitalizmu William I. Robinson na základe nespočetného množstva štúdií konštatuje, že v priebehu kapitalistickej globalizácie došlo ku koncentrácii planetárneho bohatstva v rukách veľmi malého počtu ľudí a akcelerovalo zbedačovanie a vyvlastňovanie väčšiny spoločnosti v globálnom meradle.[11]
Argumenty, ktoré sa nachádzajú vo zverejnenej správe ekonómov z MMF, sú prakticky identické ako argumenty, ktoré dlhodobo používať radikálna, resp. socialistická alebo marxistická ľavica, vrátate akademikov či ľavicových politikov.
Potreba kritickej resuscitácie marxizmu
Napriek tomu, že v akademickom prostredí v našom geopolitickom priestore marxizmus často vyvoláva negatívne reminiscencie adekvátne odrážajúce našu historickú skúsenosť s reálno-socialistickou situáciou, s konšteláciou vzťahov politických a ekonomických, je nevyhnutné v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že navzdory zlyhaniam prednovembrového režimu so všetkými hrôzami, ktoré boli jeho integrálnou súčasťou, to bol práve „reálne existujúci socializmus“, ktorý bol po niekoľko desaťročí výlučnou politickou silou, ktorá predstavovala jedinú reálnu a rozhodujúcu hrozbu voči ideologickej hegemónii globálneho kapitalizmu aj so svojim ideologickým „príveskom“ v subordinácii, liberálno-demokratickým multikulturalizmom.
Dostávame sa do momentu, kedy je opäť na stole otázka, či sú Marxove myšlienky, resp. že či je (post-)marxizmus eo ipso mŕtvy? Expressis verbis marxistov Alana Woodsa a Teda Granta, je naozaj mimoriadne pozoruhodné, že za posledných približne 150 rokov, bol marxizmus (ako ideológia a paradigma) vyhlásený za mŕtvy už niekoľkokrát. Napriek tomu, z nejakého záhadného a „nevysvetliteľného“ dôvodu, si udržuje nezlomnú vitalitu.[12] Ako je vôbec možné, že odporcov marxizmu stále prenasleduje to isté strašidlo, strašidlo komunizmu, o ktorom písali K. Marx a F. Engels v Manifeste komunistickej strany? Ako je vôbec možné, že najdôraznejší kritici Marxa a marxizmu, sa k nemu opätovne vracajú aj po páde komunizmu ako k prízraku, k fantómovej figúre?[13]
Nie je teda čas (a priestor) uchopiť príležitosť, ktorú nám výrazným spôsobom podsunula hlboká štrukturálna kríza dnešného globálno-finančného kapitalizmu? Ak sa už nachádzame v ére barbarstva, ako tvrdí napríklad Alain Badiou[14] alebo István Mészáros[15], nie je čas na pokus o komunistickú rekonštrukciu? Barbarstvo, ktoré produkuje globálny kapitalizmus, je menej viditeľným než boli komunistické zločiny v minulosti. Je ľahké identifikovať tých, ktorí sú zodpovední za teror, zverstvá, gulagy, máme tu dočinenia so subjektívnym zlom, t. j. s konkrétnymi subjektami, ktoré páchali zlo.
Ironicky, dokážeme dokonca identifikovať ideologické korene týchto zločinov, ktorými sú „totalitné“ ideológie, Komunistický manifest, Rousseau, Hegel, Marx či Platón, ako by povedal Karl Popper a jeho dnešní stúpenci. Keď však obrátime našu pozornosť k miliónom obetí, ktoré zomreli v dôsledku globálneho kapitalizmu, akákoľvek zodpovednosť je popieraná. Nie je na koho ukázať prstom. Zdá sa, že ide o výsledok akéhosi objektívneho a prirodzeného procesu, ktorý nikto nenaplánoval. Neexistuje žiadny „Kapitalistický manifest“.[16]
Smerom k ontologizácii „udalosti Pravdy“
Našu víziu komunistickej Idey (v platónsko-badiouovskom zmysle) ako “idea-systému” v normatívno-ontologickej rovine – tak napriek všetkému smerujeme – sine ira et studio – do ďalekej budúcnosti s očami uprenými do spätného zrkadla – t. j. s pohľadom na predošlé zlyhania stúpencov komunistického riešenia naakumulovaných problémov v (pred-)kapitalistických spoločenských formáciách 19. a 20. storočia, počnúc Parížskou komúnou (vo Francúzsku), pokračujúc Veľkou októbrovou revolúciou (v Rusku) a končiac Kultúrnou revolúciou (v Číne). Pochopiteľne, uplatňovanie princípu triednej diktatúry, partikulárneho politického subjektu presadzujúceho “univerzálny” záujem, revolučného (ozbrojeného) teroru a deštruktívneho násilia bolo “Achillovou pätou” radikálnej politiky rovnosti, manifestácie revolučného vox populi, resp. toho, čo by francúzsky osvietenský filozof Jean-Jacques Rousseau nazval “volonté générale” – t. j. akousi všeobecnou vôľou (proletariátu) v post-marxistickom chápaní.
Úlohou, hoci zaiste neľahkou, je – v prostredí anti-komunistickej paranoje a všadeprítomnej indoktrinácie neoliberálnou ideológiou – udržať komunistickú hypotézu v našom kolektívnom (triednom) vedomí udržateľným spôsobom pri živote, a vytvoriť tak ideový kontrahegemonický priestor (povedané jazykom Michaela Hardta a Antonia Negriho) vo vedomí más (utláčanej, pauperizovanej a vykorisťovanej väčšiny spoločnosti) s cieľom pro futuro rozvíjať emancipačný potenciál transnacionálneho vedomia ľudskej civilizácie ako “nástroja revolučnej premeny sveta”.
Dnes je totiž viac ako kedykoľvek v minulosti dôležité odmietnuť post-moderné protiplatónske ťaženie vo verejnom priestore, ktorého základná dogma znie, že doba, kedy bolo možné založiť (konštituovať) politické hnutie na priamom odkaze k nejakej večnej alebo transcendentálnej Pravde, nenávratne pominula. Základnou úlohou post-modernej politiky je presvedčiť subjekt, že „udalosť Pravdy“ je falošný a metafyzický koncept. Komunizmus, totiž idea sveta, ktorý nie je podriadený hrabivosti súkromného vlastníctva, je však myšlienkou, za ktorú sa oplatí bojovať. A ako hovorí Alain Badiou: „Viera v lásku a politické presvedčenie je niečo, čoho by sa človek nemal nikdy vzdať.“[17]
Autor je filozof a politológ. Je členom pražského združenia SOK – Sdružení pro levicovou teorii.
[1] ŽIŽEK, Slavoj. Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Aneb proč musela utopie liberalismu zemřít dvakrát. Praha : Rybka publishers, 2011.
[2] RANCIÈRE, Jacques. Communists Without Communism? In: DOUZINAS, Costas – ŽIŽEK, Slavoj (eds.): The Idea of Communism. London, New York : Verso, 2010, s. 167 – 178.
[3] GRAEBER, David. Revoluce naopak. Olomouc : Broken Books, 2014.
[4] ŽIŽEK, Slavoj. Mluvil tu někdo o totalitarismu? Praha : Tranzit.cz, 2007, s. 7.
[5] HAUSER, Michael. Krize je trojitá a vládne nám zombie. In: PEHE, Jíří (ed.): Krize, nebo konec kapitalismu? Praha : Prostor, 2012, s. 84 – 92. (s. 92)
[6] ŽIŽEK, Slavoj. Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Aneb proč musela utopie liberalismu zemřít dvakrát. Praha : Rybka publishers, 2011, s. 119.
[7] HARRIS, Jerry. Transformace kapitalismu a meze demokracie. In: DINUŠ, Peter – HOHOŠ, Ladislav – HRUBEC, Marek (eds.): Revoluce nebo transformace? Revolúcia alebo transformácia? Praha, Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, Ústav politických vied SAV, Filosofia, nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR, 2014, s. 88 – 94.
[8] HOHOŠ, Ladislav. „Revolúcia ako záchranná brzda“? Pokus o pohľad do budúcnosti kapitalizmu. In: DINUŠ, Peter – HOHOŠ, Ladislav – HRUBEC, Marek (eds.): Revoluce nebo transformace? Revolúcia alebo transformácia? Praha, Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, Ústav politických vied SAV, Filosofia, nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR, 2014, s. 95 – 124. (s. 99)
[9] SEYMOUR, Richard. Against Austerity. How We Can Fix the Crisis They Made. London: Pluto Press, 2014.
[10] SUŠA, Oleg. Krize, Globální civilizace, rizika a transformace. In: DINUŠ, Peter – HOHOŠ, Ladislav – HRUBEC, Marek (eds.): Revoluce nebo transformace? Revolúcia alebo transformácia? Praha, Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, Ústav politických vied SAV, Filosofia, nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR, 2014, s. 29 – 50.
[11] ROBINSON, William. Globální kapitalismus a jeho „nelidská tvář“. Angažovaní intelektuálové a výklad krize. In: DINUŠ, Peter – HOHOŠ, Ladislav – HRUBEC, Marek (eds.): Revoluce nebo transformace? Revolúcia alebo transformácia? Praha, Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, Ústav politických vied SAV, Filosofia, nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR, 2014, s. 70 – 87.
[12] GRANT, Ted – WOODS, Alan. Reason in Revolt. Dialectical Philosophy and Modern Science. Vol. 1. New York : Algora Publishing, 2002.
[13] DERRIDA, Jacques. Strašidlá Marxa. Bratislava : Vydavateľstvo Európa, 2011.
[14] BADIOU, Alain. The Rebirth of History: Times of Riots and Uprisings. London, New York : Verso, 2012.
[15] MÉSZÁROS, István. Socializmus nebo barbarství. Od „amerického století“ ke křižovatce dějin. Praha : Svoboda servis, 2009.
[16] ŽIŽEK, Slavoj. Násilí. Praha : Rybky Publishers, 2013.
[17] BADIOU, Alain. Chvála lásky. Rozhovor s Nicolasom Truongom. Bratislava : Vydavateľstvo INAQUE.sk, 2012.
