Louis Breger: Freud. Temnota uprostred vízie. Bratislava: Vydavateľstvo F, 2019
V nekončiacom rade publikácii venovaných otcovi psychoanalýzy Sigmundovi Freudovi neprestáva vynikať práca amerického klinického psychológa a psychoterapeuta Louisa Bregera: Freud. Temnota uprostred vízie.
Freud si svoj život starostlivo strážil. Ešte predtým, ako ho preslávilo jeho dielo, sa svojej snúbenici vyznal, že mnohé písomnosti, od odborných po súkromné, zničil. Potenciálnym životopiscom chcel nielen sťažiť pátranie po svojej minulosti, ale aj zatajiť nepríjemné skutočnosti, ktoré by naňho vrhali zlé svetlo. Na prerieďovanie korešpondencie sa podujal aj neskôr, takže z mnohých zásadných udalostí, ktoré formovali jeho osobnosť, ostali len stopy.
Americký klinický psychológ a psychoterapeut Louis Breger (1935 – 2020) sa chopil ich originálnej rekonštrukcie. K perspektíve, ktorú si zvolil, prispeli okrem vlastnej psychoanalytickej praxe i útržky z Freudových opisov raného detstva. Zameral sa tak práve na obdobie, ktoré otec psychoanalýzy považoval za kľúčové pre všetok ďalší život jednotlivca. S tým rozdielom, že Breger ho uplatnil voči teórii zakladateľa.
Útek pred spomienkami
Známi životopisci mali tendenciu vykresľovať Freuda v lepšom svetle. Lojálny žiak Ernest Jones napriek získaniu cenných detailných informácií niektoré skutočnosti prikrášľoval, aby zachoval obraz „nesmrteľného veličenstva“, Freudova dcéra Anna s tým istým cieľom nariaďovala strihanie a vynechávanie kompromitujúceho materiálu z listov a najznámejší životopisec Peter Gay ho pri kontroverziách s kolegami prezentoval ako hrdinu, ktorý zakaždým stál na tej správnej strane.
Naopak, autor prvého publikovaného životopisu Freuda Fritz Wittels ho vnímal ako despotu, ktorý „nedokázal tolerovať ani tú najmenšiu odchýlku od svojej doktríny“. (s. 417) K tomuto pozorovaniu sedí aj varovanie ohrdnutého spolupracovníka Carla Junga, aby sa prestal stavať do roly otca pre jeho synov – nositeľov odkazu psychoanalýzy. (s. 251)
Freud sa považoval za jediného človeka oprávneného meniť princípy svojej teórie a nebol ochotný priznať ani prínosy, ktoré si osvojil od kolegov, ako bol prehistorický pôvod neurózy a kultúry Junga, myšlienka bisexuality Wilhelma Fliessa či koncept agresie a maskulínneho protestu Alfreda Adlera. (s. 253)
Freud totiž videl sám seba ako Oidipa – hrdinu gréckeho mýtu, ktorý dokázal rozlúštiť hádanku Sfingy – záhadu ľudskej psychiky, aby sa mohol stať kráľom. (s. 149) Avšak práve tento mýtus previazaný s jeho menom považuje Breger za výsledok jeho predstavivosti, za ochranu pred nepríjemnými zážitkami, ktoré zažil v detstve a ktoré by najradšej pochoval v pamäti. Je to motív, ktorý možno pozorovať aj v jeho odklone od fyziológie k psychológii, od popisu nervových buniek rýb v laboratóriu k chápaniu hlbokých emócií pacientov na gauči.
Bola to snaha presláviť sa, čo ho viedla k sformulovaniu Oidipovho komplexu, ktorý bol preňho taký dôležitý, že ho považoval za test (šibolet) príslušnosti k psychoanalýze. (s. 181) Podľa Bregera ho však skonštruoval preto, aby sa vyhol vlastným strastiplným spomienkam. (s. 20 – 21) Predstavu o oidipovskej otcovražde potreboval, aby toho svojho povýšil a prisúdil mu moc, ktorú reálne nemal. Aby prekryl sklamanie z jeho krachu, o ktorom sa v tom čase svojmu najdôvernejšiemu priateľovi Fliessovi vyjadril ako o „prvotnej katastrofe, ktorá sa týkala celej mojej existencie“. (s. 19)
Empatia verzus neutralita
Breger poukazuje aj na to, že Freudov otec nebol rivalom v jeho vzťahu k matke (čo napokon neplatí ani pre Oidipa, ktorý otca zabil neúmyselne). Mal totiž iných, a to sedem súrodencov, ktorí sa narodili po ňom, a mal pocit, že ho pripravovali o jej lásku.
Podľa Bregera bolo pre Freuda menej ohrozujúce hovoriť o sexualite než o stratách, bezmocnosti a úzkosti, s ktorými bojoval v prvých rokoch. Pri práci s pacientmi sa vyhýbal empatii, pretože by si mohol rozjatriť staré rany, a tak uprednostňoval napasovanie ich problémov do vopred pripravenej šablóny.
Bregerovo čítanie Freuda ovplyvnila jeho vlastná terapeutická prax. Ako o sebe hovorí v práci Súčasná dlhodobá analytická psychoterapia, „Nikdy som nebol ten vševediaci analytik, ktorý zhora podáva interpretácie, na vhľadoch sme (s pacientmi) pracovali spoločne: ,spoluvytvárali´ ich…“ Omnoho sľubnejšími a prínosnejšími metódami sa mu ukázali: empatia, priateľský a starostlivý vzťah a snaha o porozumenie.
Po rokoch terapie mu ich výsledky potvrdili samotní pacienti. Odklonil sa tým však od Freudom stanovených zásad analytika – neutrality, anonymity, abstinencie. (s. 201) Podľa Bregera by analytik mal mať možnosť citlivo sa zapájať do analýzy.
To by nebol Freud…
Predchodcami tohto prístupu boli Freudovi spočiatku najlojálnejší stúpenci Otto Rank a Sándor Ferenczi, ktorých však pre ich odklon od základnej doktríny napokon taktiež zavrhol. Ferenczi sa snažil byť k pacientom zhovievavý a navodiť im bezpečné prostredie, aby zo svojich zážitkov vyjadrili toľko, koľko bude pre nich komfortné. (s. 379) Ich nevôľu prijať vysvetlenie stanovené lekárom nevnímal ako signál potvrdenia platnosti teórie, ale nevhodne zvoleného postoja k nim.
Rank zas Oidipov komplex nahradil pôrodnou traumou. Prvým zdrojom úzkosti mala byť podľa neho separácia od matky pri pôrode, z čoho vyplývalo, že sexualita uňho nehrala prvoradú rolu. Breger pritom poznamenáva, že ak „vnímame traumu pôrodu ako metaforu vzťahovej väzby a separácie od matky, tak Rankova teória bola kreatívnou predchodkyňou súčasných teórií“. (s. 347) A keďže moderný výskum ukázal, že vzťah matka – malé dieťa sa vyvíja postupne, možno separáciu vnímať ako pôvod úzkosti.
V prípade Freuda však Breger takto blahosklonný nebol. Aj Freudove objavy by sme totiž mohli vnímať inak než doslovne, ako to urobil napríklad Jacques Lacan, podľa ktorého „freudovská biológia nemá nič spoločné s biológiou“.
Oidipov komplex nemusí vyjadrovať reálny konflikt medzi otcom a dieťaťom, ale iba nemožnosť dosiahnuť objekt stratenej túžby, a to bez ohľadu na to, kto zastáva rolu otca. Rovnako ako ani rolu matky nemusí hrať reálna matka, ako to bolo aj vo Freudovom prípade, keď spomienka na ňu zatienila predstava pestúnky, ktorá sa oňho starala.
Freud by sa istotne mohol dopracovať ďalej, keby nebol prehnane ambiciózny, dokázal správne čítať svoje nevedomie a načúval svojim kolegom (ako bol kolaboratívny Breuer, ktorý liečbu hovorením pripísal Berthe Pappenheimovej). No to by nebol skutočný Freud, ale taký, akého by sme si priali, a ktorý by vyhovoval našim predstavám o dokonalom otcovi.
Recenzia vyšla v Knižnej revui, 10/2021.
Zdroj foto: Wikimedia.
